Denník N

Domov je cieľom všetkých útekov

Dve autobiografické prózy Karola Sidona patria k sebe a je takmer nemožné predstaviť si jednu bez druhej.

Zákruty detskej pamäti a pomenúvanie iniciačných okamihov. Prerod z dieťaťa na chlapca a vzápätí na muža. Zúrivé skúmanie samého seba, svojej podstaty, ktorú vlastne ani nemožno celkom presne pomenovať. Také sú prvé dve knihy Karola Sidona, ktoré vychádzajú znova po takmer päťdesiatich rokoch od prvého vydania.

Karol Sidon (1942), dnes vrchný pražský a zemský rabín, vyštudoval v šesťdesiatych rokoch dramaturgiu a scenáristiku na pražskej FAMU. Pri filme sa istý čas aj pohyboval – v tých najvýživnejších a najžiarivejších rokoch československého filmového zázraku zvaného „Nová vlna“. Spolupracoval na scenároch filmov Juraja Jakubiska Zbehovia a pútnici, Vtáčkovia, siroty a blázni a Dovidenia v pekle, priatelia.

Počas tých posledných pár rokov, ešte kým začal pracovať ako predavač novín v stánku a neskôr ako kurič, bol Sidon redaktorom Literárních novin a stihol vydať dve silné prozaické knihy; diptych o sebe, o prvých zhruba tridsiatich rokoch svojho života.

Prvá z nich, Sen o mém otci, vyšla v roku 1968, druhá, Sen o mně, o dva roky neskôr (v spoločnej knihe vyšli až po revolúcii – v roku 1992). Teraz vychádzajú znova vďaka vydavateľstvu Akropolis – Filip Tomáš, a opäť ako jeden zväzok. Napokon, patria k sebe a je takmer nemožné predstaviť si jednu bez druhej. Hoci od ich prvého vydania ubehlo už takmer päťdesiat rokov, treba povedať, že ani trochu nezostarli.

Intímne autobiografické eseje

Obe knihy obsiahnuté v tomto zväzku sú výrazne autobiografické. Toto slovo sa však po chvíli čítania začne javiť ako prislabé – obe Sidonove prózy sú totiž autopsie blížiace sa svojou úprimnosťou takmer až k spovedi. Jeho úprimnosť je častokrát sebadeštruktívna. „Děsím se toho zpětného pohledu, jenž z mého života vysekává ještě živé větve.“

A hoci je v oboch knihách výrazne prítomný epický ťah, najpresnejšie by ich azda vystihovalo slovné spojenie „intímne autobiografické eseje“. Totiž – tých otázok, ktoré si autor kladie (a každá z nich vyplýva z jeho života – z detstva, alebo z neskoršieho obdobia) je nesmierne veľa. A navyše – na každú z nich sa Sidon snaží rovnako úprimne aj odpovedať. Toto hlboké (seba)spytovanie je veľmi blízke práve umeniu eseje.

Prvá kniha – Sen o mém otci je súborom troch samostatných próz (ak kvôli názvu Dodatek nerátame aj štvrtú). Karol Sidon sa v nej pokúša vyrovnať so situáciami, ktoré sa spájali s jeho najútlejším detstvom. Jeho skutočný otec zahynul v roku 1944 v Malej pevnosti terezínskeho geta. Karol mal vtedy dva roky a po otcovi mu nezostali prakticky žiadne skutočné spomienky. Len fotografia s prísnym pohľadom, ktorá visela v jeho detskej izbe.

„A krátce nato následovalo úmrtní oznámení. Zemřel na srdečný kolaps. Podpis lékaře – nečitelný. A to je skoro vše, co vím o svém vlastním otci. Skoro všechno. Ale to vlastně není zrovna podstatné. Co je podstatné, je legenda.“

Malý Karol vyrastal so svojou matkou a s otčimom. Matka ho držala nakrátko, jej výchova bola zmesou represálií a citového vydierania. S otčimom si zasa pokazil vzťah vtedy, keď odmietol prijať jeho priezvisko. Vyrastá pred nami obraz jedného detstva stráveného medzi dvoma otcami; mŕtvym a nevlastným a navyše s matkou, ktorá chce spáchať samovraždu zakaždým, keď jej syn prinesie zo školy horšiu známku. Takéto bolo Karolovo detstvo.

Ťažké je o ňom už len čítať, nieto ho ešte žiť. Sidonovej próze však napriek tomu nechýba ľahkosť, irónia a nonšalantný humor.

Existenciálne situácie so žiackou knižkou

Na Sidonových dvoch raných prózach jasne badať, že rozsah a sila emócií sa vekom nemenia. Líšia sa možno dôvody, ktoré nám môžu s odstupom času pripadať malicherné a trápne, no akútne pocity a ich intenzita (a z toho vyplývajúce činy) sú počas celého života rovnaké.

Krásnym príkladom je próza Žákovská knížka z prvej Sidonovej knihy Sen o mém otci. Malý Karol sa v nej zamotá do spleti klamstiev a podvodov spôsobených nešťastnými výsledkami v škole. Zo strachu pred matkou a jej trestajúcou rukou si zopár známok v žiackej knižke prepíše, na čo učiteľka veľmi rýchlo príde a pozve si matku na pohovor. Počas niekoľkých nasledujúcich dní naplnených obrovskou snahou zabrániť tomuto stretnutiu sa krúti šialený kolotoč spojený s fingovanou stratou inkriminovaného predmetu. To sú existenciálne situácie par excellence! Čo na tom, že ich predmetom je obyčajná hlúpa žiacka knižka a niekoľko zlých známok?

To, čo v takejto vypätej chvíli cíti dieťa, sa hravo vyrovná akejkoľvek situácii z veľkého sveta dospelých. Detské strachy pochádzajú z nepochopiteľných zákrut duše. Podobne ako aj mnohé detské radosti. Sú to veci, z ktorých jedného dňa navždy vyrastieme a už ich nikdy nedokážeme celkom presne pochopiť.

Každý vek života má svoj diel pravdy

O vzťahu matky a Karola mnohé napovie aj situácia z prózy Sen o mém otci. Matka rozohrá neuveriteľnú hru, na ktorej počiatku stojí možnosť, že by sa mŕtvy otec predsa len vrátil. S kým by potom chcel Karol bývať? S matkou a otčimom, alebo so skutočným otcom? Obe strany berú túto situáciu smrteľne vážne, hoci pravdepodobnosť, že sa uskutoční, je menej ako nulová… Napriek tomu sa však ich vzájomný vzťah opäť o trochu viac naštrbí – najmä po tom, ako sa Karol rozhodne odísť so skutočným otcom.

Na záložke prvého vydania knihy Sen o mně Karol Sidon píše, že mu viacerí, ktorí čítali knihu ešte v rukopise, radili, aby s ňou počkal, aby získal odstup. Tieto rady komentuje nasledovne: „Proto si říkám, že je nakonec jedno, píšu-li s odstupem nebo bez odstupu, poněvadž pokaždé, nyní nebo za deset let, mám co činit s okamžikem mého života. Každý věk má svůj díl pravdy, a jestliže jako třicetiletý nevím, jaký budu čtyřicetiletý, pak i jako čtyřicetiletý nebudu vědet, jaký jsem doopravdy byl ve třiceti.“

Knihu Sen o mně rámcuje jeden z Karolových detských útekov, počas ktorého sa takmer dostal za rakúske hranice do dedinky Gmünd. Bola to silná detská skúsenosť – dve noci prežil celkom sám v úplne cudzom kraji. Medzitým sa však už odvíja aj ďalší život, ktorý plynie o čosi rýchlejšie ako v predchádzajúcej knihe. Láska s Andělou a otčimove pokusy prekaziť ju (zo žiarlivosti?), svadba, dieťa, problémy s láskou a neverou – ďalšie a ďalšie existenciálne situácie, teraz však už človeka stojaceho na prahu dospelosti.

A opäť tie trápenia a emócie a snaha pochopiť samého seba, ako aj svoje činy – javy nezávislé od veku, opakujúce sa a stále rovnako ťažké a nepríjemné.

Posledný triumf detstva

Obe tieto knihy sú prehľadom autorových iniciačných okamihov, zlomových bodov jeho života, z ktorých vyšiel vždy o trochu iný.

Jedným z takých okamihov je aj pokus o nočný útek cez obec Trhové Sviny do Rakúska. „Ach, já pitomec, myslil jsem si, že zvítězila dospělost, ale byl to jen poslední triumf dětství, tenhle hrdinný útěk…“

Je to situácia, na základe ktorej si Karol Sidon uvedomil jednu zásadnú vec. Pre niekoho by mohla byť mottom. Pre niekoho zasa zdrojom celoživotného utrpenia. Záleží na človeku. Nie na veku.

„Maminka, moje maminka je tma a tmě může člověk jenom utíkat, ale celý ten útěk je jenom návratem, návratem oklikou.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie