Tuhá zima? Bol rok, keď bol Dunaj zamrznutý dva mesiace v kuse a mrzlo aj v marci
Zima roku 1783/84, ktorú ovplyvnil aj výbuch sopky na Islande, patrila u nás medzi najtuhšie. V Bratislave ju zmeral opát, ktorý zaviedol povinnú školskú dochádzku za Márie Terézie.
Do rána 2. januára 1783 tak prituhlo, že Dunaj v Bratislave sa úplne pokryl ľadom. Popoludní sa už po rieke dalo prejsť na druhú stranu.
Piateho januára sa po Dunaji mohli presúvať aj plne naložené vozy. O týždeň neskôr bol ľad v strede rieky hrubý 57 centimetrov.
Suchá zima pokračovala do 16. januára, keď napadlo 20 centimetrov snehu. Ako napísal miestny opát Johan von Felbiger, sneh vo vtedajšom Prešporku vydržal až do marca a v priemere mal hrúbku pol metra.
Až prvého marca sa ľad na Dunaji začal lámať a topiť, k veľkým záplavám však nedošlo, zatopilo iba východnú časť mesta okolo Blumentálu.
Klasická zima
Počasie v posledných dňoch Slovákom pripomenulo, ako vyzerá klasická zima. Teploty klesali cez mínus 30, ľudia sa mohli korčuľovať na jazerách. Na Dunaji nasadili znovu ľadoborce, aby sa po rieke dalo plaviť.
Stále sa to však nedá porovnať so zimami, aké museli vydržať naši predkovia. Jedna z najtuhších zím prišla práve v rokoch 1783/84. Bola silná, no na tú dobu nie úplne nečakaná. Európska klíma zažívala Malú dobu ľadovú a takéto studené zimy neboli výnimkou.
Vo viacerých veciach však bola výnimočná. „Bola pomerne dlhá. Mrazy v Bratislave a okolí trvali nepretržite viac ako mesiac a pol,“ hovorí slovenský klimatológ Marián Melo, ktorý sa štúdiu tejto zimy venuje.
V Prahe, kde sa vtedy už systematicky merala teplota, narátali 73 ľadových dní, teda dní, keď teplota nevystúpila nad nula stupňov Celzia. Za 250 rokov bola v tomto ohľade iba jedna zima dlhšia.
Navyše, v Nemecku a v Čechách po nej nasledovali záplavy, aké ľudia nepamätali. Povodeň v Prahe poškodila Karlov most a prekonali ju až slávne záplavy v roku 2002.
Obľúbenec Márie Terézie
Pre klimatológov je táto zima obľúbená aj preto, že je dobre zaznamenaná. Merali sa aj teploty v Bratislave a ďakovať môžeme mužovi, ktorý sa volal Johan Ignaz von Felbiger.
Rodák zo Sliezska bol opátom a za Márie Terézie bol hlavným reformátorom základného školstva Habsburskej monarchie. Cisárovná ho mala v obľube a stála za jeho nápadmi, napríklad zaviedol šesťročnú povinnú školskú dochádzku.
Po jej smrti však stratil svojho ochrancu a Jozef II. mal na reformu vzdelávania iný názor. Odvolali ho z funkcie a v roku 1782 odišiel žiť do neďalekého Prešporku, kde bol prepoštom.
Felbiger mal veľkú záľubu v meteorológii. Prvé merania robil už v poľskom meste Žagaň a vrátil sa k tomu aj v Prešporku, ktorý mal vtedy zhruba 30-tisíc obyvateľov. Jeho amatérske merania sa dajú porovnať so systematickými meraniami v Prahe či vo Viedni.
„Pri porovnaní týchto záznamov s vtedajšími meraniami vo Viedni je vidieť svedomitú prácu nášho pozorovateľa,“ povedal Melo, ktorý spolu s kolegami vlani o ňom vydal štúdiu. Zistili, že Felbiger počasie nemeral na Bratislavskom hrade, ako sa predtým myslelo, ale trikrát denne v okne v budove Prepoštského paláca vo dvore na súčasnej Kapitulskej ulici.
Okrem teploty si všímal aj smer vetra či hrúbku ľadu. Systematicky sa na Slovensku, na rozdiel od Viedne či Prahy, začalo merať až v druhej polovici 19. storočia.
Sopka na Islande
Felbiger vychytal skutočne tuhé zimy. Ovplyvnila ich aj udalosť na vzdialenom Islande. V nedeľu 8. júna 1783 o 9. ráno sa tu zobudila sopka Laki, ktorá nepretržite chrlila lávu nasledujúcich 8 mesiacov. Sopka mala ničivé následky na ostrov, išlo o najväčšiu prírodnú katastrofu, o ktorej sa Islanďania v školách učia dodnes.
Priamo či vyhladovaním (sopka zabíjala domáce zvieratá) zomrela pätina vtedajšej populácie Islandu (asi 10-tisíc ľudí). „Islanďania po nej dokonca prestali tancovať, čo je dôvod, prečo sa na rozdiel od Nórov nezachovali staré islandské tance. Tipujem, že prestali preto, že po hladomore boli v takom šoku, že už viac nechceli tancovať,“ povedal historik Gunnar Karlsonn pre BBC.
Hoci sila výbuchov nebola taká veľká, ako pri indonézskej sopke Tambura o 32 rokov neskôr, ktorá v Európe spôsobila rok bez leta, Laki ovplyvnila počasie v Európe a severnej Amerike. Sopečný popolček sa dostal do Británie, kde následkom neho zahynulo odhadom 20-tisíc ľudí.
Aj keď niektorí vplyv sopky na tuhé zimy spochybňujú, nasledujúca zima bola v celej Európe o dva stupne chladnejšia, ako bol vtedy priemer.
Dopady mrazov v Prešporku si zapísal aj opát Felbiger.
„Nizkopoložené vinice utrpeli veľa škôd, tie vyššie sa však zachovali dobre. Zvláštnosťou je, že pred roztopením bola miazga v stromoch natoľko zamrznutá, že inak bežný výrub nebol možný. Zem ešte 19. marca nebola natoľko rozmrznutá, aby sa dalo kopať v záhrade alebo orať polia na letný osev. Všetko zasadené, s výnimkou tulipánov, zamrzlo a to dokonca aj v meste medzi domami,“ zapísal si opát.
Tuhá zima však bola na celom území súčasného Slovenska. Noviny písali, že v Spišskej Sobote zúrila snehová búrka tri dni v kuse. Domy to však vydržali, čo sa nedalo povedať o iných miestach.
„Ľudia hovoria, že v Štósi, dedine na hraniciach Spiša a Abova, sa horná polovica mestskej veže zrútila a spôsobila veľké škody na iných domoch. V Jasove bolo mnoho domov čiastočne zničených a ich strechy odvialo,“ informovala vtedajšia tlač podľa štúdie tímu českého klimatológa Rudolfa Brázdila.
„V okolí Levoče pozamŕzali nielen potoky, ale aj studne. Obyvatelia boli nútení vodu kupovať,“ dodal klimatológ Melo. Podobne ako v súčasnosti, aj vtedy na ťažkú zimu zomierali ľudia. Napríklad vo Viedni počas najstudenšieho dňa začiatkom januára zomrelo 53 ľudí, čo bolo o zhruba 30 viac ako bežné dni.
Príčina francúzskej revolúcie?
Hovorí sa aj o tom, že tuhé zimy a hladomor prispeli k vzniku Veľkej francúzskej revolúcie, ktorá prišla o päť rokov neskôr a významne zmenila dejiny Európy.
Francúzsko tiež patrilo medzi krajiny, ktoré zasiahlo zlé počasie. Kráľovský dvor nie vždy vedel správne reagovať. Ešte v decembri nariadila kráľovná Mária Antoinetta, nech neodhŕňajú sneh z parížskych ulíc, aby sa mohla viezť na saniach. Neskôr kráľ Ľudovít XVI. vyčlenil 3 milióny libier (1 percento príjmov kráľovskej pokladnice) na pomoc biednym.
„Ťažké podmienky, ktoré pre obyvateľov nastali počas tuhých zím, určite nemali upokojujúci vplyv na rastúcu všeobecnú nespokojnosť ľudí so spoločenskými pomermi,“ myslí si Melo.
Tuhá zima však nebola jediné, čím príroda tento rok zaskočila ľudí. Keď sa končila, nasledovali povodne, aké si nepamätali ani tí najstarší. Rieky sa vylievali od Seiny vo Francúzsku až po Rumunsko.
Koncom februára prišlo náhle oteplenie a dážď. „Všetok sneh sa obrátil na vodu, aj keď ho bolo viac ako lakeť (60 centimetrov),“ píše richtár z dediny Milčice v Čechách.
Na riekach sa lámal ľad, pôda bola stále zamrznutá a nemohla prijať prichádzajúcu vodu. Tá sa tak vylievala z korýt riek.
Dňa 26. februára napršalo v Prahe 40 milimetrov zrážok. Mestom sa v nasledujúcich dňoch valila ľadová povodeň, v rieke plávali obrovské kryhy (ľad tu mal predtým hrúbku aj vyše metra).
O dna dni neskôr hladina Vltavy stúpla vyše päť metrov nad normál a plávajúce ľadové kryhy zničili piliere na Karlovom moste. Do vody spadla strážnica s piatimi vojakmi. Štyria sa utopili, piaty sa zachránil tým, že sa zachytil piliera mosta.
Horšia povodeň v Prahe bola už len v roku 2002. V roku 2004 vylovili potápači z Vltavy v Prahe torzo sochy Anjela. Socha zo súsošia svätého Václava z Karlovho mosta do rieky spadla práve počas veľkej vody vo februári 1784.
Trčali iba rohy
Podobné udalosti sa diali aj v iných mestách a dedinách. Povodeň úplne zatopila dedinu Veľké Ouhlice v stredných Čechách.
„Rozlámaný ľad, takmer jeden lakeť silný, vystupoval s vodou z brehov a strhával a boril všetko, čo mu prišlo do cesty. Vo vode plával dobytok priviazaný k žľabom, veľké a malé lode, mnoho dreva, klád a dosiek, mlynské hriadele aj s kolesami, hospodárske náradie i nábytok, pivo v sudoch. Ľudia tiež uvideli plávať kolísku s dieťaťom, čo budilo veľkú hrôzu,“ píše sa v kronike obce.
Veľké záplavy však boli nielen v Česku, ale aj v Nemecku, na niektorých miestach sa hovorilo o 500-ročnej vode.
„V Semdohradsku (súčasnom Rumunsku – pozn. red.) sa rieka Mureš vyliala z koryta tak, že sa voda na niektorých miestach dostala takmer až po strechy domov. Pre tuhý mráz táto rozliata rieka vzápätí zamrzla, pričom zatopenému rožnému statku trčali z ľadu iba rohy,“ dodáva Melo.
V Bratislave neprišlo k takému nárastu teploty ako v Prahe, povodne preto nemali také následky. O záplavách písali noviny 10. marca, voda si vzala tri životy. Horšie to bolo na niektorých iných slovenských riekach.
Vysoká voda a ľadové kryhy na Váhu koncom mesiaca vzali so sebou most v Seredi. Rozsiahle škody spôsobila rieka Slaná v Rožňave, či rieka Poprad v Spišskej Sobote či v Poprade.
„V Banskej Bystrici túto povodeň na Hrone dokonca kedysi pripomínala aj povodňová značka v areáli bývalých horných hrablí,“ hovorí Melo.
Ako v Ontáriu
Nasledujúcu zima, ktorú v Prešporku tiež zaznamenal opát Felbiger, bola znova tuhá. Silné mrazy prišli ešte v marci, prvého padla teplota na takmer mínus 24 stupňov Celzia. „Tretieho marca sa cez Dunaj dalo prejsť s povozom. Rieka bola zamrznutá do 21. marca,“ napísal Felbiger podľa štúdie.
Podobné tuhé zimy boli aj v nasledujúcom storočí. Vôbec za najstudenšiu zimu v našom regióne sa považuje zima 1829/30, ktorá napríklad vedie v počte ľadových dní nameraných v Prahe. Tuhé zimy boli aj koncom storočia či počas druhej svetovej vojny.
Vo februári 1928/29 zasa namerali doterajšie rekordné mrazy – na majeri Pstruša pri Vígľaši zaznamenali mínus 41 stupňov Celzia.
„December 1879, január 1893, február 1929 a január 1942 patria k najchladnejším mesiacom od začiatku meteorologických pozorovaní v Hurbanove (1871). Priemerná teplota týchto mesiacov dosiahla hodnotu okolo -11 stupňov Celzia, čo je ako dlhodobá priemerná teplota v januári v okolí Moskvy alebo vo východnej časti kanadskej provincie Ontário,“ píše na svojej stránke slovenský klimatológ Pavel Matejovič, autor knihy Zima A. D. 1500 – 2010.
Posledná skutočne ľadová zima, ktorú Matejovič nazval definitívnou bodkou za Malou dobou ľadovou, bola tá v roku 1962/63. Mnohí si ju ešte pamätajú, silný mráz bol v celej západnej a strednej Európe.
„Počas tejto zimy bol Dunaj pokrytý ľadom celkovo 80 dní. Zamrzol vtedy po celej svojej dĺžke – od Viedne až po ústie do Čierneho mora. Odvtedy už také rozsiahle zamrznutie tejto rieky nebolo pozorované,“ píše Matejovič.
Teraz nepravdepodobné
Súčasné zimy už bývajú mierne. Melo s kolegami porovnal zimy 1783 – 85 so zimami v roku 2013/14 a 2014/15.
Rozdiely boli veľké. Tak napríklad počas súčasných zím v Bratislave v marci nemrzlo vôbec, 21. 3. 2014 sa teplota dokonca vyšplhala na 20,9 stupňa. Naopak, v marci 1784 to bolo najviac 8,8 stupňov a o rok neskôr mrzlo až mínus 24 stupňov.
Od našich zím sa zima 1783/84 podľa Mela odlišuje najmä tým, že mrzlo v kuse relatívne dlhý čas.
„Nie je vylúčené, že by sa niečo podobné mohlo zopakovať, ale pri súčasnom nastavení klimatického systému je to dosť málo pravdepodobné,“ vraví. Štípanie mrazu i zamrznuté jazerá si tak treba užiť, kým sa dá.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
