Denník N

Bestseller Evity je v kinách: Všetko alebo nič? Ďakujeme, radšej nič

Záber z filmu Všetko alebo nič. Foto – Continental
Záber z filmu Všetko alebo nič. Foto – Continental

Ako sa vyrovnať s novým slovenským filmom podľa knihy Evy Urbaníkovej.

Koľko homosexuálov treba na rozloženie trampolíny? Dvoch. Jeden má vypulené oči a druhý je vegetarián.

Najlepšie si sfilmovaný bestseller Všetko alebo nič Evy Urbaníkovej užijete v tom prípade, keď si k nemu vymyslíte svoje vlastné vtipy.

Inak hrozí, že budete odkázaní na žartíky zo scenára, napríklad ten z kníhkupectva, v ktorom majú vystavenú knihu s názvom Blonďatá pi.a. Keď si ju raz zákazníčka omylom nesie z obchodu, predavačka za ňou beží na ulicu a pritom kričí kolegom, že „beží za tou pani s blonďatou pi.ou.“
Film o každom z nás
„Chcem presný návod ako sa nezamotať, nestratiť niť / Trochu sa strácam v pocitoch, tak často berieš mi dych.“

Volanie o pomoc Dary Rolins z titulnej skladby slovensko-česko-poľskej novinky vystihuje dojem z diela, ktoré jeho producenti opisujú výrazmi „komédia zo života“, „príjemná oddychovka nielen pre ženy“ a „film o každom z nás“.

Hormónmi nabitý príbeh sa odohráva v stovežatej Prahe, zasnežených Tatrách a romanticky preslnenom Taliansku. Jedna je rozvedená, druhá slobodná a tretí je homosexuál. Prevádzkujú kníhkupectvo a hľadajú pravú lásku.

O sexe sa polovicu filmu iba hovorí („Orgazmus? Ježišmária, nemaj z toho paniku“) a hrdinky osudovo vrážajú do nápadníkov na ulici. Keď príde na súloženie, dávajú si pozor, aby to nerobili v posteli, ale inde: v komôrke s náradím, v sprche, alebo na pulte kníhkupectva s vyloženými knihami Evy Urbaníkovej.

Kým vášňou k cynickému developerovi zmietaná ústredná hrdinka (na úroveň filmu príliš dobrá Táňa Pauhofová) pochopí, že lepšou voľbou pre ňu bude obetavý lekár, udeje sa toľko zvratov, ako v piatich dieloch Ordinácie v ružovej záhrade, ktorú Marta Ferencová predtým režírovala.

Postavy sa schádzajú a rozchádzajú. Padajú facky, rodia sa deti. Keď sa hrdinka v zábere obleje kávou, povie priateľke do telefónu, že sa práve obliala kávou. Neviete, čo je na tom najhoršie. Absurdná doslovnosť, najlacnejší humor, neprirodzené postsynchróny? Anglické pesničky, ktoré sa striedajú s českými?

Ľudia sa chcú odreagovať
Tu sa treba zastaviť a predstaviť si argumenty tvorcov, ktorí budú tvrdiť, že nemali umelecké ambície.

Že to má byť oddychovka pre čo najviac ľudí, ktorí si to zaslúžia. Chcú si poplakať a smiať sa spolu s hrdinkami Evitinho knižného megahitu. Prečo by sa pani, ktorá celý deň naberá vlašský šalát, nemohla odreagovať pri ľahkej komédii?

Problém je, že toto nie je problém tohto filmu. Nie je ním samotná existencia nenáročnej zábavy pre širokú cieľovku a určite ani stupídny humor, ktorý, ak sa vydarí, nemusí byť vôbec zlý.

Problémom je práve spôsob argumentov, ktorým sa film a jeho autori pred kritikou obrňujú, keď vravia, že každý, kto sa nesmeje na vtipe s blonďatou pi.ou, je povýšený, pozérsky a zakomplexovaný elitár, ktorý chce byť niečo viac než ostatní.

Nie je to len postoj tvorcov, je to priamo súčasť filmu. Len dve postavy tu môžeme označiť za intelektuálov. Jeden je zachmúrený literárny kritik s umasteným notesom, ktorý nenávidí ženskú literatúru a na krsty kníh sa chodí opíjať.

Druhý je  vysokoškolský učiteľ, ktorý spí so študentkami za zápočet. Pri súloži v kabinete musí zomrieť, aby sa jeho priateľka mohla spojiť s pravou láskou z detstva. Inými slovami, toto nie sú muži súci pre normálnu ženu. Súci chlapi robia niečo praktické a užitočné, najlepšie rukami.

Horšie je, že nejde len o tento jeden film. Agresívna povýšenosť nad „agresívne povýšenými intelektuálmi“ sa tiahne celou tvorbou Evy Urbaníkovej.

Autorka, podľa ktorej je najväčším hriechom nerešpektovať, že každému sa môže páčiť niečo iné, nie je sama schopná pochopiť a rešpektovať, že niekto môže čítať náročné knihy, venovať sa filozofii alebo súčasnému umeniu bez toho, aby bol pozérom, ktorý sa hrá na múdreho.


Stále niečo kritizuje
V kryštalicky čistej forme nachádzame spomínaný svetonázor v Urbaníkovej knihe s názvom Za facku, ktorá vyšla v roku 2013. Odbočme na chvíľu od filmu, lebo príbeh nešťastnice, ktorá žila s intelektuálom, sa oplatí prerozprávať jej vlastnými slovami:

Ona bola normálna. Mala rada chytľavé melódie a undergroundové ťažoby v rádiu prepínala na Funko. On bol iný. Niesol na sebe trápenie celého sveta. Analyzoval ho, hľadal východiská, zúfalo sa snažil ukázať tú správnu cestu. Poznáte to… spisovatelia.

Ako príbeh pokračuje, hrdinka postupne prekukne jeho pózu a hrané sebavedomie. Zistí, že jej partner veľa rozpráva a málo počúva. Píše premúdrené blogy. Stále niečo kritizuje a zbytočne relativizuje. Je zásadne proti všetkému, čo sa pozdáva viac ako sto ľuďom. Používa zložité súvetia odtrhnuté od života. Chýba mu pokora. Pohŕda ľuďmi.

Začne sa jej hnusiť jeho elitárstvo, najmä po tom, čo intelektuál odmieta nakupovať v nákupných centrách, odmieta variť normálne a stravuje sa čudne korenenou ryžou so zeleninou. Po nociach ju núti pozerať iránske, nórske a rumunské filmy. Hrdinka napokon dospieva k poznaniu, že chodí s psychopatom, ktorý ju nakoniec začne biť…

Keď sa s ním konečne rozíde, učí sa byť sama sebou. Chce žiť normálne. Pozerať Panelák, čítať zamilované knihy, chodiť nakupovať do nákupných centier. „Bez večného glosovania, spochybňovania a usmerňovania,…“.

Koniec citátov a povýšenej žlčovitej recenzie.

Filmy

Kultúra

Teraz najčítanejšie