Môj prezident

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Nie, nebudem tu hovoriť o slovenskom prezidentovi, ale o Barackovi Obamovi. Končí, končí definitívne. V našej rodine sa vždy sledovali americké voľby aj prezidenti. Boli obľúbenci aj tí, čo vyvolávali nechuť a strach. Strach z vojny. V časoch veľmocenskej bipolarity studená vojna mohla kedykoľvek prerásť do horúcej. Jadrovej. Toho sa doma báli, a tak favoritmi boli vždy prezidenti s akými-takými mierovými výhľadmi.

Samozrejme, informácií bolo málo, ale Slobodná Európa, Hlas Ameriky a Rádio Vatikán boli na dennom poriadku a ja som sa stal majstrom v „chytaní“ týchto zakázaných rozhlasových vysielačov.

A tak sme s uchom prilepeným na rádio sledovali, aký osud nám ktorý americký prezident prinesie. Kennedy bol zbožňovaný a keď ho zastrelili, moja 10-ročná sestra poslala kondolenciu jeho vdove. Neuveriteľné: tak asi o dva mesiace jej prišlo osobné poďakovanie od Jacklin Kennedyovej. Proste amerických prezidentov sme si osvojovali, boli nerozlučne spätí s naším osudom, a to podstatne viac ako domáca komunistická vládna garnitúra.

Tento prístup mi ostal. No posledných 20 rokov som si „neosvojil“ žiadneho, ba opačne – boli mi vzdialení svojou ideológiou, reaganomikou, neokonzervativizmom, unilateralitou, nacionalizmom s jeho koncepciou americkej „výnimočnosti“… A keď Barack Obama nastúpil svoj prvý termín, nemal som nijaké „veľké očakávania“.

To, že bol prvým čiernym prezidentom USA, som vítal, ale chápal som to predovšetkým ako víťazstvo Američanov samotných nad vlastnou históriou a rasovými predsudkami a postojmi, ako katarziu americkej spoločnosti. Iste som sa tešil jeho prísľubom zúčtovať s Bushovým dedičstvom, ukončiť vojny v Iraku a v Afganistane, zavrieť Guantánamo, stopnúť ilegálne akcie CIA, outsorcované mučenia a iné pokrivenosti a zločiny. Žiadne zásadné a prevratné činy som však nečakal. Mýlil som sa.

Postavil na nohy ekonomiku USA, a to bez neoliberálnej ortodoxie. Opačne: spustil niektoré politiky sociálneho štátu, predovšetkým zdravotné poistenie pre tých najzraniteľnejších, približne 20 miliónov, reindustrializáciu krajiny smerom k obnoviteľným zdrojom a zelenej ekonomike, rozsiahly inovačný a vedecký program, záchranu automobilového priemyslu, veľkorysé programy plánovaného rodičovstva, premyslené cesty emancipácie LGBT či už v armáde, alebo v štátnej administratíve, výrazné obmedzenie tradičnej korporatívnej loby a desiatku ďalších „drobností“.

Bez veľkého kriku, akoby plazivo ozdravil ekonomiku a to nezabúdajme, že počas stále trvajúcej najväčšej ekonomickej krízy od čias Veľkej depresie v 30. rokoch. Toľko ospevovaná reaganomika na konci Reaganovej vlády nevykazovala také impozantné výsledky: v dvoch najpodstatnejších ukazovateľoch sa Reagan nikdy nedostal pod päťpercentnú nezamestnanosť a najnižší deficit neklesol pod 3,4 percenta HDP. Obama končí s 4,7-percentnou nezamestnanosťou a 2,5-percentným deficitom. A vybral som si tieto ukazovatele aj preto, aby bolo jasné, že pri „múdrej“ politike sa dajú dosiahnuť aj malé štátne výdavky, aj veľkorysý sociálny program. Taký veľkorysý, že umožnil Berniemu Sandersovi snívať o škandinávskom sociálnom modeli v USA.

Zahraničná politika si zasluhuje osobitnú úvahu, a tak sa jej budem venovať v niektorom z nasledujúcich príspevkov.

To, čo ešte stojí za povšimnutie, je intelektuálna a morálna integrita tohto muža. Vždy zvažujúci argumenty z každej strany, neochvejný rešpekt k vedeckým názorom (bez neho by nepatril k hlavným strojcom Parížskej klimatickej dohody, k štedrým podporovateľom výskumu mozgu, príčin rakoviny atď.) a k neúprosnej logike argumentov (v otázke obmedzenia individuálneho vlastníctva zbraní či reformy väzenského systému).

Vzdorovitosť, ale bez afektov. Ako inak sa dala zvládnuť v podstate osemročná prezidentská aktivita s Kongresom a Senátom s republikánskou väčšinou? A to takou, ktorá bola nepriestrelne zjednotená nie pre obsah, zákony, koncepciu, ale iba s jediným cieľom – aby tomuto progresívnemu prezidentovi neprešlo nič, zhola nič. Ako sa raz vyjadril jeden novinár, keby Obama navrhol Deň vďaky starým mamám, nedostal by od republikánov ani jeden hlas. Za tejto situácie viedol realistickú politiku, bez hromženia, nadávania, osočovania, ale tvrdohlavo.

Napokon za tento postoj boli republikáni potrestaní Trumpom a tým, že všetci tí rasisti, supremacisti, teda po slovensky tí bieli presvedčení o svojej nadradenosti, tí vyvolení tým pravým bohom, tí s tým jediným správnym pohlavím a morálnym rodinným životom sa stali otvorenou súčasťou GOP, ako republikáni hrdo nazývajú svoju stranu – Great Old Party (kedysi takú progresívnu, ale skutočne dávno, keď do jej denníka pravidelne prispieval aj Karol Marx…).

A keď Trump splní svoje sľuby – postaví múr s Mexikom, zníži dane bohatým, otvorí priestor na drilovanie nafty a plynu na úkor alternatívnych energií, oberie ľudí o zdravotné poistenie, alebo ako to proste vyjadril jeho viceprezident: v deň nástupu nového prezidenta „zrušíme každé jedno Obamovo vládne nariadenie“ – tak vtedy bude priestor pre Američanov objektívne porovnať. A som presvedčený, že tento priestor porovnania vráti do hry Obamovu politiku. Ale nevráti už Obamu, tohto muža triezvosti, humoru aj sebairónie, hĺbavého intelektu a mravnej integrity.

Áno, bol aj mojím prezidentom, bez ohľadu na to, že bol ďaleko za morom.

Iba mimochodom, všimli ste si, že za celej svojej vlády nemal jediný škandál?