Kedy, ak nie teraz? Všetko, čo treba vedieť o rozdelenom Cypre, vysvetľuje slovenská expertka

Ak to teraz nevyjde, pre mladšie generácie, ktoré nezažili nerozdelený ostrov, bude nájsť spoločnú reč ešte ťažšie, rozpráva Slovenka Sylvia Tiryaki o cyperskom probléme, ktorému sa venuje 15 rokov. Okrem iného vypracovala právnu analýzu pre mierové riešenie plánu bývalého generálneho tajomníka OSN Kofi Annana, o ktorom hlasovali obyvatelia v referende v roku 2004.

Je nejaká šanca, aby tieto rozhovory v Ženeve uspeli?

To by bola viac než príjemná správa. Priznám sa však, že ako niekto, kto sa cyperskej otázke venuje už takmer 15 rokov, očakávala som jednoduchší priebeh rokovaní, ktoré sa začali sľubne v roku 2015. Z osobnej skúsenosti môžem povedať, že obaja lídri mali skutočný záujem na vyriešení konfliktu. Rovnako obaja hlavní vyjednávači sú veľmi schopní a pozitívne naklonení riešeniu cyperskej otázky. Preto, ak som aj možno neočakávala úplný „break-through“, rátala som s väčšou konvergenciou záujmov.

Čo to podľa vás brzdí, aby nastal „zlom“?

Podľa toho, čo grécka tlač „prezradila“, ostáva ešte stále viac než 20 bodov, v ktorých sa nedohodli na usporiadaní. Je možné takmer s určitosťou predpokladať, že aspoň niektoré z nich sa týkajú zásadných otázok. Ďalší nie veľmi priaznivý signál je, že pozícia garantov (Veľkej Británie, Grécka a Turecka) v rokovaniach je podcenená. Ak sa nič podstatné neudeje v najbližšom čase, tak garanti na rokovaniach budú zastúpení iba na úrovni ministrov zahraničných vecí. Dúfajme však, že toto všetko neovplyvní pozitívny záver, ktorý potrebujeme ako soľ.

V porovnaní s inými medzinárodnými spormi ide o veľmi komplikovaný prípad?

Cyperský konflikt je na rozdiel od ostatných konfliktov v regióne konfliktom zmrazeným. Zmrazené konflikty majú svoje výhody aj nevýhody. Na jednej strane by to malo byť oveľa jednoduchšie vyriešiť tento cyperský konflikt. V skratke povedané, neexistuje tam žiadna skutočná konfrontácia alebo nevraživosť. Strany poznajú svoje vzájomné pozície naspamäť a takpovediac po desaťročiach vyjednávania už ich ani nič na protistrane nemôže prekvapiť. Avšak, zároveň platí, že ako jedna generácia vyjednávačov a obyvateľov strieda druhú, ľudia už aj zabudli na skutočnú príčinu konfliktu. Mladé generácie sú vychované nacionalistickými príbehmi. Takže napriek všetkým snahám konflikt vyriešiť, skutočná ochota prispôsobiť sa nutnému kompromisu pravdepodobne veľmi vysoká nie je ani v jednej komunite. A bohužiaľ, pravda je taká, že kompromis je jediné možné riešenie.

Ako vypukol cyperský konflikt?

Problém má dlhú históriu a minimálne dva súperiace naratívy, v ktorých jedna strana obviňuje druhú. Ale v zjednodušenej forme môžeme povedať, na čom sa historici na oboch stranách zhodujú, že počiatok moderného cyperského konfliktu sa datuje ku koncu koloniálnej éry, keď sa Grécko snažilo o pripojenie celého ostrova. V roku 1959 Turecko a Grécko našli kompromisnú formulu, s ktorou súhlasil aj vtedajší koloniálny suverén Veľká Británia. V roku 1960 Cyprus nadobudol samostatnosť formou partnerského štátu spoločne a nerozdielne spravovaného gréckymi Cyperčanmi a tureckými Cyperčanmi. Cyperská republika mala dva oficiálne jazyky, grécky a turecký. Prezident bol grécky Cyperčan a viceprezident turecký Cyperčan. Republika mala aj troch garantov základných článkov ústavy: Grécko, Turecko a Veľkú Britániu. V roku 1963 prepukli interkomunálne boje, tureckí Cyperčania boli jednostranne zbavení svojich ústavných právomocí a v politickom spravovaní partnerského štátu ostali len grécki Cyperčania. V roku 1974 Turecko ako odpoveď na pokus Grécka o vojenský prevrat a pripojenie Cypru vojensky zareagovalo a odvtedy je ostrov rozdelený. V roku 1983 tureckí Cyperčania vyhlásili na severe samostatnosť.

Aké by bolo najférovejšie riešenie, aby sa z Cypru stala federácia? 

Od konca sedemdesiatych rokov, keď o tom rokovali Makarios s Denktasom, je federácia jediný systém štátneho zriadenia, ktorý je nielen predmetom rokovaní medzi lídrami, ale ktorý bol aj schválený rezolúciou Bezpečnostnej Rady OSN. V podstate všetky aspekty federálneho zriadenia boli navrhnuté generálnymi tajomníkmi OSN v ich mierových plánoch a nespočetne veľakrát znova a znova prerokované lídrami a ich vyjednávačmi. Dôvod, prečo sa nedohodli, leží práve v podstate konfliktu, ktorý je v súčasnosti zosobnený v „bezpečnostných garanciách“.

O čo v nich ide? 

Kým pre väčšinu gréckych Cyperčanov bezpečnostné garancie zo strany garantov predstavujú empirickú hrozbu, ich absencia zase predstavuje hrozbu pre tureckých Cyperčanov. Tento paradox pravdepodobne najlepšie vystihuje vzťah oboch komunít k tureckej vojenskej operácii z roku 1974: kým pre tureckých Cyperčanov išlo o mierovú záchrannú operáciu, pre gréckych Cyperčanov predstavuje začiatok problému.

Prečítajte si

Cyprus sa delí na sever a juh, nádejné rokovania v Ženeve ho môžu spojiť

Aj EÚ znervózňuje prítomnosť tureckých vojakov na ostrove, koľko ich tam je?

Všeobecné číslo, ktoré sa vyskytuje v médiách, je 30-tisíc. Nemyslím, že to vystihuje realitu, nakoľko počet tureckých vojakov na Cypre nie je verejne dostupná informácia. Ich počet zrejme tiež nie je stabilne nemenný. Čo je však isté, že keby bol Annanov plán na zjednotenie Cypru prijatý v roku 2004, dnes by bolo na ostrove maximálne 3-tisíc gréckych a 3-tisíc tureckých vojakov. Tieto počty by podliehali pravidelným rokovaniam a súhlasu nového cyperského štátu.

Ako veľmi znevýhodňuje tureckú časť ostrova to, že nie je súčasťou EÚ?

Tureckí Cyperčania sú samozrejme značne znevýhodnení Protokolom č. 10 k Prístupovej zmluve z roku 2004. Časť ostrova ako taká veľmi znevýhodnená nie je, hoci podľa tohto protokolu sú acquis communautaire (právne normy EÚ, pozn. red.) pozdržané na jej území až do vyriešenia konfliktu. To má za dôsledok, že právo EÚ tam neplatí, čo sa ako znevýhodnenie javí najmä v oblasti colných a iných taríf, nakoľko to predražuje výrobky tureckých Cyperčanov, ktoré sa stavajú konkurenčne znevýhodnenými na trhu. Avšak čo najviac znevýhodňuje tureckých Cyperčanov, je de facto na nich uvalená izolácia. Hoci, ani jedna z rezolúcií Bezpečnostnej Rady OSN takúto izoláciu neukladá, a taktiež žiadne zo sankcií EÚ to nežiada, tureckí Cyperčania sa nemôžu zúčastňovať športových a kultúrnych podujatí ako tureckí Cyperčania a nemôžu ekonomicky fungovať.

Ako k tomu došlo?

Ekonomické embargo je v praxi aplikované v dôsledku rozhodnutia Európskeho súdneho dvora o fytosanitárnych certifikátoch, ostatné izolácie platia v podstate zo zotrvačnosti. Toto sú však všetko známe fakty, a keďže sa s tým doteraz nič neurobilo, veľmi pochybujem, že sa tak stane bez doriešenia konfliktu.

Prípadnú dohodu by museli podporiť v referende obe komunity, sú ľudia za zmierenie a zjednotenie ostrova?

Myslím si, že za zjednotenie ostrova je v podstate každý. Líšia sa len názory na spôsoby zjednotenia. Podľa prieskumu nášho centra v Istanbule z minulého roku, tureckí Cyperčania už nie sú motivovaní EÚ a členstvom v nej. Ich obavy zahŕňajú najmä, ako som spomínala, bezpečnosť, a to osobnú a ekonomickú. Osobná bezpečnosť, či už individuálna, alebo týkajúca sa existencie komunity ako takej, je charakterizovaná v zmysle spomínaných bezpečnostných garancií. Ekonomická bezpečnosť je ešte komplikovanejšia. V rámci teritoriálnych zmien a taktiež v dôsledku navrátenia nehnuteľností to budú práve tureckí Cyperčania, ktorí budú pociťovať presídlenie najviac. Kým nebude jasné, ako a kde presídlení budú, a najmä realistická schéma, ako a kto to celé bude financovať, mám silné pochybnosti o tom, či tentokrát tureckí Cyperčania povedia v referende áno tak, ako to urobili v 2004.

Vtedy to padlo na gréckych Cyperčanoch, prečo?

Dôvodov je viacero. Ten najpádnejší je, že vtedajší lídri gréckych Cyperčanov od pozitívneho hlasovania v referende nielen odrádzali, ale doslova odstrašovali. Stojí za to si pripomenúť, že súčasný líder gréckych Cyperčanov Nikos Anastasiades bol v roku 2004 za zjednotenie Cypru na základe Annanovho plánu a verejne ho podporoval. Do značnej miery však ovplyvnilo negatívne hlasovanie aj rozhodnutie Európskej rady z Helsinského samitu v roku 1999, kde sa okrem iného uvádza, že Cyprus bude prijatý za člena EÚ, aj bez urovnania konfliktu. Keďže časový harmonogram medzi OSN a EÚ bol zosúladený tak, aby referendum o zjednotení prebehlo tesne pred rozšírením EÚ, tureckí Cyperčania tým motivovaní boli, ale grécki Cyperčania mali členstvo isté aj bez úsilia o kompromis.

Ak to teraz nevyjde, ani po rozhovoroch medzi lídrami, ktorí si pamätajú zjednotený ostrov, klesá tým šanca na uzatvorenie dohody?

Nevyhnutne, a potvrdzujú to aj prieskumy verejnej mienky, mladšie generácie nevedia, aké je to spolunažívať s tou „druhou“ stranou. Nemyslím si, že väčšina mladých ľudí – či už tureckých, alebo gréckych Cyperčanov – zjednotenie nechce, skôr mu neprikladajú až takú dôležitosť, sú k nemu viac ľahostajní. To však neznamená, že konflikt neopíšu nacionalistickou terminológiou. Samozrejme, ani tu zovšeobecňovanie nie je namieste.

Mohla by dohoda o Cypre vylepšiť vzťahy medzi EÚ a Tureckom?

Turecko má svoje problémy a EÚ tiež svoje vlastné. Spolupráca a ochota už nie je taká, ako bývala. Čo je škoda, a to nielen z bezpečnostného hľadiska. Vzájomné vzťahy by to, samozrejme, zlepšilo. Stačí len pripomenúť, že oficiálne prístupové rokovania Turecka s EÚ technicky nenapredujú pre značný počet zmrazených prístupových kapitol (niektoré blokuje grécka časť Cypru, pozn. red). Otvorenie väčšiny z nich, a taktiež ich uzavretie, je naviazané priamo na cyperský konflikt a jeho riešenie.

Je pre medzinárodné spoločenstvo riešenie cyperskej otázky dôležité?

Určite. Žijeme v období, keď potrebujeme nevyhnutne „príbeh s úspešným koncom“. Agenda Bezpečnostnej rady OSN je plná nevyriešených konfliktov a ich počet len narastá. Ak by sa podarilo preukázať, že dve odlišné etnické skupiny sa rozhodli spolu existovať a úspešne to zvládli, mierový odkaz by bol veľmi silný.

Prečítajte si

Turecké médiá vinia Slovenku z prípravy prevratu, ona to popiera