Denník N

Brexit, Trump, Le Penová – čo sa to vo svete deje? Nič nové, hovoria výskumníci

Ilustračné foto - TASR
Ilustračné foto – TASR

Finančné krízy sú voličmi považované za vnútorné problémy krajiny, ktoré spôsobili zlyhania vlády. Preto sa po nich darí extrémistom.

Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV

Za posledný rok sa toho vo svetovej politike veľa udialo. Väčšinou veci išli k horšiemu. Typický volič vo vyspelom svete zrazu zistil, že všetky tieto sociálne či kresťanské demokracie sú ovládané namyslenými elitami, ktoré voliča potrebujú len ako výťah k moci. A tie elity nie sú len namyslené, ale aj neschopné.

Keď sú všetci tí ľudia z „dobrých rodín“, absolventi prestížnych univerzít a kaviarenskí pisálkovia a televízni analytici takí múdri, prečo idú veci k horšiemu? Preč s nimi! Zvoľme niekoho, kto rozpráva jazykom nášho kmeňa a sľúbi nám všetko, čo chceme počuť! Krajná pravica valcuje tradičné politické strany od Spojených štátov amerických až po Fínsko.

Brexit, Donald Trump, Le Penová – čo sa to vo svete deje? Nič nové, hovoria Manuel Funke, Moritz Schularick a Christoph Trebesch, výskumníci z univerzity v Mníchove. Takéto javy poznáme minimálne 130 rokov. Vždy, keď na nejakú krajinu dopadne finančná kríza, udejú sa tri veci.

Dôsledok roku 2007

Po prvé, finančná kríza sa prejaví polarizáciou politickej scény. Tradičný systém dvoch veľkých strán („ľavice“ a „pravice“) sa rozpadá. Do parlamentov sa derú nové strany, typické extrémistickými vyhláseniami. A najväčším víťazom je krajná pravica, typická nacionalistickou a xenofóbnou rétorikou. Zaujímavé je, že krajnej ľavici sa v časoch finančných kríz nedarí zďaleka tak dobre ako pravici.

Ďalším dôsledkom finančných kríz je, že vládnutie sa stáva ťažším. S rozpadom tradičného systému dvoch veľkých strán sa politická scéna drobí. V parlamente sedí viac strán ako kedysi. Vytvoriť funkčnú vládu je stále ťažšie. A nazbierať v parlamente dosť hlasov na presadenie reforiem vyžadujúcich ústavnú väčšinu je takmer nemožné. Tretím dôsledkom finančných kríz je pribúdanie štrajkov, demonštrácií a pouličných nepokojov.

Všetky uvedené javy sú podľa nemeckých výskumníkov typické pre finančné krízy, nie však klasické poruchy ekonomického cyklu. To, čo teraz vo svete vidíme, je podľa Funkeho, Schularicka a Trebsescha dôsledok kolapsu na trhu akcií a nehnuteľností v roku 2007.

Katalóg kríz

Veľké tvrdenia vo vede vyžadujú aj dobré argumenty. Funke a jeho kolegovia v prvom kroku vytvorili obsiahly katalóg politických a ekonomických udalostí v Európe, Severnej Amerike a Austrálii. Preskúmali výsledky 827 parlamentných volieb v 20 vyspelých krajinách v rokoch 1870 – 2014. Uvedených 20 krajín za 134 rokov zažilo 103 finančných kríz a 102 iných, zväčša „normálnych“ ekonomických kríz. Nespokojnosť voličov s finančnými a nefinančnými krízami sa neprejavila len vo voľbách, ale aj v štrajkoch a demonštráciách. Počet protivládnych demonštrácií sa v pokrízovom období zvyčajne strojnásobí, počet násilností zdvojnásobí. Počet štrajkov napodiv narastie len o tretinu.

Na základe katalógu volieb, kríz a demonštrácií Funke s kolegami vypočítali, že päť rokov po vypuknutí finančnej krízy počet hlasov pre krajnú pravicu vzrastie v priemere o jednu tretinu. Sú, samozrejme, aj výnimky.

Napríklad podiel hlasov pre krajnú pravicu medzi rokmi 2009 a 2014 narástol zo 16 na 20 percent pre Stranu britskej nezávislosti UKIP, z 15 na 25 percent pre Dánsku ľudovú stranu a z jedného percenta na 13 pre stranu Ozajstných Fínov (áno, aj také niečo existuje). Na druhej strane Flámsky blok sa v tom istom období prepadol z desiatich na štyri percentá.

Dobrou správou je, že vyššie volebné zisky krajnej pravice sa stratia do desiatich rokov od vypuknutia finančnej krízy. No nacionalisti, xenofóbi a fašisti zostanú v parlamentoch aj naďalej. Vždy totiž existuje skupina voličov, ktorá chce mať svoj svetonázor reprezentovaný aj v parlamente. Väčšina voličov, vrátane tých, ktorých sklamali tradičné elity, však krajnú pravicu prestane voliť. Zistí, že je rovnako neschopná ako staré elity, no o niekoľko grádov arogantnejšia.

Čo (ne)spúšťa nespokojnosť

Prečo majú finančné krízy na politický systém ničivejší efekt ako „obyčajné katastrofy“? Funkeho tím ponúka tri vysvetlenia, ktoré sa vzájomne dopĺňajú. To prvé hovorí o tom, že nefinančné krízy sú voličmi pociťované ako externé udalosti, nezapríčinené domácimi politikmi. Príkladom takýchto externých udalostí môžu byť ropné šoky z rokov 1973 a 1979. Inými spúšťačmi kríz sú vojnové konflikty alebo prírodné katastrofy. V takýchto prípadoch sa obyvateľstvo skôr zomkne okolo existujúcej vlády a nepodporuje extrémistické strany.

Finančné krízy sú však voličmi považované za vnútorné problémy krajiny, ktoré spôsobila korupcia, neschopnosť, morálny hazard a podobné zlyhania vlády. Druhé vysvetlenie sa týka častého javu, keď v dôsledky krízy vo finančnom sektore musí vláda z peňazí daňových poplatníkov zachraňovať banky. To je v čase rastúcej nezamestnanosti a klesajúcich reálnych príjmov veľmi nepopulárne. Tretie vysvetlenie hovorí o sociálnych dôsledkoch finančných kríz, ktoré sú obyčajne väčšie ako dopady nefinančných kríz.

Opatrne

Rozsiahly katalóg ekonomických a politických udalostí je hlavnou prednosťou diela Funkeho a jeho kolegov. Lenže zároveň je aj jeho slabinou. Kým fyzici môžu na urýchľovačoch donekonečna trieskať o seba častice, kým nevydajú svoje tajomstvá, v sociálnych vedách je to s údajmi komplikovanejšie. Napríklad taká základná vec, akou je ekonomická recesia, vyžaduje, aby ju niekto odmeral. Napríklad veľkosťou poklesu hrubého domáceho produktu (HDP) alebo rastom nezamestnanosti. Lenže samotný hrubý domáci produkt sa po prvýkrát v USA začal merať až v 30. rokoch minulého storočia. A v Európe ešte neskôr. Existujú samozrejme odhady pre HDP aj v hlbokej minulosti. Tam sa však odhady menia na dohady.

A čo nezamestnanosť? Kto je a kto nie je nezamestnaný, na to ešte aj dnes existujú v rôznych krajinách rôzne pohľady. A čo sa týka „pravicového“ alebo „ľavicového“ extrémizmu, vnímanie týchto konceptov sa môže v čase a priestore veľmi meniť. Neistota a neurčitosť je však údelom sociálnych vied. Nemusíme závery štúdie nemeckých výskumníkov spochybňovať. Len si pripomeňme, že ich zistenia nemusia platiť univerzálne. Treba ich len brať s istou opatrnosťou.

Slovenský paradox

Sedia závery Funkeho aj na Slovensko? Hneď si povedzme, že Slovensko v ich štúdii zaradené nebolo. Počas veľkej väčšiny skúmaného obdobia nebolo Slovensko ani vyspelou, ani samostatnou krajinou. Funke a jeho kolegovia sa v štúdii zamerali len na vyspelé krajiny, ktoré existovali počas celého skúmaného obdobia.

Berúc do úvahy tieto obmedzenia však musíme povedať, že Funkeho šablóna na Slovensko veľmi neplatila. Najväčší ekonomický prepad v povojnovej histórii zažilo Slovensko v rokoch 1990 – 1993, keď jeho HDP klesol o štvrtinu. Ťažké obdobie Slovensko zažívalo aj počas záchrany bankového systému v rokoch 2000 – 2001.

Zo slovenského parlamentu si pamätáme panoptikom rôznych postavičiek, ktoré chceli tiahnuť v tankoch na Budapešť či znárodniť sprivatizované majetky, lebo „z grafov sa ľud nenaje“. Skutoční pravicoví extrémisti sa do nášho parlamentu dostali až v čase, keď sa Slovensku darilo asi najlepšie v jeho histórii. Čo je iste paradox.

Môžeme len dúfať, že Slovensko sa stane raz stane štandardnou krajinou. A bude platiť zistenie Funkeho a spol., že extrémistické strany stratia svoje čaro do desiatich rokov od vypuknutia finančnej krízy. A že tá ďalšia finančná kríza nepríde tak skoro.

Teraz najčítanejšie