Denník N

Viac demokracie? Opatrne

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

V demokracii treba ľudí počúvať, pretože oni sú držiteľmi verejnej moci, ktorú nakrátko iba prepožičiavajú svojim voleným zástupcom. Ale tak ako je demokracia nevyhnutná pre slobodu, nie je vôbec jej zárukou.

Keď Fareed Zakaria, americký publicista a autor výnimočnej knihy Budúcnosť slobody, pred vyše desaťročím napísal, že problémom našej slobody nie je málo demokracie, ale naopak to, že jej je príliš veľa, mnohým sa toto konštatovanie inštinktívne priečilo. Ako môže priveľa demokracie ohrozovať našu slobodu, pýta sa asi každý s hoci len malou spomienkou na minulé časy tyranie, ktorá je opakom demokracie. Lenže to je práve ono – tyrania nie je opakom demokracie, ale logickým vyústením demokracie ako vlády väčšiny, keď táto vláda väčšiny nie je nijako obmedzená a práva menšiny, majetkové či občianske, nie sú chránené.

Zakariov argument

Zakariov argument je v skratke takýto: Čím viac demokracie preniká do spoločnosti a jej inštitúcií, tým viac týchto inštitúcií sa bude správať podľa momentálneho výkyvu verejnej mienky, alebo v strachu pred takýmto výkyvom, pretože je to napokon práve táto masa ľudí, ktorá o podobe a obsadení tých inštitúcií rozhoduje. Príkladov je mnoho. Začína to subtílne v kultúre, kde – ako si Zakaria všíma – „kedysi určovalo renomé speváčky to, kto ju obdivoval, dnes je pre jej slávu najdôležitejšie, koľko ľudí ju obdivuje“. Podobne je to so šírením informácií: kedysi boli určujúce seriózne noviny, dnes twitter. Týka sa to aj ekonomiky, v ktorej je masa akcionárov, malých podnikateľov či zákazníkov ďaleko mocnejšia než kedykoľvek predtým. A napokon, týka sa to aj inštitúcií, ktoré slúžia na výkon alebo kontrolu samotnej moci.

Strážcovia

O tom, ako ľahko je možné rozkývať verejnú mienku v zásade akýmkoľvek smerom (a tým nebezpečným smerom sa vďaka premyslenej propagande, sociálnym sieťam a on-line spravodajstvu bez kritického odstupu darí obzvlášť dobre), sa presviedčame sami každý deň. Aj preto osvietení tvorcovia toho, čo sa dnes nazýva liberálna demokracia, predvídavo vytvorili pomerne komplikovaný systém bŕzd a váh, rôznych navzájom sa kontrolujúcich inštitúcií, z ktorých aspoň niektoré musia zostať mimo bezprostredného a okamžitého vplyvu verejnej mienky. Tá sa napokon dosť často dokáže aj veľmi rýchlo zásadne zmeniť, ale inštitúcie – ale najmä, naša sloboda – by mali pretrvať, a to sa im môže podariť len vtedy, keď sú tu nejakí ich „strážcovia“.

V americkom systéme sú popri veľmi precíznej deľbe moci najviditeľnejšími (ale rozhodne nie jedinými) strážcami základov systému sudcovia Najvyššieho súdu, doživotne menovaní prezidentom po schválení v Kongrese, a prakticky neodvolateľní až do svojej smrti alebo dobrovoľnej rezignácie. V európskych krajinách sú to tiež napríklad nezávislá súdna moc, potreba super-väčšiny (napríklad na zmenu ústavy), ale aj nezávislé centrálne banky (v prípade eurozóny ECB, ktorej najvyššiu radu tvoria guvernéri členských centrálnych bánk). Alebo – ako je to aj v slovenskom prípade na základe vzorov z dlhšie fungujúcich liberálnych demokracií – rôzne kontrolné inštitúcie od NKÚ až po Verejného ochrancu práv.

Stojí za pripomenutie, že nič z toho nie je samozrejmosťou – spomínam si, ako sme prežívali (napokon úspešný) zápas o nezávislosť Národnej banky Slovenska počas Mečiarovej vlády v druhej polovici 90. rokov či zápas o nezávislú justíciu (vo výsledku o čosi menej úspešný) o pár rokov neskôr. Podobné zápasy sú na programe dňa stále, pretože tlak na ovládnutie alebo odstránenie inštitúcií je permanentný a samé sa brániť nedokážu.

Či a ako tieto inštitúcie naozaj fungujú, je na inú debatu, nič to však nemení na ich základnom poslaní, ktoré by sme od nich mali neustále vyžadovať – byť ochrancami pravidiel bez ohľadu na to, čo si väčšina danej chvíle o týchto pravidlách a ich dodržiavaní myslí.

Môže byť aj horšie

Je jasné, prečo priatelia rýchlych, jednoduchých, „priamo-demokratických“ a spravidla nefungujúcich riešení tak veľmi neznášajú liberálnu demokraciu a jej inštitúcie. Vnímajú ich totiž ako prekážku v uplatňovaní svojej moci, ktorej zdolávanie ich stojí čas, energiu, občas aj popularitu. Ale najmä – usporiadanie liberálnej demokracie nepraje rýchlym a jednoduchým riešeniam, pretože prihliada aj na záujem menšiny a z definície hľadá pri riešeniach kompromis, ktorý vytvára znesiteľný priestor na život aj tým, ktorí v danej chvíli prehrávajú (sú v menšine).

Preto sú rôzne kontrolné inštitúcie či súdy tak často oslabované zámerným výberom zúfalo slabých predstaviteľov alebo zákonmi, ktoré sledujú jediný cieľ – dať strážcom najavo, že aktuálna väčšina ich môže ľahko a kedykoľvek vymeniť. Presne toto sa dokonale podarilo uskutočniť Putinovi v Rusku, a presne toto sa deje počas Orbánovej vlády v Maďarsku či počas Kaczynského vlády v Poľsku. Presne o toto sa usiluje Hnutie piatich hviezd v Taliansku, Národný front vo Francúzsku, Slobodná strana v Rakúsku…

A ani Slovensko žiaľ nie je výnimkou – ak náhodou nejaké kontrolné inštitúcie ešte naozaj fungujú, bez výnimky je to výsledok osobnej statočnosti ich predstaviteľov a tlaku občianskej spoločnosti proti vytrvalému úsiliu moci alebo jej antisystémových kritikov. A sledujúc aktuálne trendy v našej politickej debate, kde začína byť šírenie vymyslených hlúpostí a vykričanie hnevu do roztrasenej kamery viac než akýkoľvek výsledok hoci len chvíľkového premýšľania, môže byť aj horšie.

Hromozvod populistov

No a potom je tu Európska únia. Hromozvod všetkej frustrácie nahnevanej masy, hlavička klinca všetkých kladív v rukách každého populistu. Ako si veľmi presne všimol Daniel Gros, riaditeľ Centra pre európsku politiku, v novoročnom komentári pre Project Syndicate, „vzhľadom na ich pohŕdanie nezávislými inštitúciami nie je ťažké pochopiť, prečo populisti broja proti Európskej únii, ktorá je v istom zmysle kvintesenciou liberálnej demokracie: riadená neosobnými pravidlami viac než väčšinou daného okamihu, s väčšinou rozhodnutí, ktoré vyžadujú buď superväčšinu, alebo jednomyseľnosť. Pre populistov predstavuje EÚ významnú dodatočnú prekážku, prekonanie ktorej je ešte ťažšie než prekonanie domácich bŕzd. To z nej robí problém.“

EÚ sa pochopiteľne vyznačuje „deficitom demokracie“, v tomto nemožno jej kritikom brať ich zrnko pravdy. Predstavitelia európskych inštitúcií a top úradníci sú nevolení – v zmysle, že do svojich funkcií neboli priamo zvolení ľudom (pretože „európsky ľud“ v politickom zmysle akosi neexistuje). Sú volení nepriamo – majú mandát od riadne zvolených národných lídrov členských štátov a v menšej miere aj od priamo volených členov Európskeho parlamentu. Fanúšikovia priamej demokracie obracajú oči, pretože ich moc pri zvolení či odvolaní týchto lídrov je veľmi limitovaná. Ibaže, a to je záver, ktorý je v dobe sústredeného útoku na liberálnu demokraciu čoraz viditeľnejší, tento „demokratický deficit“ Úniu – a nás všetkých, ktorí v nej žijeme – zároveň chráni pred rýchlymi rozhodnutiami so zásadnými dôsledkami, ktoré by vyplývali z náhlych výkyvov nálad (často veľmi tesnej a premenlivej, ako ukazuje napríklad brexit) väčšiny.

Skôr či neskôr

V demokracii, a samozrejme aj v liberálnej demokracii, treba ľudí počúvať, pretože oni sú držiteľmi verejnej moci, ktorú na krátky čas iba prepožičiavajú svojim voleným zástupcom. Ale tak ako je demokracia nevyhnutná pre slobodu, nie je vôbec jej zárukou. Aj v Putinovom Rusku alebo Sísího Egypte majú demokraciu (voľby), ale o skutočnej slobode sa dá len ťažko hovoriť. A preto sú bariéry chrániace práva všetkých také dôležité. Keď zajtra bude mať väčšina z akéhokoľvek dôvodu pocit, že treba napríklad znárodniť banky, zakázať kritiku vlády alebo vyhlásiť vojnu nejakej etnickej menšine, vôbec to neznamená, že by v slobodnej spoločnosti mala mať okamžitú a bezprostrednú príležitosť uviesť svoju predstavu do života. Napokon, skôr či neskôr sa každá väčšina zmení na menšinu, a v tom okamihu sú zrazu hlásatelia „práva väčšiny vládnuť“, „priamej demokracie“ a iných podobných prístupov nesmierne citliví na to, či ich oponenti – spravidla liberálni demokrati – ešte stále tak úzkostlivo lipnú na svojich predstavách o ochrane práv menšiny.

V situácii, keď je v hre budúcnosť našej slobody v zmysle ochrany pred svojvôľou moci, a v európskom kontexte aj budúcnosť slobodného pohybu a slobodného obchodu, sú strážcovia slobody viac než potrební. Nie je to jeden konkrétny záchranca, nie je to ani EÚ a jej inštitúcie. Sme to my všetci, kto musíme strážiť svoju slobodu, brániť inštitúcie, ktoré nás majú chrániť, a byť ostražití voči všetkým pokusom nahradiť liberálnu demokraciu neobmedzenou vládou väčšiny, národa, rodiny či kmeňa. V opačnom prípade sa k slovu opäť dostane filozof George Santayana a jeho slávne a pravdivé: Tí, ktorí si nepamätajú na minulosť, sú odsúdení zopakovať si ju.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie