Trumpova reakcia na ruské kyberútoky odhaľuje tragickosť štýlu jeho politiky

Autor je zahranično-bezpečnostný analytik SFPA

Dva týždne pred inauguráciou Donalda Trumpa zapĺňajú stránky tlače správy o hackerských útokoch z Ruska, ktoré mali ovplyvniť prezidentské voľby. Trump je zo strachu spochybňovania výsledkov volieb ochotný odmietnuť konsenzus spravodajských služieb a ohroziť tak národnú bezpečnosť.

Správanie zvoleného prezidenta Donalda Trumpa voči Rusku a jeho náklonnosť k Vladimirovi Putinovi bola kontroverziou počas celej jeho kampane. Ani výber do zboru najbližších poradcov a členov kabinetu neupokojil niektorých podozrievavých kolegov z Republikánskej strany.

Trumpov najbližší poradca pre národnú bezpečnosť prirovnal inseminátor ruskej propagandy RT k spravodajskej stanici CNN a budúci potenciálny minister zahraničných vecí hľadá spôsob, ako zrušiť sankcie proti ruskej garnitúre, aby mohla jeho firma ďalej profitovať z obchodu s Putinom.

Kto je na vine?

Ešte počas vyšetrovania a pripravovania tajnej správy Trump niekoľkokrát otvorene spochybnil prácu spravodajských služieb. Odmietal uznať predčasné závery vyšetrovania, ktoré jasne dokazovali, že Rusko stálo za hackerskými útokmi a že boli zámerne uskutočnené tak, aby zdiskreditovali jeho oponentku, čím by pomohli k víťazstvu Trumpa. Najprv opísal páchateľa útokov ako nejakého muža v pivnici, potom dával slovo „spravodajský“ do úvodzoviek a nakoniec zavádzal o údajnom presune zverejnenia záverečnej správy.

Trumpovi poradcovia na čele s Reincom Priebusom a vernou PR agentkou v teréne Kellyanne Conwayovou priznávajú ruský vplyv na americký politický systém, no pri spomenutí ich nedávnych výrokov ich šéfa otáčajú debatu, čo im sily stači, a útočia na Demokratickú stranu a jej laxný prístup k ochrane svojich dát. A v niečom majú rozhodne pravdu.

Putinov režim neraz využil slabé miesta Obamovej administratívy na presadenie svojich záujmov. Rovnako ako v prípade hackerských útokov zo strany Číny sa nepodarilo ani pri Rusku vytvoriť americkým úradom zodpovedným za kyberochranu mechanizmus takzvaného odstrašenia popretím (ang. deterrence by denial), keď protivníkovi zabránite útočiť tým, že mu to jednoducho nedovolíte. Nastupujúca vláda by sa z tejto systémovo vedenej antikampane z dielne Kremľa mala poučiť a vyvinúť také schopnosti, aby sa to nezopakovalo, vrátane skorších a silnejších prejavov odsúdenia a odvety.

Stranícki republikáni však v celej situácii nie sú bez viny. Najväčší podporovatelia tvrdej politiky voči súčasnej ruskej vláde, senátori John McCain a Lindsey Graham, mohli zasiahnuť a ovplyvniť výsledok prezidentských volieb. Trumpov pozitívny postoj voči Rusku a Putinovi bol známy už počas kampane, takže tváriť sa teraz prekvapene nie je fér.

McCain a Graham mali jednoduchú úlohu a tou bolo kritizovať Obamu a podporiť Clintonovú. Mohli sa pridať k zástupu desiatok generálov a všetkých žijúcich amerických prezidentov a označiť zvolenie Donalda Trumpa čerpajúceho svoje informácie z Wikileaks za bezpečnostné riziko. Nikto by im to nemal za zlé.

Nerobte z komára medveďa

Na druhú stranu však treba poznamenať, že okrem bežnej kampaňovej komunikácie a zopár receptov nevyšlo najavo nič diskreditujúce, čo by Clintonovej dokázalo prehrať voľby. Iste, naštrbených voličov, ktorí jej neprišli na chuť, presvedčili uniknuté správy a počas volebného dňa ostali doma.

Pre niektorých boli palcové titulky o uniknutých informáciách z Demokratického národného výboru len posledným dielikom konšpiračného puzzle osobnosti Hillary Clintonovej. Stále sa hľadajú dôkazy o tom, či sa podarilo Rusom ovplyvniť okrem priestoru na sociálnych médiách aj samotné volebné prístroje. To ostáva Trumpovou najhoršou nočnou morou.

Trump nie je ideológ, je biznismen. Ide mu o prestíž a o ego. Napriek tomu, že získal takmer o tri milióny menej hlasov, americký volebný systém mu umožnil vyhrať voľby. Stál proti symbolickému tretiemu volebnému obdobiu človeka, ktorého legitimitu štvavo spochybňoval posledné štyri roky a to z neho medzi skalnými fanúšikmi spravilo ešte väčšiu celebritu. Celý pobrežný elitársky establišment stál proti nemu a on vyhral. To je pre neho najdôležitejšie.

Teraz má strach, že sa jeho výhra začne spochybňovať a pripisovať ruskému vplyvu. Preto ten postoj, preto ten hnev. Nie z dôvodu ohrozenia národnej bezpečnosti, ale z dôvodu upokojenia jeho ukrivdeného ja. Do Bieleho domu vstupuje tweetujúci prezident, ktorému ide viac o seba ako o krajinu, ktorú chcel tak veľmi urobiť veľkou a mocnou.