Denník N

Všetci sme potomkovia imigrantov – kde sme vlastne doma?

Shooty
Shooty

Drvivá väčšina zástupcov každého viac rozšíreného druhu sú imigranti z iných oblastí.

Autor je geológ a paleontológ

Môj pradedo Jakub Hyžný sa narodil na konci 19. storočia v západnej Haliči. Mal dvoch bratov a jednu sestru. Keď im v roku 1918 zomrel otec, ostali všetci sirotami. Na Haliči bola po prvej svetovej vojne bieda a traja súrodenci sa rozhodli odísť za more do Ameriky.

Môj pradedo však ostal doma na rodnej hrude. V dôsledku epilepsie, ktorú prekonal v detskom veku, sa nebol schopný naučiť písať ani čítať, preto nevycestoval. Keď ostal doma sám, mal 18 rokov. Jeho súrodenci si v Chicagu, kde sa usadili, založili rodiny, a preto je dnes v Spojených štátoch amerických viac Hyžných ako v domovskej Európe.

Moji vzdialení príbuzní teda boli z pohľadu vtedajších Američanov imigranti. Nedávno ich potomkovia mohli voliť v amerických prezidentských voľbách.

V devätnástom storočí sa kolonizácia amerického divokého západu európskymi prišelcami zintenzívnila. Pôvodne indiánske obyvateľstvo sa stalo terčom genocídy alebo bolo viac alebo menej násilne asimilované. Európski dobyvatelia Nového sveta boli z pohľadu indiánskych domorodcov imigranti. Dnes sa ich potomkovia hlásia k hrdému americkému národu.

Migračná vlna z Afriky

Najstaršie ľudské osídlenie amerického kontinentu sa datuje do obdobia asi pred 14-tisíc rokmi. Všetci zástupcovia druhu Homo sapiens prišli do Ameriky z Ázie cez oblasť Beringovho prielivu, ktorá v tom období tvorila pevninský most. „Pôvodné“ obyvateľstvo amerického kontinentu boli ázijskí imigranti.

Celé ľudské mimoafrické osídlenie má svoj pôvod v jedinej migračnej vlne, ktorá opustila Afriku asi pred 72-tisíc rokmi. Dovtedy ľudia druhu Homo sapiens obývali výlučne africký kontinent. Naši predkovia sa potom rozšírili do iných oblastí sveta – Eurázia bola kolonizovaná ako prvá, Južná Amerika ako posledná. Teda aj my Európania sme všetci potomkovia imigrantov z Afriky.

Migrácia, evolučný úspech človeka

Koho ešte považujeme za svojich predkov a koho už nie? Bez vybraného vzťažného bodu sa na túto otázku nedá rozumne odpovedať. Zástupcovia prakticky každého biologického druhu pochádzajú z pomerne malej populácie jedincov obývajúcich určité územie. Ľudia nie sú výnimkou. Z toho vyplýva logický záver. Drvivá väčšina zástupcov každého výraznejšie rozšíreného druhu sú imigranti z iných oblastí.

Netreba dodávať, že pre kozmopolitné druhy, akým je aj Homo sapiens, to platí dvojnásobne. Evolučný úspech človeka ako druhu spočíva v jeho neustálej migrácii. Takže kde sme potom doma a čo je naša vlasť? Kľúčom je dĺžka ľudského života a kvalita pamäťových záznamov.

Kresťanské Slovensko

Často počúvame o tom, že Slovensko je kresťanská krajina, že kresťanstvo je naša tradičná, vlastná kultúra. A predsa ho podľa populárneho mýtu medzi pohanské obyvateľstvo priniesli imigranti z Byzancie. Z pravicového politického spektra sa ešte častejšie hovorí o kresťanskej Európe a vyhlasujú sa nekompromisné tvrdenia o tom, že Európa bude buď kresťanská, alebo vôbec nebude.

Toto je však typická falošná dilema. Kresťanstvo nepochybne dalo Európe veľmi veľa, existencia európskej civilizácie je však dlhšia ako existencia samotného kresťanstva.

Dobu antiky nemáme problém označiť za kultúrnu, napriek tomu, že kresťanská nebola. Navyše, pôvod kresťanstva sa dá vystopovať až do oblasti Blízkeho východu, teda mimo geografického priestoru Európy. Takisto netreba zabúdať na príspevky neeurópskych kultúr k civilizačnému vzostupu starého kontinentu. Za všetky vplyvy stačí spomenúť arabské číslovky, ktoré nikto z Európanov – ba ani z nás – nepovažuje za cudzie.

Dejiny? To, kam siaha naša pamäť

Riešenie problému existencie vlasti a povahy našich predkov sa dá nájsť vo fráze „odnepamäti“. Tam, kam siaha naša pamäť, to sú naše dejiny. Známy novinár Ryszard Kapuściński v jednej zo svojej kníh poznamenal, že dejiny sú to, čo sa pamätá, pretože hranica pamäti – to je koniec dejín. Predtým nebolo nič. Žiadne „predtým“ neexistuje.

Tento postreh sa v pôvodnom kontexte vzťahuje na vnímanie dejín africkými kmeňovými spoločnosťami bez písomných záznamov. Myslím si, že Kapuścińského postreh je možné aplikovať aj na našu vlastnú spoločnosť. Ak sa na niekoho už nepamätáme, nepovažujeme ho za svojho. Tak ako sme zabudli na arabský pôvod „našich vlastných“ čísel, zabudli sme na to, ako naši predkovia pricestovali z druhého konca sveta.

V tomto ohľade je vcelku jedno, čo sa píše v historických knihách. A tak Slovák žijúci v 21. storočí môže takmer bez problémov povedať, že územie našej republiky bolo odnepamäti kresťanské. Slovan žijúci v čase príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu by povedal, že na danom území žili jeho predkovia odnepamäti a nikto z nich nevyznával vieru v kresťanského boha. A boli aj časy, keď na území dnešnej Slovenskej republiky nežili žiadni Slovania.

Domov nie je miesto, ale pocit

Takže čo je náš skutočný domov a odkiaľ naozaj pochádzame? Som presvedčený, že odpoveď treba hľadať vo svojom vnútri, nie v historických traktátoch ani propagačných brožúrach či weboch našich nacionalisticky zmýšľajúcich spoluobčanov. Za seba môžem povedať, že sa cítim doma tam, kde mám svojich milovaných, menovite moju rodinu a priateľov.

Domov nie je miesto, domov je pocit. Pocit spolupatričnosti. Na Slovensku sa prestávam cítiť ako doma. Sám seba sa pýtam, či chcem vychovávať svoje deti v krajine, kde policajná hliadka (pod heslom „pomáhať a chrániť“) iba tupo hľadí na vyholené indivíduá hádžuce kamene na matku s deťmi.

Zvlášť keď tie indivíduá teraz sedia v parlamente. Je pritom ironické, že sa kresťanskej tradície dovolávajú a toho najvyššieho pokrytecky vzývajú práve tí, ktorí po kresťansky vôbec nežijú.

Teraz najčítanejšie