utorok

Zomrel Milan Adamčiak, o dva mesiace mal mať veľkú výstavu v SNG

Bol kľúčovou postavou intermediálneho umenia na Slovensku. V decembri mal 70 rokov.

Milan Adamčiak. Foto – Miroslav Materna

Konceptuálny a akčný umelec, autor vizuálnej poézie, nekonvenčný hudobník a skladateľ aj muzikológ. To všetko bol Milan Adamčiak. Priekopník intermediálneho umenia na Slovensku v decembri oslávil sedemdesiatku, vyšla mu ďalšia kniha, ktorú pripravil jeho dlhoročný spolupracovník Michal Murin, a v marci mal mať monografickú výstavu v Slovenskej národnej galérii. Dnes však prišla smutná správa z Banskej Belej, kde v posledných rokoch žil.

„Ešte posledný deň v roku bol s nami a už nie je. RIP, Milan Adamčiak,“ napísali na sociálnej sieti Zuzana Bodnárová a Svätopluk Mikyta zo združenia BANSKA ST A NICA.

Koncepciu projektu v SNG, ktorú pripravoval v spolupráci s Michalom Murinom a Luciou Gregorovou Stach, by to už zmeniť nemalo, jej podobu áno. Výstava Adamčiak, začni! mala totiž predstaviť nielen jeho rozmanitú tvorbu od 60. rokov do súčasnosti, ale aj bohatý sprievodný program, ktorý rátal s jeho účasťou na diskusiách aj na hudobných performance.

Milan Adamčiak: Konfigurácie pre veľký orchester (1968/1969)
Milan Adamčiak: Konfigurácie pre veľký orchester (1968/1969)
sng-k_17628-1_1-2015_05_22-lp_a4
Milan Adamčiak: AUF - nemecké predložky, 1973 (z cyklu Typoemy) + Verbálny text 2 (z cyklu Selektívne texty).
Milan Adamčiak: AUF – nemecké predložky, 1973 (z cyklu Typoemy) + Verbálny text 2 (z cyklu Selektívne texty).
Milan Adamčiak: Kvinteto pre 4 drevené dychové nástroje, 1977. Foto - Web umenia
Milan Adamčiak: Kvinteto pre 4 drevené dychové nástroje, 1977. Foto – Web umenia
Foto - archív Michala Murina
Foto – archív Michala Murina

„Veľmi často som sa stretol s reakciou To môže robiť každý. Bol by som veľmi rád, keby sa tak stalo v duchu apollinairovského výroku ‚každý je básnikom‘, a na ten účel je v závere knihy vyhradená jedna strana,“ odkázal s nadhľadom v knihe experimentálnej poézie, ktorá otvorila edíciu jeho archívov. Aj ukážka typografickej básne z rovnakej knihy dokazuje, že ako avantgardný umelec mal aj veľký zmysel pre hru a humor.

Jeho príbeh je príbehom toho, ako sa mladík z malého slovenského mesta Ružomberok v 60. rokoch za železnou oponou napojí na aktuálne umelecké trendy. Naviedol ho k nim osvietený profesor a jeho vlastný záujem, zháňanie a čítanie časopisov, v ktorých našiel kontakty do sveta a použil ich. Zistil, že jeho vlastné diela korešpondujú s tým, čo sa deje vonku.

„Dozvedel som sa, že moje Sizyfovské roboty sú vlastne eventy, Chodecké kusy a Nákupy sú konfrontovateľné s aktivitami Fluxu, Záclony, koberce a výšivky robené písacím strojom majú svoje ekvivalenty v experimentálnej poézii,“ spomínal.

Na konzervatóriu v Žiline vyštudoval hru na violončele, v Bratislave absolvoval hudobnú vedu na Filozofickej fakulte UK. Ako študent muzikológie rozvíjal možnosti hudobnej grafiky, venoval sa vizuálnym partitúram a vizuálnej poézii, v tomto druhu umeleckej tvorby boli spolu s Robertom Cyprichom jediní na Slovensku. Adamčiakove vizuálne partitúry predstavujú symbolické záznamy o ľudskej existencii.

Sympózium dňa (1988). Námet, scénar, réžia: Samo Ivaška. Hudba: Milan Adamčiak

V rokoch 1972 až 1991 pôsobil v Ústave hudobnej vedy SAV, kde sa orientoval na výskum vzťahov hudby a vizuálneho umenia. Bol spoluzakladateľom súboru Transmusic comp. (1989), o rok neskôr založil Spoločnosti pre nekonvenčnú hudbu (SNEH) a podieľal sa na festivale Intermediálnej tvorby v Bratislave. V roku 1992 v SNG kurátorsky pripravil legendárnu výstavu Johna Cagea Partitúry. Legendárny americký umelec vtedy prišiel na jeho pozvanie do Bratislavy, kde pár mesiacov pred smrťou vystúpil aj na festivale Večery novej hudby.

Z poslednej výstavy Panfília v bratislavskej galérii Zahorian & Van Espen. Názov Panfília, pochádzajúci z gréckeho pan (všetko) a philia (milovať), naznačoval lásku ku všetkému, otvorenosť voči všetkému, čo je možné milovať. Vidieť sa tam dali najmä rôzne nerealizované projekty, existujúce výhradne vo forme návodov a inštrukcií, napríklad koncerty pre fiktívny orchester, fiktívne hudobné vydavateľstvo a listiny opatrené fiktívnou autorskou heraldikou.
Z poslednej výstavy Panfília v bratislavskej galérii Zahorian & Van Espen. Názov Panfília, pochádzajúci z gréckeho pan (všetko) a philia (milovať), naznačoval lásku ku všetkému, otvorenosť voči všetkému, čo je možné milovať. Vidieť sa tam dali najmä rôzne nerealizované projekty, existujúce výhradne vo forme návodov a inštrukcií, napríklad koncerty pre fiktívny orchester, fiktívne hudobné vydavateľstvo a listiny opatrené fiktívnou autorskou heraldikou.
v-mene-zakona
Ukážka typografickej poézie.

Sociálna skulptúra M. A.

„Mojím kumštom bol v posledných rokoch spôsob prežiť,“ povedal Milan Adamčiak v roku 2011, keď sa skončila jeho takmer tragická anabáza. Tá sa začala niekoľko rokov predtým, keď zostal po odchode z Bratislavy a bývaní v prenajatom obydlí neďaleko Banskej Štiavnice odrazu bez strechy nad hlavou. Jeho situácia vyzerala beznádejne, bezradný a rezignovaný umelec zostal doslova na ulici s niekoľkými škatuľami, v ktorých bola dokumentácia jeho celoživotnej tvorby, partitúry, vizuálna poézia a katalógy.

Vtedy sa do záchrany svojho staršieho umeleckého kolegu a priateľa vložil s nevídanou obetavosťou Michal Murin, zháňal financie, vybavoval množstvo potrebných papierov a hľadal aspoň minimálne obydlie. Tým sa nakoniec po mnohých komplikáciách stala chatka v okolí Banskej Štiavnice, kde Adamčiak konečne získal možnosť dôstojného bývania i priestoru na tvorbu. „Žijem si tu skromne, ale slobodne, už dlho som nemal taký pocit nezávislosti,“ konštatoval vďačný umelec. „Spôsob, akým mi Michal Murin pomohol, nemá u nás obdobu.“

Od istého času začal Murin svoju pomoc Adamčiakovi označovať ako umelecký čin či sociálnu plastiku, čo je termín konceptualistu Josepha Beuysa. „Mne to neprekáža,“ spomínal Adamčiak, ktorý súhlasil aj s tým, aby Murin svoj dlhoročný projekt prezentoval aj na umeleckých prehliadkach, napríklad vo Vroclave na Európskom kongrese kultúry pod názvom Altruism as Arttruism - sociálna skulptúra M. A. „Zverejnenie mojej aktivity a jej zaradenie do výtvarného umenia zabezpečuje jej zakomponovanie do našej kultúrnej pamäti,“ vysvetľuje Murin.

V sociálnej plastike ide v zásade o vzťah, kde si výtvarník privlastňuje a ozvláštňuje realitu a umeleckým potenciálom pretvára spoločnosť. Murin však išiel svojou cestou, keď menil realitu nie formou umeleckej intervencie, ale konkrétnou altruistickou pomocou, ktorá v tomto prípade doslova zachránila priateľovi život. Ruka v ruke s tým Murin zabezpečoval aj organizovanie Adamčiakových výstav či koncertov, ako aj vznik filmov či prípravu a vydanie knižnej tetralógie o Adamčiakovej tvorbe.

Nevšedná symbióza Murinovho umeleckého a sociálneho kurátorstva teda priniesla v posledných rokoch priamu záchranu života Milana Adamčiaka i jeho opätovné začlenenie do aktívneho výtvarného i hudobného života. Je krutou hrou osudu, že nečakaná správa o jeho úmrtí prišla práve v čase, keď Milan Adamčiak prežíval úspešné životné i tvorivé obdobie.

Stále sa chcel učiť správne žiť

„Vo svojom veku sa chcem ešte naučiť aj správne žiť. Väčšinu svojho života som zasvätil takzvanej tvorbe a ono to nestačí. Treba aj čosi rozumnejšie sprodukovať,“ povedal v krátkom rozhovore pre Jakuba Kratochvíla a web Jablko.sk.

„Život nie je len o tom, čo človek chce, ale aj o tom, čo chcú iní. A svojou tvorbou zvyčajne reagujem na to, čo chcú iní, ale predovšetkým na to, čo si ja myslím. Aby to bolo úprimné, musí to vychádzať zo mňa. A to je dosť málo. Dneska to tak vidím, že je to aj prejav egoizmu, a to ma niekedy trápi. Asi by som žil tak isto ako dosiaľ. Čo som urobil, urobil som, keď som urobil chyby, odpykal som si ich, alebo si ich dodnes odpykávam, a nerád by som na svojom živote niečo zmenil, keďže nemôžem zmeniť okolnosti, za ktorých som žil.“

Pred koncom roka mal Milan Adamčiak výstavu v bratislavskej galérii Zahorian & Van Espen, kde oslavoval aj svoje sedemdesiate narodeniny. Nazval ju Panfília. „Nikdy nezabudnem, čo tam vtedy povedal: Najkrajšia vec na svete je, keď sa človek pozrie pravde do očí,“ spomína Fedor Blaščák.

Fotografia z improvizovanej performance Milana Adamčiaka v rámci vernisáže výstavy Ihla, ruka, srdce hlava v priestore Display BSC Banská Štiavnica, ktorú môžete vidieť až do prvého marca. Foto - Ľubo Lužina
Fotografia z improvizovanej performance Milana Adamčiaka v rámci vernisáže výstavy Ihla, ruka, srdce, hlava v priestore Display BSC v Banskej Štiavnici, ktorú môžete vidieť až do prvého marca. Foto – Ľubo Lužina

Dovolím si napísať, že nás s Milanom viazalo vzájomné priateľstvo a rešpekt. Neboli sme si generačne blízki, nepatril som medzi hladných zberateľov ani hudobných kolegov. Vymieňali sme si „len“ pečiatky, šablóny a propisoty. Každý z nás mal vlastný umelecký program a ten svoj dôvod, prečo žije tu, mimo rušných ulíc a miest.

Stretávali sme sa pravidelne, radšej v zavretom ateliéri ako pri poháriku. Vytváranie umeleckých príležitostí pre Milana (participoval na sympóziu ANO LINO 2012, na projekte o učení, pre ktorý poskytol krátky rozhovor, a v druhej polovici roku 2016 vytvoril niekoľko suchých ihiel pre novú Edíciu bsc), predstavovanie jeho práce mladému publiku som považoval za dôležité.

Tie momenty, keď začal klepotať (hrať) na písacom stroji pred skupinou študentov grafického dizajnu z Ostravy, alebo keď len tak fajčil na peróne Banskej St a nice s rezidentmi a voľne prechádzal z angličtiny do nemčiny a taliančiny, keď posledný deň v roku 2016 spontánne predviedol jednu zo svojich performance a získal si okamžite celé publikum... Užívali sme si posedenia u neho v „jednoizbáku“ záhradného domčeka pri Banskej Belej, pitie zalievaných káv, kosenie žihľavy, rúbanie dreva, debaty pri grafickom lise. Na konci takých stretnutí neboli výstavy ani projekty, ale ľudské momenty. To, aký bol Milan ako umelec, zhodnotia iní, mne je dnes smutno za Milanom, komplikovanou a vzácnou osobou.

Svätopluk Mikyta, vizuálny umelec a zakladateľ Banskej St a nice

Milan Adamčiak v Banskej St a nici.
Milan Adamčiak v Banskej St a nici.

Bol človek slobodného a nezávislého ducha. Umelecká duša hravého dieťaťa. Vizuál a zvuk išli ruka v ruke v jeho tvorbe. Krehký v tele, silný duchom. Vôbec sa nečudujem, že oslovoval aj mladú generáciu. Som vďačný, že som ťa mohol poznať, milý Milan.

Jozef Lupták, hudobník

„Najkrajšia vec na svete je, keď sa človek pozrie pravde do očí.“ Túto vetu, ktorú Milan vyslovil na derniére svojej poslednej výstavy, mi dnes napísal priateľ. Adamčiak je jediný umelec (z tých, ktorých poznám), čo otvorene ľutoval spoluprácu s komunistickým režimom. Bol dieťaťom šesťdesiatych rokov a niesol so sebou všetko najlepšie z toho, čím kultúrna revolúcia zasiahla svet. Takých ľudí je na svete stále menej. S Adamčiakom nám odchádza generácia vizionárov a vnútorne slobodných ľudí. Zostáva po nich prázdne miesto, ktoré bude nesmierne ťažké zaplniť.

Daniel Grúň, kurátor a historik umenia

Teraz, pár hodín po jeho skone, ťažko nachádzam slová. Poznal som ho temer tridsať rokov – od prednášky o Chopinovi počas štúdií, na ktorú dodnes odkazujem, či konzultácie k diplomovke u neho na akadémii koncom 80. rokov, relácie Ex-tempore na Rádiu Devín cez mnohé, pre mňa „u-turnové“ stretnutia na festivaloch, koncertoch  a výstavách od konca 90. rokov až do konca lanského roka. Človek sui generis, jedinečný intermediálny umelec sui generis a originálny teoretik sui generis.

V istom zmysle nás presahoval všetkým, čo robil – ako zemitý liptovský „bódhisattva“, ktorý sa vymyká akémukoľvek snobsky akademickému uchopeniu. Imponoval mi a nepochybne ma ovplyvnil – som vďačný osudu za náš vzájomne prajný vzťah a občasnú spoluprácu. Á propos, je to na neuverenie: keď som tento týždeň v pondelok posielal svoj darček k Art’s Birthday na web Kunstradia Viedeň – voľba intuitívne padla na link s intermediálnou, narodeninovou skladbou Adam-or-how(gh)?! (ktorá vznikla ešte k Milanovým 60-inám), netušiac, že deň nato zomrie. Práve v deň celosvetových osláv konceptuálnych narodenín umenia 17. 1. ’17... Akoby som ho počul: „Howgh!“

Julo Fujak, hudobný komprovizátor a estetik

sng-k_17641-1_1-2015_05_22-lp_a4-copy

Tej správe sa dá iba ťažko uveriť, je mi to veľmi ľúto. Milan Adamčiak odišiel uprostred práce a príprav na výstavu, ktorú sme spolu s Michalom Murinom chystali v Slovenskej národnej galérii. Práve dnes mal prísť, aby sme pokračovali v práci. Teraz už budeme pokračovať bez neho, ale presne tak, ako sme všetko spolu dohodli, keďže celá koncepcia výstavy vznikala v úzkom dohovore s ním. Napokon, aj jej názov Adamčiak, začni! si Milan zvolil sám a trval na ňom. Bolo radosť rozprávať sa s ním a som vďačná aspoň za to, čo sme spolu stihli prebrať. Verím, že výstava, ktorú otvoríme v marci, bude slúžiť na jeho pamiatku.

Lucia Gregorová Stach, historička umenia

Po dlhom čase som sa s M.A. nielen stretol, ale aj rozprával práve na jeho 70-tke, ktorú oslavoval v decembri, spolu s otvorením vlastnej výstavy v Zahorian Gallery. Napriek jubileu tam prišlo dosť málo ľudí, asi bol aj trochu sklamaný. Bolo však viac času na dlhší rozhovor. Ja som mal potom ešte živé, dosť adrenalínové vystúpenie v rozhlase, v relácii Fedora Blaščáka, ktoré to trochu prekrylo, moja pamäť tiež nie je bohvieaká, a tak si len hmlisto spomínam, že Milan zaviedol reč najmä na naše dávnejšie pracovné a osobné stretnutia, ktoré v tom čase asi preňho niečo znamenali. Akoby sumarizoval a bilancoval, napadlo ma, ale až z odstupom času. A potom mne a ešte pár ďalším ľuďom, ktorých lepšie poznal, rozdával lístok formátu A5, na ktorom stálo: "Vďaka za to, že som ťa stretol" a podpis. Viete, že umelci ma už príliš nedojímajú, ale toto bolo odzbrojujúco úprimné, totálne nerešpektujúce obvyklú rutinu profesionálnych kontaktov, tak, ako si to len on trúfol.

Aurel Hrabušický, historik umenia

Naživo som ho prvý raz videl až v roku 1990 na vernisáži výstavy „Hulík, Jankovič, Kern, Meliš, Sikora, Tóth“ v Galérii P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši. Zblížili sme sa ešte o takmer 15 rokov neskôr, v čase, keď náš spoločný priateľ Platon Baker pomohol čiastočne vyriešiť jeho problémy tým, že na nákladné auto naložili, čo sa dalo, a previezli to aj s Milanom z Bratislavy do Platonovho domu v obci Podhorie neďaleko Banskej Štiavnice. A zrazu som mal človeka, ktorého som občas vídal v bratislavských krčmách, poruke a trávil som na Podhorí stále viac času.

Moju zvedavosť nedokázal nasýtiť ani po hodinách diskusií a rokoch spolupráce. Dokázal preskakovať zo zdanlivo bezvýznamných debát v miestnej krčme či v temných obydliach rovnako smädných „kamarátov“ do tém, z ktorých ich musela bolieť hlava viac ako z toho lacného alkoholu.

Dodnes netuším, či všetko to, čo dokázal, bagatelizoval naozaj alebo len zdanlivo. Svoje diela rád vystavoval na zemi, neprekážalo mu, že sa po nich stúpalo, a tie, ktoré sa stratili či zničili, mu boli zdanlivo vzácnejšie ako tie, čo sa zachovali. Dúfam, že sa nám od neho podarilo aspoň niečo málo získať a zachovať pre budúcu pamäť, pretože odišiel človek, ktorý v sebe nosil, v kontraste so svojou telesnou schránkou, nesmierne množstvo ľudskej pamäti, a bojím sa, že mnohé zaniklo nenávratne.

V jednom rozhovore mi Milan povedal, že hviezdna obloha je nekonečná partitúra. A hoci tá pražská sa nedá porovnávať s tou pri Banskej Belej, myslím, že sa budem niekoľko večerov po sebe na ňu pozerať. Vždy 4 minúty 33 sekúnd.

Boris Kršňák, novinár a zberateľ umenia

S Milanom som sa prvýkrát stretla ešte ako dieťa na vernisáži v Dolnom Kubíne. Zoznámila ma s ním moja mama so slovami, že „toto je človek, ktorý má fascinujúce vyjadrovacie schopnosti a nikdy nepoužíva slovné barličky“. Vždy, keď som sa s ním rozprávala a počúvala, ako dokáže presne svoje myšlienky transformovať do slov, som si na to spomenula.

Dorota Kenderová, šéfka Východoslovenskej galérie

Po nitrianskom Postmutarte sme sedeli na pive a on začal pomaličky, precízne formulovať svoje zážitky z pôsobenia na hudobnovednom ústave a iné. Neopakovateľné, absurdné, zarážajúco múdro interpretované. Prenikavá, briskná myseľ. V priebehu rôznofarebnej filozoficko-muzikologickej dišpury s Julom Fujakom sa na mňa zahľadel a radostne zhíkol, že už vie, koho mu pripomínam. Vraj Bartošovú, za mladi. ... slovami sa ani nedá opísať, aká významná osobnosť nás dnes opustila. S ním sme stratili niečo z hlbokej podstaty našej najvzácnejšej časti kultúry. Neviem, či sa takí ľudia ešte rodia. R. I. P., Milan Adamčiak. Česť tvojej pamiatke.

Jana Ambrózová, hudobníčka, etnomuzikologička

Pred mesiacom mal Milan Adamčiak výstavu a oslavoval sedemdesiatku v Zahorian Gallery. Nikdy nezabudnem, čo tam vtedy povedal: „Najkrajšia vec na svete je, keď sa človek pozrie pravde do očí.“

Fedor Blaščák, filozof

Milana Adamčiaka som spoznal v roku 1987. Okolnosti nás postupne zbližovali. Za tridsať rokov spolupráce to boli desiatky spoločných koncertov, performancií, výstav a festivalov a rozhovorov. Posledných päť rokov sme spolu robili na štyroch knihách o jeho tvorbe. Tešil sa z nich a bol na seba hrdý, keď ich videl na stole spolu. Milan vedel zaujímavo rozprávať, mal nadhľad a pamäť, bol neuchopiteľný a tvorivý, bol... Česť jeho pamiatke.

Michal Murin, výtvarník a kurátor

 Posledné roky sa Milan Adamčiak i vďaka podpore svojich priateľov usadil v blízkosti Banskej Štiavnice. Práve na Banskej stanici i vďaka pomoci Svätopluka Mikytu a Zuzany Bodnárovej mal možnosť realizovať grafické diela a nové konceptuálne projekty. Ten posledný sa konal na Silvestra 2016. Je mi veľmi ľúto, že som sa ho nemohla zúčastniť. V posledných rokoch sa dostalo Adamčiakovi pozornosti zo strany galeristov, zberateľov, hudobníkov i muzeológov. Po menších výstavách a projektoch sa mala stať vyvrcholením jeho súborná výstava na pôde Slovenskej národnej galérie, plánovaná na marec. Jeho „neprítomnosť“ bude významná pri tomto projekte, kde sa rátalo s jeho osobným zásahom od inštalácie až po sprievodné programy.

Katarína Beňová, historička umenia