Denník N

Peter Cháron Plavčan

Foto – Fotolia
Foto – Fotolia

Minister školstva za trištvrte roka nestihol ani len navštíviť všetky organizácie vo svojej pôsobnosti. O zdaní školskej reformy nehovoriac.

Zatiaľ neviem vyhodnotiť mediálne informácie, pretože sú pre mňa rôznorodé, povedal minister školstva v decembri 2016 v rozhovore pre TASR. Redaktorova otázka sa týkala premiérovho vyhlásenia o tom, že to bude Úrad vlády, kto bude rozhodovať o štruktúre a počte stredných škôl. Nie na základe odporúčania či analýzy ministerstva školstva, ale na základe potrieb priemyslu, samospráv a štátu. Opýtam sa na to na Úrade vlády vysokých úradníkov, dodal pán minister, argumentujúc tým, že treba oceniť každú aktivitu, ktorá vedie k zlepšeniu nášho školstva.

Nepýtali ste sa predsedu vlády na tieto presuny kompetencií? znela ďalšia logická redaktorova otázka. Na to sa skôr opýtam vysokých úradníkov na Úrade vlády, znela ďalšia ministrova odpoveď. Tvrdiť, že bola tiež logická, by bolo viac než smelé. Aj keď pochopiteľná bola. Vrana k vrane sadá, úradník úradníka hľadá.

Lacné, viem. Lenže o súčasnom ministrovi školstva prezrádza viac, než by sme si želali vedieť.

Začiatkom druhého januárového týždňa v ranných správach minister školstva oznámil svetu, že sa ešte nerozhodol, ktoré z organizácií v pôsobnosti jeho ministerstva navrhne zlúčiť. Lebo ich ešte všetky nestihol navštíviť. Zahrešil som a otvoril stránku MŠVVaŠ. Organizácií v priamej pôsobnosti ministerstva, vrátane Domu Speváckeho zboru slovenských učiteľov, čo je vlastne penzión v Trenčianskych Tepliciach, je sedemnásť. Zaujali ma viaceré, ale napríklad Metodicko-pedagogické centrum a Štátny pedagogický ústav ma doslova očarili.

Nuž, neviem, či dokážem čítať s porozumením, ale ak ma táto schopnosť náhle a nevysvetliteľne neopustila, podľa popisu práce robia prakticky to isté. Čitateľovi na mojom stupni čitateľskej gramotnosti je to jasné po prečítaní prvých (a teda logicky dôležitých, ak nie najdôležitejších) sebaidentifikačných informácií o týchto organizáciách. Ministrovi, ktorý je v úrade trištvrte roka a predtým bol generálnym riaditeľom na tom istom ministerstve a dokopy dvadsaťpäť rokov ministerským úradníkom opäť na tom istom úrade, to zrejmé nie je.

Po trištvrte roku

Nech je autorovi tohto textu odpustené, že sa chystá citovať sám seba, ale sme pri téme vzdelávania, tak to berme trebárs ako názorný príklad; na stránkach tohto denníka 15. apríla 2016 publikoval text (Úradník – Žubajík – Plavčan), v perexe ktorého blikalo toto konštatovanie: na pôde ministerstva planých nádejí sa schyľuje k najväčšej blamáži posledného štvrťstoročia. Zadanie totiž znie: namiesto reformy vytvoriť reformné zdanie. Bola to autorova reakcia na vymenovanie Petra Plavčana za ministra školstva a jeho veľkohubé vyhlásenie o tom, že nechystá nič menšie, ako epochálnu školskú reformu.

Ako to vyzerá trištvrte roka po tomto vyhlásení? Pre názornosť si zoberme ministrov svieži nápad vrátiť žiakov piatych ročníkov na prvý stupeň. Lebo vraj nie sú dostatočne mentálne zrelí na to, aby zvládli prechod od jedného vyučujúceho k viacerým. A to hovorí o deťoch, ktoré už ako trojročné spontánne zvládajú multitasking, o akom sa našej generácii ani len nesnívalo. Hovorí o deťoch, ktoré sa musia naozaj silno snažiť, aby už ako päťročné nevedeli čítať. Hovorí o deťoch, pre ktoré orientovanie sa v technologických aspektoch digitálneho sveta je takou samozrejmosťou, akou bolo pre nás ladenie tranzistorového rádia.

Ale nech, povedzme, že je to téma na seriózny rozhovor. Hoci len ja sa pamätám na to, ako sa piataci už trikrát preraďovali z druhého stupňa na prvý a naopak. Ale je toto naozaj tá kľúčová vec, od ktorej sa má odvíjať najväčšia reforma slovenského školstva za posledných dvadsaťpäť rokov? Jasné, že nie. Tak prečo potom s tým začína?

Kedy to stihne?

Počul som pána ministra opakovane hovoriť niečo o tom, že na reforme pracujú, až sa z nich parí. To je fajn. Lenže storočie pary je už sto rokov za nami. Možno povedal, že sa z nich dymí. Ale to je ešte horšie. Fosílne palivá sú dávno demódé. Nech je tak, či tak, asi naozaj pracujú. Rokujú. Mudrujú. Tak v čom je problém? Je to naozaj tak, ako to vyzerá? Je tento minister vari len šašo, z ktorého majú srandu úplne všetci? Jeho straníckym šéfom počínajúc a posledným učiteľom najmenšej malotriedky končiac? Lebo že učitelia sa na jeho adresu len trpko uškŕňajú, je skutok, ktorý sa naozaj stal. Nespočetnekrát. Prakticky zakaždým, keď pán minister niečo verejne povie. Majú z neho srandu aj pracovníci organizácií v jeho priamej pôsobnosti, ktoré za trištvrte roka svojho ministrovania ešte ani len nenavštívil? A aspoň tí, ktorých svojou ministerskou návštevou poctiť ráčil, sa na jeho účet bavia menej?

Opýtam sa vysokých úradníkov na vláde! Je vôbec možné, aby svojprávny minister na novinársku otázku odpovedal takto? V jeho prípade je. A poukazuje to na pravú podstatu jeho myslenia aj postavenia.

Za trištvrte roka nestihol ani len navštíviť všetky organizácie vo svojej pôsobnosti. Právom požadovaná a ním samým avizovaná reštrukturalizácia organizácií v jeho pôsobnosti ešte nieže nezačala, lebo on na to zrazu ešte ani len názor nemá. Kedy ju teda chce stihnúť zrealizovať?

Povedzme, že bude ministrom ešte tri roky. Keby ju urobil hneď dnes, skôr, ako od budúceho roka (lebo legislatíva, lebo rozpočet, lebo pracovno-právne vzťahy) platnosť nenadobudne. Keď ju nadobudne, nastane prechodné obdobie, ktoré opäť menej ako rok nepotrvá (lebo kompetencie, lebo odovzdávanie agendy, lebo nesúlad medzi školskou praxou a delimitácie). Ešte sme ani nezačali a už tu budú nové voľby, nové sľuby, nový minister. A to sme len pri zametaní pred vlastným prahom. Epochálna reforma sa ešte len ostýchavo usmieva vo svete matných prísľubov a váhavých tieňov.

Patrón v manéži

Minister Peter Plavčan s veľkou pravdepodobnosťou ostane členom tejto vlády až do jej úplného konca. Pre svoje neodškriepiteľné kvality. Pre svoju ochotu nechať zo seba robiť hlupáka. Rukojemníka velikášskych politických ambícií strany, ktorá ho na jeho ministerský post nominovala. Je tam, kde je, na to, aby namiesto reformy vytvoril zdanie reformy. Aby až vo chvíli, keď nastane ten pravý čas, mohol jeho politický patrón vpochodovať do manéže. Celý v bielom, zapráskať bičom a začať robiť poriadky. Všetkých, ktorí, čakajúc na Pána, olej vo svojich lampách vyčľapkali na pletky, vymení za pomazaných jedinou a pravou krizmou, posvätným olejom národného a kresťanského osvietenia.  A začnú sa diať veci. Vyučovanie sa bude začínať spoločným spevom hymny. A na štátne sviatky pôjdu školáci pekne družne do kostola. Do jedného, bez výnimky, aj všetci traja slovenskí mohamedáni. A bez burky, či turbanu! Aj učebnice dejepisu vymeníme za také, v ktorých budú Starí Slováci pltníčiť nielen dolu Váhom a Dunajom, ale aj dolu Eufratom a Tigrisom. Ba aj dolu Nílom.

Podlé najmä voči deťom

Pán minister, kedy budeme vidieť prvé výsledky vašej reformy? Opýtal sa redaktor TASR na záver citovaného rozhovoru. Prvé výsledky reformy sme už videli. Zmenili sme napríklad štátny vzdelávací program od 1. septembra pre prvý stupeň, kde sme vrátili do prvého a druhého ročníka prvouku a o šesť hodín zvýšili dotáciu pre prírodovedu. Tým sme dopredu reagovali na výsledky v medzinárodnom testovaní PISA a v TIMSS. Tak isto sme spustili rok čitateľskej gramotnosti, odvetil minister úprimne a snaživo. Škoda len, že zároveň aj nekonečne hlúpo.

Nejde o to, že reagovať dopredu sa jednoducho nedá. Vieme, ako to pán minister myslel. Ide o to, že vydávať drobné kozmetické úpravy vzdelávacieho programu za reformné kroky je jednoducho – negramotné. Neslušné. Neodborné. Zbabelé. Podlé. Voči našim deťom predovšetkým.

Ak som pred časom napísal niečo v tom duchu, že minister Peter Plavčan je kvintesenciou neschopného štátneho úradníka, musím svoje tvrdenie poopraviť. On je schopný. Veľmi schopný. Smola je len v tom, že stále viac a viac vychádza najavo, že jeho prostredné meno nie je Žubajík, ale Cháron. On žiadnu susedu zo šlabikára do pokušenia neuvedie. Ani práčku jej neopraví. Minister Peter Plavčan o tom možno nevie, ale jeho ministrovanie nie je žiadna epochálna plavba k novým horizontom. Je to len bezprízorné draftovanie v zapáchajúcich vodách vulgárneho politického pragmatizmu. A na druhom brehu je len krajina tieňov.

Teraz najčítanejšie