Vedkyňa sa po rokoch vrátila zo Zélandu: Na peniaze od štátu čakala 7 mesiacov, na počítač rok

Na čo ste sa na Slovensku najviac tešili?

Na rodinu a priateľov. A možno to bude znieť ako fráza, ale lákalo ma, že prinesiem know-how, ktoré som sa naučila v zahraničí.

Vo februári to bude rok, čo ste sa vrátili. Už ste si zvykli?

Pracujem na tom. Trvalo to dlhšie, ako som čakala. Mala som problémy s kupovaním bytu, je to tu oveľa komplikovanejšie ako v zahraničí. Je tu priestor na rôzne podvody. Vďaka právnickej pomoci sa mi podarilo vyhnúť sa podvodom a nakoniec som si kúpila byt, ktorý sa mi páči, a teraz si ho zariaďujem.

Aké ste mali problémy s bytom?

Veľa bytov predávajú eseročky, ktoré ručia len do výšky základného imania, čo je 6000 eur, kým na Západe je to tak, že majitelia ručia majetkom. Ak si kúpite cez nich byt, ktorý sa ešte len stavia, a oni medzitým skrachujú, nevymôžete si peniaze späť.

Na čo ste si tu ešte nezvykli?

Pri veľa veciach som zabudla, ako tu fungujú. Ešte si len zvykám, ako pomaly sa tu vybavujú veci. Prišla som domov s tým, že som už mala odsúhlasený grant z ministerstva školstva na návrat domov, ale peniaze som dostala až šesť mesiacov po návrate. V júli. Je to nepružné. Aj pracovať som mohla začať len vďaka náhode, lebo kolegyňa išla na materskú dovolenku a požičala mi počítač.

Nemali ste svoj?

Nie, a počítač je môj hlavný pracovný prostriedok, kde simulujem modely neurónových sietí. V júli som dostala peniaze z grantu a chcela som si kúpiť svoj vlastný počítač, ale univerzita ešte nemala vysúťaženého dodávateľa – to trvalo niekoľko mesiacov. Keď bol vysúťažený, zistila som, že 50-tisícový grant na zariadenie laboratória nie je na kapitálové výdavky a jedna položka môže byť najviac 1700 eur. Ako si z toho mám kúpiť drahšie vybavenie do laboratória? Takéto obmedzenia nedávajú zmysel.

Prečítajte si

Slovák na jednej z najlepších univerzít sveta: Ak by mi ponúkli byť premiérom, tak sa vrátim

Dnes už počítač máte?

Áno. Ale trvalo mi to skoro rok. Keď som prišla na Novom Zélande do pracovne, mala som pripravený počítač. Ešte pred príchodom sa ma pýtali, aký by som potrebovala. Vôbec som sa nemusela starať, z akého grantu to je, ani o nič iné – stačilo zadať svoje požiadavky.

Aké je to byť profesorom na Novom Zélande?

Človek nemá pocit, že musí počítať každý cent, a môže sa celým svojím potenciálom venovať vede a výučbe študentov. V spoločnosti som cítila, že sme veľmi vážená skupina ľudí. Všade to bolo vidieť. Keď som povedala, že učím na univerzite, všetci uznanlivo pokyvovali hlavou. Bolo to pre nich niečo, čo spoločnosť potrebuje, a oni si to uvedomujú. Oceňujú to ľudia aj politici, ktorí vnímajú investovanie do školstva ako svoju prioritu.

Zarábali ste tam 6000 eur mesačne. Je to nadpriemerný plat na Novom Zélande?

Áno.

Ako sa vám na Novom Zélande žilo?

Spočiatku som bola nadšená všetkými novotami. Možnosti spolupráce, atmosféra na univerzite, kde ľudia nie sú rozptyľovaní rôznymi vybavovačkami, ale pracujú od rána do večera len vo vede a výučbe. Rozprávajú sa o tom, komunikácia je otvorená, každý je zvedavý na to, čo robí ten druhý. Je tam veľmi dobrá pracovná atmosféra. To ma fascinuje dodnes.

Na Nový Zéland ste odišli v roku 2003. Čo vás na tej krajine prekvapilo?

Mala som pocit, že úradníci a ľudia v administratíve chcú pomáhať. Nestretla som sa s tým, že by mi niekto kládol nezmyselné prekážky len preto, že môže. Skôr som mala pocit, že sa snažia vychádzať v ústrety, pomáhať, nájsť kompromis, spoločné riešenie. To by som preniesla aj sem. A videla som tam aj veľkú vrodenú poctivosť. Niekedy až veľmi striktne dodržiavali pravidlá. Išla som k sekretárke vypýtať pero pre doktorandku a ona mi povedala, že to nemôžem, lebo kancelárske potreby sú len pre vyučujúcich.

Na vašu pozíciu sa hlásilo 200 ľudí. Čím ste ich presvedčili?

To mi nepovedali. Katedra, kde som sa hlásila, bola čisto mužská a myslím si, že tam potrebovali ženu. (smiech) Keď som tam prišla, mala som 45 rokov; predtým som pôsobila v USA, kde som spolupracovala s nositeľom Nobelovej ceny, profesorom Leonom Cooperom. Mala som dobré publikácie, určite to zavážilo. Pri prijímacom procese sa uchádzač rozpráva s každým človekom na katedre. Zamestnanci katedry chodia spolu s uchádzačom na obedy aj večere, lebo považujú za dôležité, aby ste osobnosťou zapadli do kolektívu. Posudzujú tak aj vašu ľudskú stránku, aby im bolo príjemné, že vás majú v tíme.

Čo vám z Nového Zélandu najviac chýba?

Príroda. Za dvadsať minút ste pri oceáne, kde som chodila často. Dovtedy som ani nevedela, ako veľmi mám rada oceán.

Prečítajte si

Nový profesor Bátora: V medzinárodnom výskumnom tíme sú naši vedci intelektuálni otroci

Nový Zéland je vnímaný ako otvorená krajina aj k cudzincom. Ako ste sa tam cítili?

Sú veľmi otvorení, ale ctia si aj svoju kultúru a históriu. Nikdy mi nedali najavo predsudok alebo posmešky, lebo som z východnej Európy.

Ako nás vnímajú?

Keď som bola v 90. rokoch v USA, pýtali sa ma, či máme mikrovlnku a podobne. Ale na Novom Zélande som sa s takým niečím nestretla.

Študovali ste v USA. Nechceli ste ostať tam?

Na Vanderbilt University som získala magisterský titul z psychológie (špecializácia neurovedy) v roku 1993. Československo sa rozdelilo a mala som pocit, že Slovensku by som mala pomôcť, vrátiť sa a zistiť, ako sa veci zmenili. Pôsobila som tu deväť rokov. Ale ako som sa stávala staršou, tak som si uvedomila, že sa zmeny dejú veľmi pomaly. Vyskytla sa možnosť odísť na Nový Zéland; najskôr na pár mesiacov, keď ma tam pozval kolega, s ktorým sme spolupracovali. Vtedy som pocítila akademickú slobodu. Veci tam fungujú pružne a rýchlo. Tak som tam išla. A Nový Zéland ma uchvátil aj svojou prírodou. Je tam neuveriteľná koncentrácia nádherných miest. Pán Boh odmenil túto krajinu za to, že je tak ďaleko od celého sveta, tým, že kdekoľvek pôjdete, uchváti vás neporušená, čistá, krásna príroda. Sú tam hory, oceány, rieky – všetko, na čo si spomeniete.

Keď ste sa vrátili po 13 rokoch späť, prekvapilo vás, v akom stave je Slovensko?

Sledovala som politickú situáciu. Aj som z Nového Zélandu volila. Stále som bola jednou nohou na Slovensku. Bola som pripravená, že idem do horšieho a že tu veci nie sú ideálne. Ale človek sa musí rozhodnúť.

Posunuli sme sa za tých 13 rokov?

Najviac oceňujem vstup do Európskej únie. Aj to, že sa prešlo na euro. Tešili ma kroky integrácie Slovenska do Európy. Sme súčasťou Európy a vždy sme boli. Dúfam a verím, že Únia prežije.

Dnes mnohí politici spochybňujú Úniu. Ako to vnímate?

Som z nich trochu smutná, že keď prídu problémy, tak sa vzdávajú. Ale nie som odborník na politiku.

Vy ste sa vrátili vo februári. V marci ste šli voliť?

Áno. Za komunizmu som musela voliť len predpísaných ľudí. Ja si slobodu výberu ešte stále užívam. Aj 25 rokov po revolúcii.

Mnohí hovoria, že si niet z čoho vybrať.

Samozrejme, že som po zmene režimu dúfala, že to bude lepšie, ale nakoniec som si uvedomila, že to bola naivná viera. Vidím to nielen u nás na Slovensku, ale aj vo svete, že chamtivosť je to najhoršie, čo najviac kazí tento svet.

Koho ste volili?

Je to neobvyklé, ale priznám sa, koho som volila, lebo si myslím, že sa nemám za čo hanbiť. Najskôr som volila VPN, potom SDKÚ a po kauze Gorila volím Most-Híd.

Ako ste si predstavovali, že bude Slovensko 25 rokov po revolúcii vyzerať?

Videla som vedeckých pracovníkov nie ako „socialistickú pracujúcu inteligenciu“, ktorú spoločnosť robotníkov a roľníkov trpí a živí – ale ako spoločenskú skupinu, predstavujúcu avantgardu spoločnosti, ktorá vychováva schopných mladých ľudí, ktorí posúvajú hranice poznania ľudstva a vymýšľajú nové technológie nie v USA alebo na Novom Zélande, ale tu u nás na Slovensku, čím prispievajú k zrodu modernej technickej a vedeckej spoločnosti. Verila som, že udupávanie a ponižovanie akademických pracovníkov bolo fenoménom komunistickej totality a že Slovensko, ktoré má toľko schopných a šikovných ľudí, sa stane modernou ekonomikou nezávislou od ťažkého priemyslu, skôr závislou od moderných informačných, biochemických a iných technológií.

Aké výhody má okrem rodiny návrat na Slovensko?

Napríklad som v Európe. Nový Zéland je veľmi ďaleko a dúfam, že pobyt na Slovensku mi umožní osobne sa stýkať s ľuďmi aj v Európe. Cestovanie tu nie je také náročné ako z Nového Zélandu, kde som tri dni strávila cestovaním, tri dni som bola na konferencii a ďalšie tri dni som išla naspäť. Bolo to časovo, fyzicky aj finančne veľmi náročné.

Ostanete na Slovensku nastálo?

Neviem ešte. Keď sa vyskytne príležitosť, prečo ju nevyužiť? Zatiaľ sa snažím vybudovať laboratórium, aby som ho mohla využívať vedecky ja i moji kolegovia a študenti aj vo vzdialenejšej budúcnosti (vzhľadom na podfinancovanie vedy). Na Slovensku po udelení grantu musím pracovať dva roky, potom som voľná. Natrvalo však už nechcem nikam odísť, skôr som myslela iba kratšie či dlhšie stáže v zahraničí.

Prečítajte si

Spolok falošného generála zaistí zabíjačkové hody aj vedeckú prestíž

Vrátili ste sa na Univerzitu Komenského, kde ste pôsobili už v minulosti, aj ste tam študovali. Posunula sa za ten čas?

Zmenilo sa najmä vedenie fakulty, ktoré nás počúva a pýta sa nás na názor. Je to otvorenejšie. Cítim sa tu dobre.

Rozdiel vo vašom plate medzi Novým Zélandom a Bratislavou je takmer 5000 eur mesačne. Na Novom Zélande ste zarábali vyše 6000 eur, teraz máte vyše tisíc eur. V rozhovore pre SME ste povedali, že to bol najväčší argument, prečo sa nevrátiť. Ako riešite také skokovo výrazné zníženie platu?

Zarábam teraz pätinu z platu, ktorý som mala na Novom Zélande. Pomáha mi kompenzácia platu, ktorú som cez program Návrat domov dostala, ide o 50-tisíc eur. To na pár rokov pomôže. Ešte netrpím finančnú núdzu, ale o pár rokov to príde. Možno to budem riešiť tak, že opäť nadviažem spoluprácu so zahraničím, kde by som si finančne prilepšila. Moji kolegovia majú čiastočné úväzky na iných univerzitách, kde učia alebo doučujú študentov, alebo na čiastočný úväzok pracujú vo firmách. Je to smutné, lebo sa potom nemôžu sústrediť na prácu vo svojej primárnej inštitúcii. Majú menej času na vedu, prípravu. Z toho potom vznikajú aj horšie akademické výstupy.

Prečo ste sa rozhodli ísť do horších podmienok s nižším platom?

Mala som osobné dôvody, ktoré nechcem rozoberať. Ale hlavne som sa rozhodla kvôli rodine, túžila som sa vrátiť na Slovensko. Tu som prežila väčšinu svojho života, tie korene sú príliš hlboké. Ako som bola staršia, uvedomovala som si, že som tam nedokázala zapadnúť do spoločnosti, ktorá má inú históriu aj kultúru.

Prečo ste nezapadli?

Majú úplne inú históriu a odrážalo sa to v tom, že sme si v komunikácii často nerozumeli. Nevedela som, na čo sa oni odvolávajú (historicky, kultúrne), a vice versa. Napríklad som zavtipkovala, ale oni nepochopili kontext, tak som im ho musela vysvetliť, ale potom už konverzácia nie je spontánna. To sa za tých 13 rokov nezmenilo. Aj preto som si uvedomila, že tam nikdy nebudem ako domáci, ktorí tam žili odmalička.

Vrátili ste sa cez program Návrat domov. Dokáže človeka presvedčiť, aby sa vrátil?

Ja som sa rozhodovala, či sa vrátim. Potom som sa dozvedela o grante a povedala som si, že teraz je ten správny čas. Pomohlo mi to prekonať finančné ťažkosti na začiatku, ktoré som mala aj so sťahovaním.

Ak by niekto uvažoval o návrate, dokáže ho takýto grant priviesť späť?

Program je pre mladých odborníkov a pre starších vedcov. Najskôr k tým starším. Mala som šťastie, že som získala profesúru na Univerzite Komenského. Poznám kolegov, ktorí získali profesúru na významných zahraničných univerzitách a slovenské zákony im ju neuznávajú. Akceptujú študentské tituly – bakalár, magister, doktor, inžinier, ale nie vyššie tituly ako docent a profesor. Mám kamaráta, ktorý je v Anglicku, dostal tam titul profesora a informoval sa o návrate na Slovensko. Ale povedali mu, že bude musieť nastúpiť ako odborný asistent za 600 eur mesačne. To je niečo, čo treba zmeniť. Program ako taký je dobrý, ale toto treba zmeniť. Ak niekto získa titul docent a profesor na lepšej škole, ako je Univerzita Komenského, čo je ľahké zistiť, mali by mu ho automaticky uznať aj u nás.

Čo ešte v programe nefunguje?

Mám kamarátky psychologičky, získali tituly v zahraničí, ktoré im uznali, ale neuznali im prax v Európskej únii, a to ani prax v Česku.

Ako to riešia?

Len tak, že sa vrátia, odpracujú tu nejaké roky a až potom sa môžu stať členkami Slovenskej psychologickej asociácie. Tieto prekážky reálne spôsobujú, že sa ľudia na Slovensko nevrátia. Ďalšia vec je, že grant, ktorý dostanete, je na nekapitálové výdavky. Keď príde vedec a chce si zariadiť laboratórium, tak si ho nikdy s takýmto obmedzením nezariadi. A tretí dôvod, prečo sa nevrátia, je platový prepad. Ale to rieši aspoň na niekoľko rokov osobný príspevok. Je to štedrá schéma – 50-tisíc eur.

Ako je to u mladších vedeckých pracovníkov, ktorí môžu získať 10-tisíc?

Ak sa sem chce mladý vedec vrátiť, dostane 600 až 700 eur mesačne. To je platový priemer pre mladého vedeckého pracovníka. Horšie platy už majú len v Bulharsku a Rumunsku. Ako si s takýmto príjmom môže kúpiť bývanie a založiť rodinu?

Ako sa to prejaví, keď majú vysokoškolskí pedagógovia na Novom Zélande omnoho vyšší plat? Sú kvalitnejší ako tí na Slovensku?

Áno, lebo sa môžu sústrediť na svoju prácu a nemusia si privyrábať. Atraktívnejšie platy pomôžu priviesť niekoho zo zahraničia aj pomáhajú udržať študentov na domácej pôde po skončení štúdia. U nás šikovnejší študenti odchádzajú do zahraničia za lepšími podmienkami. Hlavný problém slovenského akademického sveta sú nízke platy. Celkom tomu nerozumiem, že 25 rokov po revolúcii sú akademické platy také nízke. Nový Zéland je na druhom konci sveta, kde nie sú žiadne prírodné zdroje ani priemysel, HDP je tvorené najmä turizmom, chovom oviec a poľnohospodárstvom. Počet obyvateľov je 4,5 milióna. Nechápem, ako je možné, že si tento štát dovolí zaplatiť 6000 eur profesorovi na univerzite. A na Slovensku, ktorého ekonomika prekvitá (ako som sa dozvedela z tlače), má plat šesťkrát menší.

Prečo to tak je?

Je to vec politického rozhodnutia, už sa nedá vyhovárať na ekonomiku. Treba sa rozhodnúť, že túto oblasť budeme preferovať. Je jedno, aká vláda tu bola – žiadna z týchto vlád sa takto nerozhodla. Reštrukturalizácia nepomôže; ak ľudia nebudú môcť dôstojne žiť zo svojich platov v akademickej sfére a sústrediť sa na svoju akademickú oblasť, tak vždy budú hľadať doplnkové zárobky alebo odchádzať do zahraničia.

Niekto môže argumentovať, že tu máme vyše 30 univerzít, a keď je tak veľa vyučujúcich aj iného personálu, peniaze sa rozdelia medzi mnohých a platy sú potom nízke.

Bolo chybné politické rozhodnutie, že toto umožnili. Napríklad univerzity na Novom Zélande sú štátne, ale študenti si za vzdelanie platia – za každý predmet. Nie je to veľa. Je to asi 300 eur na semester na predmet. Študent si môže rozložiť štúdium na niekoľko rokov, podľa toho, koľko má peňazí. Napríklad si vezme dva predmety na semester a zaplatí za to. V priemere mali štyri až šesť. Peniaze zostávajú na fakulte, takže kvalitnejšie fakulty majú viac študentov a aj viac peňazí a môžu dať viac aj na platy. Tie, ktoré sú menej kvalitné, majú menej študentov a aj peňazí a prirodzeným spôsobom zaniknú.

Študenti z chudobných rodín to ako riešia?

Je tam systém štátnych pôžičiek, ktoré splácajú, až keď sa zamestnajú.

Pomohlo by spoplatnenie vysokého školstva u nás?

Myslím si, že áno. Nemuselo by to byť veľa. Napríklad by sa to mohlo platiť podľa predmetu, sto eur na semester. Podľa počtu študentov by sa začali školy diferencovať.

Boli študenti na Novom Zélande iní ako u nás?

Za ten rok, čo som tu, som si všimla, že motivácia študentov na Novom Zélande je vyššia ako u nás. Aj tam sa našli študenti, ktorí zo zdravotných dôvodov vynechávali prednášky. Alebo boli z bohatej rodiny, rodičia im to platia a oni na to kašlali. Ale celkovo tam bola vyššia motivácia aj záujem naučiť sa veci.

Ktorý minister školstva bol podľa vás najlepší?

Najväčšie zmeny v pozitívnom slova zmysle som zaregistrovala za pôsobenia prvého „porevolučného“ ministra školstva Ladislava Kováča. Potom som už – a je jedno, aká vláda bola – žiaden pokrok nevidela.

Juraj Hromkovič, ktorý pôsobí na ETH v Zürichu, v rozhovore pre náš denník povedal, že by sa nevrátil, lebo tu nefunguje systém a vedci musia robiť aj veľa administratívnej práce. Máte teraz viac administratívy?

Robíme veľa administratívy. Najviac mi prekáža duplicita. Vyplním návrh na nákup, musím schváliť faktúru a potom príde sekretárka, že treba vyplniť nejaký likvidačný list. Nákup jednej veci zbehol, ale sú za tým tri rozdielne dokumenty. Témy prác zadávame do elektronického systému a musíme ich odovzdať aj papierovo. Je to len vytlačenie, ale je to čas. Alebo dovolenky – máme elektronický systém, ale musíme odovzdať aj dovolenkový lístok. Potom mám menej času na svoju prácu. Chýba tu efektivita.

V čom majú naše univerzity najväčšie medzery?

Vedecké granty na Slovensku neobsahujú položku na prilepšenie platov riešiteľov vrátane doktorandov. V Česku je táto platová položka v grantoch legitímna. Touto položkou sa docieli, že riešitelia majú viac času venovať sa výskumnej téme a nemusia sa „oháňať“, aby prežili.

V čom by to pomohlo? 

Mnou navrhované zmeny by pomohli aj pri internacionalizácii našich univerzít. Percento akademických pracovníkov aj percento študentov zo zahraničia je dôležitým faktorom v kritériách rebríčkov univerzít vo svetovom meradle. České univerzity majú tú výhodu, že všetci slovenskí študenti a slovenskí zamestnanci katedier im zvyšujú hodnotenie v rebríčkoch. Naše slovenské univerzity a systém financovania vedeckých pracovníkov od úrovne PhD študentov by mali vytvoriť podmienky na to, aby zahraniční postgraduálni študenti na Slovensku prežili.

Ako je to teraz?

Oslovil ma študent z Brazílie, páčil sa mu môj výskum. Keď som mu povedala, že jeho štipendium bude 500 eur mesačne a prenájom jednoizbového bytu je okolo 400 eur mesačne, povedal, že svoj výskum pôjde robiť inde. Najskôr si tento študent myslel, že som ešte stále na Novom Zélande, kde je nezdanený príjem doktoranda 1395 eur mesačne. Čo je viac, ako zarába univerzitný profesor na Slovensku v hrubom. Ak sa finančné oceňovanie najlepších „mozgov“ na Slovensku podstatne nezvýši, tak žiadna reforma nepomôže.