Denník N

Miesto, ktoré naháňalo Sovietom strach a nikdy ho neporazili

Foto N – Jana Čevelová
Foto N – Jana Čevelová

Kryžių kalnas je magický kopec v Litve. Nie je len pietnym miestom, ale aj symbolom protisovietskeho odporu.

Hmla, sychravo a poľadovica. Chodník sa kĺzal a bezpečnejšie bolo ísť po namrznutej tráve. Snehu málo, hoci o tomto čase už Litovčania stavajú snehuliakov. Až na pár miest lyžovať veľmi kde nemajú.

Všade ticho, k Hore krížov sa prikrádame sami. Neočakávame, že by sa pred nami objavila obrovská hora. Keď sa však z hmly začnú opatrne vynárať kontúry pútneho miesta, cítime takmer sklamanie.

Toto má byť TO miesto, ktoré naháňalo hrôzu sovietskej moci a pomáhalo Litovčanom udržiavať nádej, že sa jej raz zbavia?

Foto N - Jana Čevelová
Foto N – Jana Čevelová

Hmla zredla a odsunula sa smerom do polí. Na kopčeku sa vypínali kríže všetkých veľkostí a tvarov. Drevené, kovové, z plastu aj keramiky, dokonca aj háčkované.

Na tých väčších visia menšie, niet vlastne jedného väčšieho kríža, ktorý by nebol obsypaný ružencami. Skutočne pohľad, ktorý vyrazí dych, pretože nič podobné sme ešte nevideli. Krížikmi boli obsypané aj spodné vetvy smreka, ďalšie boli opreté o jeho kmeň.

Na mnohých sú mená, nápisy vďačnosti, názvy miest, odkiaľ pútnik prišiel. Okrem domácich najčastejšie prichádzajú Poliaci a Lotyši, pre ktorých to sem nie je ďaleko a zároveň majú spoločnú históriu aj vierovyznanie.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Cinkot v tichu

Cez Horu krížov vedie viacero cestičiek a stredom hlavný drevený chodník. Na schodoch sedí žobrák. Pod zadkom má poskladaný kartón a v ruke misku s mincami. Ľudí je tu len pár, ani z nich sa pri ňom nikto nepristaví.

Stojím na najvyššom mieste pod veľkým krížom a čakám, kedy sa rozfúka vietor. Keď sme odchádzali na cestu, kolegyňa z Prahy trochu nelogicky písala, že dúfa, že bude fúkať. Pochopila som to až na mieste, keď slabý vánok, ktorý najprv jemne rozfúkal hmlu, pohol zavesenými krížikmi. Jemné cinkanie, slabý šuchot v tujách a inak ticho.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

„Pomodlíš sa so mnou?“ Prekvapene sa pozerám na mladíka vo veku našich synov. Aj ateista má na takomto mieste chuť modliť sa. „Budem s tebou mlčať.“

Lotyš Mykola študuje históriu na univerzite v Rige, v neďalekom meste Šiauliu je na Erasme. „Chodím sem často, pomodliť sa aj oddýchnuť si. Celú jeseň som tu presedel s knihami, písal som tu aj práce do školy.“

Na Horu krížov chodil už so svojou babkou, prvýkrát ho sem vzala v roku 1993, keď na mieste slúžil omšu pápež Ján Pavol II. „Z toho si však nič nepamätám, ale vždy sme sem priniesli nový kríž a položili ho na rovnaké miesto k tým starším.“

Odkedy sa sem stará mama chodí modliť? Mykolova mama v sedemnástich ochorela, a tak sa babka vybrala na Horu krížov pešo z Rigy, čo je asi 130 kilometrov, modlila sa za jej uzdravenie. A dcéra vyzdravela.

Podobných príbehov sú stovky.

Foto N - Jana Čevelová
Foto N – Jana Čevelová

Miesto protiruského odporu

Hoci je miesto magické, necítiť tu históriu, ale skôr bázeň. Kríže sú síce staré, uložené v suchej tráve, no máloktorý z nich má viac než 30 rokov.

S týmto miestom je priam osudovo spojený aj život Vytenisa Rimkusa. Dnes 86-ročný profesor napísal o Hore krížov niekoľko kníh, poskytol desiatky rozhovorov, pripravil množstvo prednášok.

Vážne a dôrazne hovorí: „Na Hore krížov som bol mnohokrát, napísal som stovky článkov, ona je skutočne dôkazom nepremožiteľnej túžby Litovčanov po slobode.“

O územie Litvy sa vždy zaujímali silnejší susedia, ale za posledné dve storočia sa niekoľkokrát dostala do područia ruského vplyvu. Nikdy sa to nezaobišlo bez povstaní, rebélie, odmietania, ale aj tvrdého potlačenia odporu z ruskej strany.

V boji za nezávislosť práve Hora krížov (Kryžių kalnas) zohráva kľúčovú úlohu. Hora vždy patrila k duchovným miestam, ale podľa niektorých zdrojov sem začali prvé kríže nosiť v roku 1831 po potlačení protiruského povstania.

Pútnym miestom sa stalo o 30 rokov neskôr, po ďalšej neúspešnej snahe o odtrhnutie od cárskeho Ruska.

Ako píše Vytenis Rimkus, na prelome 19. a 20. storočia tu bolo okolo sto krížov.

Skutočným symbolom odporu sa však stala počas sovietskej éry. V 20. rokoch sa Sovietsky zväz zaviazal nezasahovať do litovskej suverenity, hoci krajina bola v jeho sférach vplyvu, a dohoda vydržala takmer dvadsať rokov.

Pri čítaní histórie obsadenia Litvy Sovietskym zväzom má však pamätník roku 1968, ale aj aktuálnych udalostí na Ukrajine pocit, že história sa len zopakovala a Moskva má scenár zakódovaný v historickej pamäti a len recykluje.

V roku 1939 podpísala Litva so ZSSR zmluvu o pomoci, na jej územie prišlo niekoľko vojakov Červenej armády. Už o rok neskôr však Moskva obvinila Litvu, že nedodržala dohodu, a poslala do krajiny ďalších vojakov. Už do mesiaca sa konali voľby a ich víťazi sa obrátili s prosbou o pričlenenie k ZSSR.

Aby sme sa už k téme sovietskeho déjà-vu nemuseli vracať – keď vo voľbách v roku 1990 vyhrali v Litve prívrženci nezávislosti, Moskva jej vyhlásenie jednostranne odmietla, zastavila dodávky ropy, plynu aj uhlia a v januári 1991 sovietske jednotky obsadili Vilnius s cieľom ochrániť ruských obyvateľov. Zomrelo 15 ľudí a niekoľko desiatok bolo zranených.

Foto N - Jana Čevelová
Foto N – Jana Čevelová

Na Sibír!

Už počas druhej svetovej vojny odpor Litovčanov ku kolektivizácii a sovietskej nadvláde rástol. Prvá vlna násilných presídlení prišla už v roku 1941. Tie ďalšie zasiahli aj rodinu Vytenisa Rimkusa.

„25. marca 1949 deportovali celú našu rodinu do dediny Alzamay v Irkutskej oblasti. Oboch rodičov, dvoch bratov a tri sestry. Otec bol učiteľ a aktivista. Ja som mal vtedy 19 rokov,“ hovorí Rimkus.

Na Sibíri pracovali v lesnom závode a spolu s ďalšími priateľmi vydávali ručne písané noviny Tajga v tajge. Všetkých odsúdili na trest smrti, ktorý neskôr zmenili na 25-ročné väzenie v gulagu na Bajkale. Zatkli aj otca a mladšiu sestru.

V roku 1956 sa rodina vrátila do Litvy do rodného Šiauliu. V tom čase sa domov vracali ďalšie tisícky presídlencov.

Foto N - Jana Čevelová
Foto N – Jana Čevelová

Buldozérmi na kríže

A rovnako sa mnohí hneď vracali aj na Horu krížov. Ateistická sovietska moc, samozrejme, nemohla strpieť ani náboženskú, ani politickú revoltu. V roku 1961 prvýkrát potajomky pod rúškom noci vyrazili na horu buldozéry. Zváľali všetky kríže, drevené spálili, kovové odviezli do zberu, cementové rozbili a pokryli nimi pahorok.

Netrvalo dlho a kopec sa znova zaplnil novými krížmi. „Búranie buldozérmi, pálenie, ničenie a opätovné vztýčenie krížov – to sa opakovalo niekoľkokrát. Vojna krížov alebo budovanie buldozérového ateizmu trvalo takmer desať rokov,“ hovorí Rimkus.

V pláne mali tiež okolie pahorku zatopiť. Miesto obliehali aj príslušníci sovietskej tajnej služby KGB. Zapisovali si značky áut, sledovali každého, kto na horu prišiel, fotografovali.

Nočné výsluchy, vyhadzovy z práce a následne stíhanie pre príživníctvo, prenasledovanie celých rodín – s tým musel rátať každý, kto sa na pahorok vybral. Až s Gorbačovom a perestrojkou prišiel na horu pokoj.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Pútnici a turisti

„Viete si predstaviť, koľko je tu krížov?“ Holanďan Roan si aj sám odpovie: „Stotisíc, ale len tých veľkých – malé nespočíta nikto.“

V Šiauliu žije a pracuje päť rokov a na pahorok zobral aj svojich nemeckých kolegov, ktorí pracujú pre nadnárodnú firmu vo Vilniuse. Keď Roan prišiel do Litvy, nemal ani tušenie o viere, histórii či socializme. Domáci ho však vzali na horu a miesto mu natoľko učarovalo, že sa naučil aj po litovsky, pretože informácií v angličtine veľa nenašiel.

Teraz sprevádza anglicky hovoriacich turistov po celej Litve. Vždy ich zavedie aj do nového kláštora, ktorý stojí asi tristo metrov od Hory krížov. Sedem rokov po návšteve pápeža Jána Pavla II. ho tu postavili františkáni.

Tí tiež poskytujú ubytovanie pútnikom. Prespať v izbe s výhľadom na Horu krížov sa podarilo aj Ruske Anne Kliecovovej. Je z Uralu, kam kedysi z Moskvy vyviezli jej starých rodičov. Z tábora sa presťahovali do Zlatoustu a už tam zostali.

Foto N - Jana Čevelová
Foto N – Jana Čevelová

Turistov aj pútnikov chodí na Horu krížov stále viac. Dnes sú kríže aj v poliach okolo pahorku. Mnohí odborníci žiadajú reguláciu počtu návštevníkov. S nimi sa totiž spája množstvo autobusov, stánkov s drevenými krížmi, na ktoré si môžete napísať odkaz, pútnikov, ktorí vyhodia starší kríž, pretože práve na tom konkrétnom mieste chcú mať ten svoj. Jednoducho majú obavy z toho, aby sa pahorok nestal disneylandom.

Aj profesor Rimkus pripúšťa, že istá forma regulácie by mala byť, ale zatiaľ si nevie predstaviť aká.

Stačilo si spomenúť, koľko rozruchu vyrobila urozprávaná trojica nemeckých turistov v zime. Pri stovkách a možno aj tisíckach turistov denne v lete musí byť na pietnom mieste rušno.

Foto N - Jana Čevelová
Foto N – Jana Čevelová

Kríž ako symbol

„Celý môj život bol dramatický, rovnako ako životy mnohých Litovčanov,“ hovorí profesor Rimkus.

Kríž v období sovietskej nadvlády nebol len symbolom kresťanstva, ale predovšetkým odporu. Hora krížov je preto miestom, kam chodia nielen veriaci, ale aj tí, ktorí veria v slobodu a nezávislosť.

Mrzí ma, že ruženec, ktorý som dostala na prvé sväté prijímanie, som zabudla doma. Patrí totiž na niektoré z ramien tisícov krížov na Kryžių kalnas.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Svet

Teraz najčítanejšie