Prečo potrebujeme angažovaný rap
Rap je manifest, britva i lakmusový papierik doby.
Run the Jewels, americké hip-hopové super-duo Killer Mike a El-P, vypustilo pred pár dňami do sveta nový album, čím dokonalo bájnu trilógiu i najrýdzejšiu podobu angažovaného rapu 21. storočia.
Rap ako manifest, britva i lakmusový papierik doby. Nielen platforma pre egocentrických masturbátorov, ktorí uverili mýtu, že sexizmus, zlaté reťaze a non-stop párty sú piliermi spoločenského statusu. Vedeli to mnohí: cez Public Enemy, De La Soul či A Tribe Called Quest až po súčasné metamorfózy angažovaného rapu v podobe sociálno-kritických eposov Kendricka Lamara, temných tripov Vincea Staplesa, správ z vychýleného sveta Ghostpoeta i konceptualistov Cannibal Ox. A potom Killer Mike.
Vlastným menom Michael Render: raper, producent, aktivista. Nielen v textoch, ale aj vo verejnom priestore, nekompromisný bojovník proti militarizmu, rasizmu, policajnej brutalite a akýmkoľvek prejavom homofóbie.
V amerických prezidentských voľbách podporoval Bernieho Sandersa formou verejných mítingov i videosérie spoločných rozhovorov. Keď stretol Jaimeho Melinea, brooklynského rodáka z jazzovej rodiny s írskymi, židovskými a litovskými koreňmi, prezývaného El-P, ktorého albumy Fantastic Damage a Cancer 4 Cure zarezonovali v laickej i odbornej verejnosti a uvrhli ho na piedestál amerického hip-hopového undergroundu, bolo dokonané.
Od rovnomenného debutového albumu až po čerstvý Run the Jewels 3 si idú svoj politický happening a deštruujú všetko, čo sa im postaví do cesty. Ako napísal vo svojej recenzii Sheldon Pearce na renomovanom hudobnom portáli Pitchfork: „RTJ1 bol zábavný experiment; RTJ 2 bol manifest; RTJ 3 je zúčtovanie.“ Zúčtovanie s vrahmi, vojenskými intervenciami, prehlbujúcimi sa triednymi rozdielmi, so zlodejmi a hajzlami, ktorí vystavali svoj blahobyt na pleciach luzy: Run the Jewels a ich soundtrack spoločenskej vzbury.
Žiaľ, slovenský rapový mainstream je angažovaný jedine vo vlastných marketingových bublinách. Čísla hovoria v prospech tých, ktorí sú apolitickejší než gumené medvedíky a svoje traumy z detstva ukrývajú pod machistickými gestami a bájkou „zo stoky nahor“, popularitu využívajú na propagovanie handier i bankových akadémií, v lepšom prípade o nich mamina napíše motivačnú knihu, v horšom im dá teplé miestečko v dozornej rade nemocnice.
Našťastie, sú tu Modré hory, Delik, Vec, Supa, Tóno S. i Názov stavby a pár ďalších, pre ktorých je rapový jazyk naďalej nástrojom, ako pomenovať škodlivé spoločenské javy vôkol nás. Práve v čase hnednúceho moru, fúzatých xenofóbov, goríl, populistov i pochybných mesiášov potrebujeme angažovaný rap viac než kedykoľvek predtým.
Ešte nie je neskoro.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
