Skalica má šťastie, že nie je na juhu Slovenska

Za mestskou zďou, volá sa jedna ulica v Skalici, a ak sa dobre pamätám, nie je to jediný oficiálny miestny názov, ktorý sa neriadi Pravidlami slovenského pravopisu, ale domácim nárečím a pravdepodobne najmä tým, ako ulicu obyvatelia mesta sami nazývajú.

A to je, samozrejme, v poriadku: oni sú tam doma, nie úradníci ministerstva kultúry a vedci z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra. Názov má v prvom rade vyhovovať potrebám občanov a nie nejakým, obvykle nacionálne motivovaným pravidlám vymýšľaným od stola.

Prečítajte si

Spor s Maďaričom o ypsilon: Galanta odmietla prepísať Ulicu Esterházyovcov, jazykovedci súhlasia

Teda dúfam, že ulica Za mestskou zďou ešte stále nesie toto meno (podľa Google mapy áno) a Skalica pre ňu nedostala pokutu od ministerstva kultúry, ako sa to môže stať Galante.

Skalica, našťastie, neleží na juhu Slovenska, neobývajú ju z veľkej časti Maďari, a tak nikto nemá potrebu naprávať miestnym hlavu, nechodia na nich na ministerstvo udania od horlivých slovenských národniarov a úradníci ministerstva nechodia do Skalice preverovať miestne nápisy, či neporušujú Maďaričov jazykový zákon. Je to krásny príklad toho, čo bolo skutočným cieľom zákona a proti komu bol čisto účelovo vymyslený.

To isté však platí aj pre rovnako účelové pravidlo písať mená z čias Uhorska slovenským pravopisom. Ak Galanta nakoniec pokute unikne, bude za to vďačiť len tomu, že rod Esterházy ešte nevymrel a väčšina jeho príslušníkov si priezvisko stále píše s ypsilonom.

Ak by stačil včas vyhynúť, mal by spolu s Galantou smolu. Na Slovensku by ich úrady a dokonca aj historici museli uvádzať ako Esterháziovcov, bez ohľadu na to, ako vystupujú v historických dokumentoch, ako sa podpisovali oni sami, či sa v 19. storočí, keď už si ľudia začali podobné veci uvedomovať, považovali za Maďarov alebo Slovákov. Čiže bez ohľadu na nich samotných by o ich mene rozhodlo niekoľko byrokratov a jazykovedcov.

Títo ľudia však zároveň rozhodujú aj o tom, že treba históriu prepísať, lebo nevyhovuje „národnoštátnym záujmom“. Pretože umelé poslovenčovanie mien bez ohľadu na historické dokumenty je práve takýmto prepisovaním histórie.

A to platí aj napriek tomu, že Slováci v Uhorsku neboli len národom poddaných a mali svoju šľachtu, ktorú – paradoxne – slovenskí nacionalisti vytesnili z národných dejín a musí na ňu upozorňovať napríklad mladý maďarský historik József Demmel.

Dokonca aj táto šľachta si však často nepísala svoje mená po slovensky, či už preto, lebo sa to v dobových pomeroch nepovažovalo za správne, alebo preto, lebo svoje národné uvedomenie prejavovala inak.

Skutočné dejiny sú skrátka zložitejšie, než aby sa vošli do veľmi zjednodušujúcich nacionálnych šablón. To je však potrebné skúmať a vysvetľovať a nie falšovať históriu a prepisovaním mien vytvárať takú, aká nikdy nebola.