Všetci veria v dva štáty, no Izraelčania a Palestínčania stále menej. Prečo by (ne)mohli žiť spolu?

Víkendová parížska mierová konferencia o usporiadaní vzťahov medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi jasne deklarovala, že budúcnosť leží v dvoch štátoch – izraelskom a palestínskom.

Vyzvala tiež, aby ani jeden z účastníkov konfliktu nepodnikal jednostranné kroky, a upozornila, aké poškodzujúce by bolo, ak by USA presunuli svoju ambasádu z Tel Avivu do Jeruzalema. Na konferencii nebol ani izraelský, ani palestínsky zástupca a už len to, spolu s tvrdeniami o tom, že nikomu nechce nič nanucovať, charakterizuje reálny význam celého stretnutia zástupcov 72 krajín sveta.

Zatiaľ čo svet stále operuje s konceptom dvoch štátov, hoci prekážky na ceste k nemu sú stále vyššie, medzi Palestínčanmi a Izraelčanmi je oveľa viac skeptikov a podpora navonok logického a „čistého“ návrhu klesá.

Dôvod je jednoduchý: na rozdiel od zahraničných diplomatov a médií oni žijú na miestach, kde by sa mala dohoda o dvoch štátoch zrodiť a hlavne zrealizovať. Poznajú tak dennú realitu, majú svoje potreby i obavy, a počúvajú svojich politikov a iných lídrov, ktorí sú v arabčine a hebrejčine často oveľa priamočarejší a čestnejší ako na medzinárodných fórach, kde dva štáty podporujú.

Viera sa vytráca

Výskumy verejnej mienky hovoria jasnou rečou: za ideu dvoch štátov sa v lete 2016 postavilo 51 percent Palestínčanov a 59 percent Izraelčanov. Pred dvomi rokmi iný prieskum nameral len 48-percentnú podporu medzi Palestínčanmi, anketári oslovovali ľudí v čase zvýšeného napätia s Izraelom pre konflikty na Chrámovej hore.  V roku 2014 dva štáty podporovalo 62 percent Izraelčanov a 54 percent Palestínčanov.

Hoci sociológovia tvrdia, že odmietanie dvoch štátov sa nedostalo do bodu, z ktorého niet návratu, trend je jasný a podporuje ho aj súčasná politika na oboch stranách.

Idea dva štáty pre dva národy je riešením, ktoré predpokladá vytvorenie palestínskeho štátu na západnom brehu a v pásme Gazy, v jasne stanovených hraniciach s Izraelom, čo je problém, pretože izraelské osadnícke aktivity ukrajujú z budúceho palestínskeho štátu. Hranice sa dajú dohodnúť, hoci Palestínčania trvajú na tých z roku 1967 – môže prísť napríklad k územným výmenám. To pôjde však čoraz ťažšie.

Hranice sú pritom len jedným z problémov dvojštátneho riešenia. Máme tu ešte Jeruzalem, palestínskych utečencov, neochotu Palestínčanov uznať Izrael ako židovský štát, terorizmus a sústavné štvanie proti Izraelčanom, fyzické aj mocenské rozdelenie palestínskych území medzi Hamas (Gaza) a Fatah (západný breh), postavenie Arabov v Izraeli, osud osadníkov, čo by zostali na palestínskej strane.

Za 25 rokov od Madridskej konferencie (prvá veľká konferencia od konca studenej vojny zameraná na vyriešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu) sa ani v jednej z týchto otázok veľmi nepokročilo a to vyvoláva otázku, či nie je koncepcia dvoch štátov mŕtva.

Levy: Včera bolo neskoro

„V Európe, Spojených štátoch, palestínskej autonómii a v Izraeli budú ľudia ‚papagájovať‘ o dvoch štátoch donekonečna z obavy priznať zmenu. Tým však len umŕtvujú a dusia myšlienky, ktoré zodpovedali novej realite. Celou svojou silou sa pridržiavajú riešení, ktoré boli už včera staré, a agresívne reagujú na každého, kto sa snaží spochybniť ich magickú vieru v zázraky,“ napísal na začiatku roka v denníku Haarec ultraľavicový novinár Gideon Levy.

Ako jeden z mála izraelských novinárov pravidelne píše o negatívach izraelskej okupácie v pravidelnom piatkovom stĺpčeku.

Je presvedčený, že trvanie na dvojštátnom riešení, hoci to je ideálne, len udržiava súčasne neznesiteľné status quo a treba sa pohnúť ďalej. Smerom k jednému štátu.

V tomto sa Levy, paradoxne, približuje k vízii čoraz väčšej časti izraelskej pravice, ktorá si rovnako (aj keď z iných dôvodov) myslí, že rokovania nikam nevedú. Títo politici volajú po anexii západného brehu, tak ako to Izrael urobil s Jeruzalemom či Golanskými výšinami. Myslia si, že sa netreba trápiť tým, čo by povedal svet, lebo by sa naplnila myšlienka „Veľkého Izraela“.

Prítomný je aj názor, ktorý vo svojej knihe už dávnejšie vyslovila konzervatívna izraelská novinárka a bezpečnostná expertka Caroline Glicková. Podľa nej je pre Izrael palestínsky štát príliš nebezpečný, lebo sa nedá vylúčiť, že by ho neovládli islamisti.

Ani medzi Palestínčanmi nie je myšlienka jedného štátu úplne nepredstaviteľná. Sú názory, že predseda palestínskej samosprávy Mahmúd Abbás by mal samosprávu rozpustiť (opakovane sa tým vyhrážal), čím by Izraelčania museli prevziať plnú zodpovednosť za Palestínčanov.

To by umožnilo Palestínčanom hlasnejšie sa hlásiť o svoje práva a Izrael by sa už nemohol vyhovárať, že zodpovednosť nesie palestínska samospráva. Mnohí Palestínčania totiž cítia, že dnes o nich aj tak rozhoduje Izrael: ten vydáva povolanie na vstup na svoje územie, na prácu, môže siahať na palestínske peniaze. „Buď sa z Izraela stane apartheid, ktorý ignoruje Arabov, alebo im dá práva a bude tu štát s dvomi národmi. Vy sa rozhodnite,“ odkázal Izraelčanom bývalý palestínsky minister Zijád Abú Zajád.

Utópia?

Je zrejmé, že vytvorenie jedného štátu musí znieť ako utópia. Medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi je podľa kritikov príliš veľa zlej krvi na to, aby mohli žiť spolu. Argumentujú tým, že multinárodné štáty sú prekonané, a ako príklad uvádzajú aj Československo. Obávajú sa tiež, že ak by Izrael absorboval Palestínčanov, stratili by Židia väčšinu, čo je však nie celkom potvrdený predpoklad. To, že by takýto štát stratil „židovský charakter“, je reálnejšia hrozba, ktorá môže mnohých v Izraeli odrádzať od myšlienky jedného štátu.

Je jasné, že jeden štát, ako ho vidí Gideon Levy, by mal iné parametre ako predstavy Glickovej, izraelskej pravice či Palestínčanov. Ideálny model je taký, kde by spolu žili židia, moslimovia, kresťania a ostatní pohromade. Glicková hovorí, že Palestínčania by sprvu mohli dostať status rezidentov (všetky práva ako občania s výnimkou voliť v parlamentných voľbách, kandidovať a vlastniť pas) a postupne by mohli žiadať o občianstvo, pričom by ich preverovalo, ako každého žiadateľa v súčasnosti, ministerstvo vnútra.

Izraelská pravica si však myslí, že Palestínčania by radšej mohli mať len akúsi autonómiu bez možnosti voliť do knesetu. To by však nebolo príliš demokratické.

Otázok je množstvo

Ako by sa takýto štát volal? Bol by unitárny, federácia alebo konfederácia? Bol by sekulárny a demokratický? Ako by spolu žili ľudia, ktorých štát bol od začiatku demokraciou, s tými, čo nikdy nemali demokratickú vládu? Ako by sa dalo zabezpečiť, aby sa jednotlivé skupiny medzi sebou „nepozabíjali“? Nebol by to nebezpečný „multikulti“ experiment? Čo ak si po čase jedna z národností povie, že si chce ísť po svojom? Čo ak tam vypukne občianska vojna? Ako by sa takýto štát držal finančne, boli by obyvatelia súčasného Izraela pripravení na uťahovanie opaskov, aby sa pomohlo „novým“ obyvateľom?

To všetko sú zásadné otázky, odpovede verejne nikto nemá. Rastie však pocit, že by sa mali začať pripravovať. Ako sa v tomto regióne zvykne hovoriť: na stole by mali byť všetky možnosti.