Účelové rozkrývanie Juliana Assangea a jeho paranoidné nezmysly

Človeku musí byť Juliana Assangea takmer ľúto. Zatvorený na ekvádorskej ambasáde v Londýne bez prístupu k slnečnému svetlu sa zakladateľ WikiLeaks zmenil v týchto dňoch na paródiu samého seba.

Toto je muž, ktorý bol oddaný radikálnej transparentnosti, ale odmieta odísť vypovedať do Švédska, kde je obvinený zo znásilnenia. Jeho organizácia zdieľa tweety budúceho amerického prezidenta, ktorý kedysi volal po treste pre Assangea. Rozširuje narážky, že niekdajšieho zamestnanca Demokratického národného výboru v lete zavraždili, pretože bol skutočným zdrojom mailovej komunikácie, ktorú portál WikiLeaks zverejnil krátko pred novembrovými voľbami. A teraz Assange povedal Seanovi Hannitymu z Fox News, že sú to americké médiá, ktoré sú hlboko nečestné.

Skutočný problém

Toto je správny kontext, v rámci ktorého by sme mali posudzovať Assangeovo tvrdenie, ktoré preberajú aj Donald Trump a jeho priaznivci, že zdrojom, ktorý poskytol poštu vedúcich predstaviteľov demokratickej strany WikiLeaks, nie je Rusko.

Všetci vieme, že si americké tajné služby stoja za svojimi zisteniami, že za zverejnením emailov Demokratickej strany so zámerom ovplyvniť voľby stojí Rusko. A hoci nás môže hnevať, že Trump na počkanie znevažuje ich hodnotenie, takisto tým triafa mimo hlavného terča. Áno, niekedy sa špióni zmýlia, ako v prípade „jasného“ záveru, že Saddám Husajn vlastní zbrane hromadného ničenia.

Skutočným problémom je Assange. Zakladateľ WikiLeaks dlhodobo hovorí paranoidné nezmysly. Zvlášť to platí o jeho názoroch na Hillary Clintonovú. Jeho bludy ho viedli k ospravedlňovaniu zásahu do amerických volieb, ktorého zmyslom bolo, aby sa jeho Nemesis zodpovedala pred verejnosťou.

Bývalý šéfredaktor New York Times Bill Keller odhalil Assangeov sklon k temným fantáziám v článku z roku 2011, kde opísal, ako hovoril skupine novinárov z denníka Guardian, že bývalí agenti Stasi ničia východonemecké archívy tajnej polície. Nemecký reportér z časopisu Der Spiegel John Goetz krútil hlavou. Keller opísal, ako hovorí: „To je úplný nonsens. Niektorých bývalých zamestnancov Stasi najali ako strážcov úradu, ale záznamy boli dobre chránené.“

Pri vedomí toho, ako Assange premýšľa, je jeho názor, že Setha Richa zabili na príkaz Hillary Clintonovej, vlastne pochopiteľný. Tak Richova rodina, ako aj washingtonská polícia tento názor zmietli zo stola ako konšpiračnú teóriu. To však nijako nezabránilo tomu, aby WikiLeaks vyzbierali dvadsaťtisíc dolárov ako odmenu za nájdenie „skutočných“ vrahov.

Rusko? V poriadku

Pridajte si k tomu Assangeov prístup k Rusku. Je dobre známe, že jeho krátkodychú televíznu talk šou, kde raz urobil úctivý rozhovor s lídrom libanonskej teroristickej organizácie Hizballáh, vysielala ruská štátna televízia. WikiLeaks tiež nikdy nezverejnili citlivé dokumenty zo zdrojov z ruskej vlády porovnateľné s depešami amerického ministerstva zahraničia, ktoré začali zverejňovať v roku 2010, či s minuloročnými emailami demokratov.

Keď sa jeden taliansky novinár minulý rok spýtal Assangea, prečo WikiLeaks nezverejňujú kremeľské tajomstvá, jeho odpoveď bola veľavravná. „V Rusku je množstvo životaschopných médií, online blogov a kritici Kremľa ako Alexej Navaľnyj sú tiež súčasťou tohto spektra,“ povedal. „Sú tam tiež noviny ako Novaja gazeta, kde sa môžu rozličné časti moskovskej spoločnosti kritizovať navzájom a vo všeobecnosti sa to toleruje, pretože to nie je veľký televízny kanál, ktorý by mohol mať veľký dosah na obyvateľstvo, ich čitateľmi sú vzdelaní ľudia z Moskvy. Takže moja interpretácia je, že v Rusku majú WikiLeaks konkurenciu a nikto z Wikileaks nehovorí po rusky, takže v silnej kultúre, ktorá má svoj vlastný jazyk, by sme boli vnímaní ako lokálny hráč.“

To je bizarné hneď z niekoľkých dôvodov. Napríklad preto, že Assangeov opis ruského mediálneho prostredia zamlčiava podstatnú vec. Prečo napríklad nespomenul novinárov a opozičných politikov, ktorých zabili alebo boli nútení odísť do zahraničia? Assange vytvára dojem, že ruská vláda je rovnako vystavená masovému vyzradeniu jej tajomstiev ako americká vláda. To je absurdné, i keď je pravdou, že časť opozičnej tlače je tolerovaná.

Po druhé, WikiLeaks predsa mali ruskojazyčného spolupracovníka. Jeho meno je Israel Šamir a podľa bývalého pracovníka WikiLeaks Jamesa Balla spolupracoval s organizáciou v čase, keď začala zverejňovať depeše amerického ministerstva zahraničia. Šamir je podporovateľom Vladimira Putina.

Popretie samého seba

Všetko je to smutné. Pred desaťročím, keď Assange WikiLeaks založil, to bola veľmi odlišná organizácia. Ako v roku 2010 napísal Raffi Khatchadourian v jeho profile pre časopis New Yorker, Assange svojim potenciálnym spolupracovníkom v roku 2006 povedal: „Naším primárnym cieľom sú veľmi utláčateľské režimy v Číne, v Rusku, v strednej Eurázii, ale taktiež čakáme pomoc od tých ľudí na Západe, ktorí si želajú zverejniť nelegálne či nemorálne správanie svojich vlastných vlád a korporácií.“

Chvíľu sa WikiLeaks tohto kréda aj držali. Prvým publikovaným, i keď neverifikovaným dokumentom bola vnútorná správa, ktorá ukazovala, ako chcela únia somálskych islamských súdov zavraždiť členov tamojšej prechodnej vlády. Publikovali tiež emaily klimatických vedcov z University of East Anglia, kde preberali manipuláciu dát o klimatickej zmene. Vo svojich prvých rokoch publikovali WikiLeaks aj informácie, ktoré škodili americkej vláde. Vtedy sa ešte zdalo, že žiadna vláda, žiadna politická organizácia, žiadna entita nie je imúnna voči anonymným whistleblowerom.

Lenže dnes činnosť WikiLeaks diskredituje jej pôvodný cieľ. Verí ešte niekto Assangeovi, keď naznačuje, že dostal emaily z vedenia Demokratickej strany od nejakého whistleblowera? Dokonca aj keď nie ste presvedčení, že za tým stojí Rusko, existuje dosť dôkazov, že emaily šéfa volebnej kampane Hillary Clintonovej Johna Podestu boli heknuté, rovnako ako email, ktorý ho žiadal o heslo do jeho konta. Assange Hannitymu povedal, že Podestove emaily mohlo heknúť aj štrnásťročné dieťa. Dobré vedieť.

V skratke, zakladateľ stránky, ktorá bola zamýšľaná ako priestor, kde sa môžu objaviť neprávosti vlád a veľkých inštitúcií, nás balamutí. Len sa pozrite na vyhlásenie k emailom krátko pred voľbami. Vraj „zdržiavanie zverejnenia takýchto informácií, aby sa objavili až po voľbách, by znamenalo, že dávame prednosť jednému z kandidátov pred právom verejnosti, aby o tom vedela“.

To je prehnané. Wikileaks dali prednosť jednému z kandidátov už tým, že tieto emaily zverejnili. A kandidát, ktorému pomáhali, Donald Trump, je taký nepriateľský k právu verejnosti na informácie, že dokonca nezverejní svoje daňové priznania. O niekoľko dní bude mať moc nad spravodajskými službami, ktoré s veľkou istotou tvrdia, že emaily, ktoré zverejnili WikiLeaks, ukradli hakeri spojení s ruskou vládou. Assange to, samozrejme, popiera a zdá sa, že Trump mu to verí. To je smutné.

© Bloomberg