Denník N

Pediater: Rodičia si často myslia, že ich deti sú z cukru

Pediater Mário Moro. Foto N – Tomáš Benedikovič
Pediater Mário Moro. Foto N – Tomáš Benedikovič

Veľa kúrime, málo chodíme von a deti príliš obliekame. K lekárovi chodíme častejšie, ako by sme mali a máme predstavu, že aj na chrípku treba antibiotiká. Tých sa predpisuje stále veľa, no maslo na hlave majú aj doktori, hovorí pediater Mário Moro.

Máme už po virózach?

Nie, i keď ich trochu zastavili prázdniny.

Zastavili? Čakárne počas vianočných sviatkov svedčili o opaku.

Ak sa na to pozriem z mojej praxe, tak pred sviatkami a aj počas nich som mal nátresk pacientov. Teraz po prázdninách je ich menej. Ale tým, že sa deti vrátili do kolektívov, tak sa to určite opäť rozbehne. Pred prázdninami sa mnohé virózy podobali na klasickú chrípku, čo zvykne vyčerpať organizmus. Keďže sa blížime k februáru a marcu, kedy býva chorobnosť vysoká, tak je dosť možné, že pacientov bude opäť veľmi veľa. Okrem toho máme teraz dosť detí s ovčími kiahňami, ktorých priebeh je dobrý, no tiež po nich býva chorobnosť väčšia. Poviem teda pravdu, že na február a marec sa veľmi neteším.

Je tá viróza každý rok horšia alebo sa nám to len zdá?

Nie každý rok je ten počet chorých taký veľký. Ja som nemal posledné roky pocit, že to bolo také hrozné. Túto sezónu ale vnímam ako horšiu.

Čo môžu urobiť rodičia preto, aby sa tomu ich deti vyhli?

Ak riešime chrípku, tak jediné, čo pomôže, je očkovanie. U nás sa ľudia očkujú veľmi málo. Fígeľ je v tom, že niekoľko rokov sa nám nemusí zdať, že je to potrebné. Ale vždy príde ten horší rok.

Okrem očkovania teda nič nezmôžeme?

Ťažko povedať. Slováci všeobecne veľa kúria, málo chodíme von a deti veľmi obliekame. To sú tie všeobecné veci, ktoré stále hovoríme, ale u nás ako keby to išlo jedným uchom dnu a druhým von.

Ak hovoríte o obliekaní detí, poraďte, ako na to.

Určite viac vrstiev. Nie však tak, aby bolo dieťa ako v skafandri. Ak sa nebavíme o extrémnych mrazoch, ale bežnej zime, tak treba určite tielko, potom niečo tenšie, sveter a bundu. Často dávame aj o jednu vrstvu viac. Doma zasa mávajú deti pančuchy a na tom tepláky. V izbe je pritom vykúrené na 24 stupňov. A zavŕšime to tým, že vonku je zima, tak s nimi nepôjdeme von. To je najväčšia hlúposť, pretože s deťmi treba ísť von každý deň aspoň na polhodinu.

A keď máme extrémne mrazy, tak na čo si treba dať pozor?

Na to, aby sme odspodu neprechladli. Potom pozor na akrálne časti tela, teda napríklad na nos, uši, pretože ľahko môžeme získať aj povrchovú omrzlinu.

Môžeme ísť aj v takých veľkých mínusoch von s malými deťmi?

Samozrejme, ale naozaj len na krátku prechádzku. Pokiaľ ide o úplne malé deti, tak je to individuálne. Sú také, ktoré znášajú veľmi dobre aj chlad. Zaspia v kočíku a nevadia im ani mrazy. Okrem toho, sú tam často tak zabalené, že studený vzduch k nim natoľko ani neprejde. Netýka sa to však dvojtýždňových, či mesačných bábätiek. Striktné tabuľky na to neexistujú. Ale vo všeobecnosti platí, že sa viac bojíme, ako by sme sa mali. Myslíme si, že dieťa je z cukru. No nie je.

Ak porovnávate s minulosťou, sú dnešné deti chorľavejšie?

Asi ani nie. Od októbra do apríla sú stále chorí, a to najmä škôlkari. Tí aj každý druhý, tretí týždeň. Z medicínskeho hľadiska je však omnoho dôležitejšie nie to, či dostane sopeľ alebo kašeľ, ale to, ako to prejde.

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

A toto sa mení?

Ani nie, ale strachy rodičov sú väčšie. Niekedy mám pocit, že mojou úlohou nie je liečiť dieťa, ale upokojovať ich, aby sa nebáli.

Pýtajú si lieky pre deti?

Často. A to aj v prípadoch, že dieťa má evidentne virózu, spravíme CRP, ktoré je v norme, no oni pýtajú čosi len preto, aby sa náhodou „nechytili priedušky“. Je paradoxné, že to stále pretrváva, hoci by sme si mysleli, že populácia, aj vďaka internetu, bude vzdelanejšia. Skôr si myslím, že opak je pravdou. Strach, ktorý sa tam šíri, ako keby pretlačil rácio v nás.

Stáva sa, že prídu rodičia a vopred povedia aj diagnózu, ktorú vydedukovali z internetu?

Áno. Často si všeličo prečítajú a hovoria, čo radí jedna alebo druhá mamička. Niekedy tomu rozumiem. Napríklad pri atopickom ekzéme. To nie je jednoduchá záležitosť a každé dieťa môže inak reagovať, čiže ak príde s radou, čo zabralo u iného dieťaťa, tak to môže pomôcť. Poviem, aby to vyskúšali. Sú teda diagnózy v medicíne, ktoré nevieme efektívne riešiť, hoci očakávania sú také, že medicína má na všetko lieky. Ale často platí aj to, že s internetom je to tak ako s ohňom: je to dobrý sluha, zlý pán.

Ak si dnes rodičia veľa vyčítajú na internete, tak chodia s každou maličkosťou alebo naopak, snažia sa najskôr dieťa liečiť doma?

Mám pocit, že skôr prídu s každou boliestkou. A pritom by sa dalo očakávať, že by mohol internet eliminovať počet návštev. Zoberme si chrípku. Samozrejme, nie každý môže vedieť, že ju má, no ak sa točí v priebehu dní v celej rodine a jeden z nich bol u doktora, ktorý ju potvrdil, tak je to jasné. Nikto z nich by teda nepotreboval už ísť k doktorovi, keďže všade sa píše a je známe, že chrípku treba vyležať a prepiť, teda mať veľký príjem tekutín. Napriek tomu idú aj s 39-stupňovou horúčkou. I keď pri dospelých je to pochopiteľné, pretože PN-ku nemôžu dostať spätne, a to je čistá hlúposť.

Nie je to preto, že sa PN-ky zneužívali?

Možno áno, ale je hlúposť ísť pri chorobe, ktorú treba vyležať, k doktorovi a šíriť vírusy. Aj minule som riešil chalaniska, ktorý sa tak zle cítil, že nevládal vstať z postele. Prišiel na druhý deň a bol problém. Nemohol som mu dať spätne PN-ku, hoci bol evidentne chorý. A potom tu máte pacientov, ktorí sa sťažujú na boľavé kríže. Bolia ich, pretože majú sedavé zamestnanie. Ostanú na PN-ke niekoľko týždňov, no ich nikto nekontroluje.

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Mário Moro (1965)

Detský lekár so súkromnou praxou v Cíferi a v Trnave. Absolvoval Lekársku fakultu v Bratislave, atestáciu má z pediatrie, dorastového lekárstva a klinickej farmakológie. S manželkou, všeobecnou lekárkou, vychovávajú štyri deti. Je viceprezidentom Asociácie súkromných lekárov.

Poďme späť k deťom. Stále sa predpisuje veľa antibiotík?

Veľa a zbytočne. Je to maslo na hlave aj doktorov, no súvisí to aj s tým, ako je nastavené naše zdravotníctvo. Zákon o zdravotnej starostlivosti nám káže urobiť všetko diagnosticky a terapeuticky podľa najnovších výdobytkov doby. Ak to neurobíte, tak môže vzniknúť problém a kontrola z Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. A teraz keď si zoberiete, že máme u nás nastavenú medicínu do veľkej miery defenzívne a do toho tento zákon, tak doktori sa boja denne tisíc ráz. Potom majú tendenciu radšej antibiotiká predpísať, ako mať problémy.

Ide teda o to, aby bol doktor krytý v prípade sťažnosti?

Presne tak. Samozrejme, že nejde o veľké percento doktorov, ale isté tu je. Okrem toho 50 percent ľudí si stále myslí, že chrípku vylieči len antibiotikum.

V ambulancii sa však vyšetruje CRP. Nemôže toto byť dostatočným argumentom, že doktor urobil všetko, čo mal, a naozaj to antibiotikum netreba predpísať?

Je to len pomocná metóda, ktorá paradoxne nie vždy slúži na to, či antibiotiká predpísať alebo nie. Hlavne u kojencov často pomáha zistiť, či nemá vážnu infekciu, napríklad zápal obličiek. Je to aj metóda, ktorá pomáha rozlíšiť vírusovú a bakteriálnu infekciu, čiže či dať alebo nedať antibiotiká. Ideálne by teda bolo robiť to u väčšiny pacientov, ale to sa pri veľkom počte nedá a je to nereálne. Okrem toho, aj vzostup CRP potrebuje čas. Ak sa urobí veľmi skoro, môže ísť o falošne negatívny výsledok. Potom je vhodné počkať a spraviť o deň, dva kontrolu.

Ak hovoríte, že doktor podľahne pacientovi, tak to znamená, že nemá žiadnu autoritu.

Nemá. Ja som dosť tvrdohlavý a nevyhoviem vždy pacientovi. Globálne to je ale zlé, pretože rezistencia na antibiotiká je obrovská a vôbec nevidieť nejaké zlepšenie. Ministerstvo zdravotníctva vydalo s ministerstvom financií analýzu efektívnosti využitia zdrojov a tam sa konštatuje, že spotreba antibiotík na Slovensku je vysoká. Ak si to celé prečítate, tak odpoveď na to, čo s tým chcú robiť, nezistíte. Keď kedysi dávno vo Fínsku stúpla rezistencia na streptokoka, ktorý je zodpovedný napríklad za angíny, tak k tomu zasadala vláda. Riešili to ako obrovský problém krajiny. My sme pritom na úplne iných číslach a je ticho.

Čo by malo ministerstvo robiť?

Zrejme pokrivkáva aj edukácia ľudí. A možno by stálo za to, aby sme to riešili aj cenou antibiotík. Prečo silné antibiotikum stojí takmer toľko ako prípravok na chrípku? Ak máte preukázateľný zápal pľúc, tak nech je to zadarmo. V opačnom prípade nech si to pacient platí.

A nepredpisujú antibiotiká niektorí doktori aj preto, lebo z toho majú výhody od farmaceutických firiem? Nie je aj toto ich motivácia?

Takýto tlak nepociťujem. Firmy sa v tomto prípade správajú dosť racionálne, pretože každý vie, že nárast rezistencie môže mať potom opačný efekt na biznis. A aj keď prídu reprezentanti, tak sa bavia o medicínskej stránke. Nikdy som sa nestretol s tým, že napíšete x balení toho a dostanete x eur, dovoleniek a podobne. S týmto sa ako obyčajný pediater vôbec nestretávam.

Spomenuli ste už CRP, ktoré je v ambulanciách novinkou posledných rokov. Ak porovnávate minulosť so súčasnosťou, aké ďalšie nové metódy vám ešte pomáhajú pri vyšetreniach?

Je to paradox, ale pri tých bežných ochoreniach toho nie je veľa. Teraz sú módne rôzne výtery, hoci ja pochybujem, či ich význam nie je preceňovaný. Stačí nám, čo máme. Problém je, že všetci si myslia, že na každý problém treba nejaký liek. Príkladom je, keď dieťa vracia. Zásada je dať do neho čo najmenej. Naopak, rodičia prídu s tým, že už mu dali tri rôzne prípravky a dieťaťu sa nepolepšilo. Chápem, že mu chcú pomôcť, no naozaj to súvisí s tým naučeným, že na všetko musíme niečo dať.

A čo si myslíte o podávaní probiotík a iných vitamínových prípravkov?

Mávame módne trendy a teraz je módne riešiť imunitu. Každý, kto má po sebe trikrát virózu, hoci prejde normálne, tak nakupuje rôzne prípravky. Čiastočne sú to vyhodené peniaze, pretože ak sa na to pozrieme štatisticky, tak pri počte preparátov, ktoré Slováci pojedia, nevychádza, že sme zdravší. Okrem toho, stav, s ktorým by niekto vo svete ani nešiel k doktorovi, tak u nás ide aj trikrát. Chodia aj pre istotu.

 FOTO TASR - Františšek Iván
FOTO TASR – Františšek Iván

Chodievajú Slováci k doktorovi často?

Často a zbytočne.

Kedy sme sa to naučili?

Kľúčový bol rok 2005. Bol to minister zdravotníctva Rudolf Zajac, ktorý priniesol zákon o tom, že doktor je povinný urobiť všetko. Keďže právo v slovenskom zdravotníctve hovorí, že doktor má všetky povinnosti, ale pacient žiadne. Naopak, má právo na všetko. Vytvorili sme švédsky stôl. Ak chce niekto tri CT, vybaví si ich. Ak vám búši na srdci, hoci je v poriadku a problém je v hlave, vy si vyšetrenie u kardiológa vybavíte. Zajac tento švédsky stôl obmedzil poplatkami u lekára, ale Smer ich zrušil, a ľudia sa naučili so všetkým ísť k doktorovi.

Stretávate sa v ambulancii aj s typickými blicérmi?

Áno. Kedysi som tu mal v čakárni aj mnoho letákov o tom, za akých podmienok dáme potvrdenie žiakom. Napríklad, že musia byť v sprievode rodiča. Potom som ale zistil, že je to boj s veternými mlynmi, lebo vlastne riešite nejaký problém v rodine. Často totiž prídu bez rodiča a povedia, bolí ma hlava a brucho. No overte, že to tak nie je? Vyšetríte ho, myslieť si môžete, čo chcete, ale faktom je, že je u vás v ambulancii a to potvrdenie teda musíte dať. Nie je z toho únik.

O akej vekovej kategórii teraz hovoríme?

Sú to takí pätnásť až osemnásťroční. Potom sú to aj takí „piatkoví“, ktorí si potrebujú predĺžiť víkend.

Môžeme hovoriť aj o nejakých typických ochoreniach pre dievčatá a pre chlapcov?

Ak sa bavíme o bežných chorobách, tak asi nie. Infekty močových ciest sú oveľa častejšie u dievčat. V poslednom čase nám pribúdajú deti, ktoré majú problém so stolicou a zápchou. Je to tiež kategória, kde prevažujú dievčatá. A potom hyperventilačné tetanie.

To znamená?

Kedysi by sme mohli hovoriť o hystérii. Aj to prevažuje u dievčat. Majú pocit, že majú veľké závrate, búšenie na hrudi, bolesti v hlave. Sú to veľmi zlé diagnózy, pretože tieto dievčatá absolvujú veľké množstvo vyšetrení, ktoré nič nepotvrdia, a sú v poriadku, ale im ten pocit, že sú vážne choré, ostáva.

Čím to je?

Súvisí to asi s problémami v škole, rodine. Ale možno úraduje aj internet. Tam si totiž niečo pozriete a ak vás bolí hlava, tak určite máte rakovinu. Ak vás pichá na srdci, tak je to infarkt. Začne to na nich vplývať,  premýšľajú o tom, začne úradovať podvedomie a už sa to spustí. Mávajú potom ťažké stavy, ale objektívne im nič nie je. Napríklad hovoria o závrati ale tlak majú dobrý.

Ako ich riešite?

Najskôr absolvujú tortúru všetkých možných vyšetrení. Potom časť z nich skončí aj u psychiatra. Sú to však naozaj zlé diagnózy, pretože aj doktor sa pri nich bojí, či niečo nepodcenil.

Vy máte ordináciu v Cíferi aj v Trnave. Prečo?

Nikto toto nechce robiť. Ja nemôžem povedať, že dnes už nerobím a poslať pacientov preč. Príde ich osemdesiat, musíte ich vyšetriť. Niekedy ste pod veľkým tlakom. Do toho často pribúdajú administratívne povinnosti, ktoré nemajú žiaden význam. Napríklad od nového roka musíme nahadzovať nové položky do systému. Podľa mňa ani ten, kto to vymyslel, nevie, na čo to je. Okrem toho spoločenská klíma voči doktorom je zlá, agresivita voči nám stúpa. Často máte pocit, že ten najhlúpejší v ambulancii ste práve vy. Takže ani sa nečudujem medikom, že neuvažujú o tejto práci. A pokiaľ sa nevyriešia aj pohotovosti, ktoré odrádzajú od práce vo všeobecnej ambulancii, tak mladých neprilákajú. To všetko sú drobnosti, ktoré túto prácu znepríjemňujú. Najnovšie napríklad e-health.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ten asi chýba, či?

Áno, je to dobrá vec. Je to ako so všetkým. Chcú zaviesť niečo, čo je správne, ale pribalíme k tomu niečo, čo je nezmyselné. Prečo máme napríklad my byť tí, ktorí to majú začať napĺňať? Ak by som nahadzoval len očkovanie svojich pacientov, tak tu mesiace sedím do noci, aby som to urobil. Poviem pravdu, tak to radšej zavriem.

Ako inak to riešiť?

Začnime od bodu nula. Na čo treba nahadzovať očkovania?

Nie je to podstatná informácia o dieťati?

Veď to má v karte. Buď je na všetko očkované, čo tam má, alebo je „odmietač“ očkovania a nemám nič. Z praktického hľadiska to nemá žiaden význam.

Ak chápete mladých, že nejdú robiť pediatra, prečo to robíte vy?

Už som zabehnutý. A aj ma to uživí. Ja sa nesťažujem, ale mám pacientov na mraky.

Koľko asi?

Ak to spriemerujeme za rok, tak denne aj päťdesiat. Pamätám si na rok, keď som ošetril v jeden deň stodvadsaťšesť ľudí. A čo teraz? Môžem povedať, nevybavím vás? Nie, nemôžem.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Povinné očkovanie

Slovensko, Zdravie

Teraz najčítanejšie