Obamov historický odkaz zachráni Trump. Ak všetko zmrví

Barack Obama si mohol vybrať lepší spôsob rozlúčky. Minulý týždeň zrušil imigračný režim, ktorý umožňoval kubánskym emigrantom získať trvalý pobyt v Spojených štátoch, ak sa dostali až na ich územie. Kubánsky režim ho za to pochválil a sľúbil, že takto navrátených imigrantov nebude trestať. Lenže Obamovo zbližovanie s Kubou je jednostranné. Režim si ním výrazne polepšil. Už len prílev amerických turistov je vítanou vzpruhou pre jeho ekonomiku. No bez toho, aby sa tam pomery stali slobodnejšie a demokratickejšie.

USA aj počas trvania zvláštneho režimu vracali na Kubu utečencov, ktorých zachytili na mori. Odteraz by ich mali vracať oveľa viac, ak teda Donald Trump rýchlo nezruší Obamovo zrušenie. Trump však bude mať ťažké rozhodovanie: voči kubánskemu režimu je kritickejší, ale odmieta imigrantov.

Kubánske úrady sa k navráteným doteraz vôbec nesprávali slušne a niet dôvodu predpokladať, že sa to zmení. Obama tak zavaril tisícom ľudí, ktorí ešte budú z Kuby utekať za slobodou a pred biedou.

Čo potvrdil prejav

Minulý týždeň sa Obama lúčil v Chicagu, v rovnakom meste, v ktorom pred ôsmimi rokmi oznamoval začiatok novej éry. Opäť potvrdil, že je charizmatický rečník a vie pomenovať problémy. Za najväčšiu hrozbu pre americkú demokraciu označil ekonomickú nerovnosť, rasovú diskrimináciu a to, že názory časti spoločnosti sa nezakladajú na faktoch.

Pripomenul, že pokrok nemusí byť priamočiary a občas príde regres. A hlavne svojich prívržencov varoval, že demokracia nemôže existovať bez angažovaných občanov. „Demokracia vás potrebuje,“ pripomenul každému, kto sa dnes bojí nástupu Trumpa a spol.

Prejav však potvrdil i to, že Obama má napriek svojmu intelektuálnemu vybaveniu, a možno čiastočne aj preň, problémy s vnímaním reality. „Amerika je takmer v každom ohľade lepším, silnejším miestom, než aká bola, keď sme začínali,“ tvrdil. Mierne povedané – to nie je pravda.

V niečom Obama uspel. Amerika sa pomerne rýchlo zotavila z ekonomickej krízy, nezamestnanosť klesá. Aj tu je však problém: dosiahol to masívnymi intervenciami a za cenu prudkého rastu verejného dlhu. Nepresadil zásadné reformy, ktoré by zabránili opakovaniu krízy – väčšinu jej príčin sa pravdepodobne podarilo dočasne utlmiť, ale nie vyriešiť.

Ako svoj úspech Obama pripomenul aj rozšírenie práv homosexu­álov. To je pozitívum, spolu s trvalým hospodárskym úpadkom v mnohých oblastiach, nízkymi platmi a pokračujúcim oslabovaním strednej triedy to však časť Američanov len utvrdilo, že sú vláde ich problémy cudzie.

Obamovým úspechom bolo rozšírenie zdravotného poistenia. V tradične svojpomocnejšej Amerike však povinné poistenie mnohí vidia inak, najmä ak preň platia vyššie príspevky do systému. Nehovoriac o tom, že práve táto časť Obamových reforiem neprežije najbližšie dni. A podobne asi dopadnú jeho opatrenia na ochranu klímy.

Za Obamu sa výrazne nezlepšilo to, čo od neho asi očakávali najviac. Rasové, etnické, politické rozpory sa skôr prehĺbili, Amerika už dlho nebola taká rozdelená. Prudký nárast kriminality je zas dobre vidieť aj na Obamovom Chicagu.

Vážnou chybou je, že Obama nesplnil sľuby na reformu amerického politického systému. Vo volebnej kampani ho kritizoval, že sa odtrhol od ľudí, nereaguje na ich problémy, nárast volebných nákladov dáva enormnú moc lobistom a sponzorom, systém umožňuje zablokovanie vládnutia a zákonodárneho procesu. Za osem rokov však nepresadil žiadne podstatné riešenia a umožnil tým Trumpovi uplatniť jeho populistické heslá.

V zahraničí zle

V zahraničnej politike Obama dosiahol veľmi málo, alebo situáciu zhoršil, prípadne sú výsledky jeho snaženia neisté a až čas ukáže, k čomu povedú. V Chicagu ako úspech pripomenul likvidáciu Usámu bin Ládina a zlepšenie vzťahov s Kubou. Potrestanie bin Ládina bolo dôležité ako odkaz, že spravodlivosť dostihne každého.

Bin Ládin však bol v čase smrti skôr už len symbolom než významným hráčom teroru. Spôsob jeho likvidácie, bez súdu a na území „spojenca“, ktorého sa, aspoň oficiálne, nikto nepýtal, sa zase dosť vymykal duchu obamovskej zahraničnej politiky.

V prípade Kuby sa ešte len dozvieme, či Obamove kroky povedú k demokratizácii inou cestou, alebo castrovskému režimu ekonomicky umožnili prežiť, aj keď prišiel o posledného sponzora, Venezuelu. Možné je zatiaľ oboje. Havana by však nesúhlasila so vzájomným zbližovaním, ak by neverila, že práve tým pádu diktatúry zabráni.

To isté platí pre dohodu s Iránom. Čas ukáže, či zastavil, alebo pozdržal snahu Teheránu získať jadrové zbrane. Aj v tomto prípade je možný opak. Režim bol ekonomicky v zlej situácii. Zároveň už asi mal prinajmenšom blízko k ovládnutiu technológie na výrobu jadrovej zbrane i vhodného nosiča a chýbali mu skôr peniaze, aby začal s ich masovejšou výrobou.

Zrušenie sankcií mu ich možno dodalo. A je sporné, či kontrolné mechanizmy dohody niečomu zabránia. Obamova blízkovýchodná politika zas priniesla posilnenie Iránu a oslabenie tradičných spojencov Západu, Izraela či Saudskej Arábie.

Existovali dobré dôvody, prečo sa vyhýbať vojenskej intervencii v Sýrii, výsledok však skôr potvrdzuje, že nejsť tam bola chyba. Pokračovanie občianskej vojny bez účinnej pomoci pre demokratickejšiu sýrsku opozíciu posilnilo radikálov, Islamský štát a spustilo migračnú krízu. Odmietnutie invázie, keď Asad ignoroval Obamove varovania a použil chemické zbrane, potvrdilo Obamovu povesť politika, ktorý vie veľmi dobre rečniť, neodhodlá sa však na čin. A tým opäť otvoril priestor Putinovi.

Za zmätok v Líbyi tiež nemôže ani tak to, že Západ nakoniec zasiahol proti Kaddáfiho režimu, ale že s tým príliš váhal. Medzitým sa v bojoch presadili radikálni islamisti a presvedčili miestnych, že sú jediná sila, ktorá sa dokáže režimu postaviť.

Najhorší výsledok

Najhoršie sa skončila Obamova politika voči Rusku. „Reset“ vzájomných vzťahov a zrušenie plánovaného protiraketového štítu, aj keď nebol namierený proti Rusku, Putina len povzbudili. Presvedčili o slabosti a vydierateľnosti Západu a viedli až k útoku na Ukrajinu. Obamova administratíva dostala veľa varovaní o hrozbe kybernetických útokov Ruska (a Číny). Nedocenením tejto hrozby sama prispela k Trumpovmu víťazstvu. Právom to Obamovi otrepávajú o hlavu, keď si dnes sťažuje na ovplyvňovanie volieb.

Niekoľko vecí však treba uviesť na Obamovu obhajobu. Pri svojom nástupe do úradu vzbudil také očakávanie a nádeje, že ich jednoducho nemohol splniť. Iná vec je, že sám nereálne očakávania živil, aj vďaka nim sa predsa stal prezidentom. Ak dnes medzirasové vzťahy v Amerike nie sú lepšie, nie je to Obamova vina, nebol tým, kto hĺbil etnické priekopy.

Jeho zahraničná politika vyzerá naivne, v niečom však stále môže uspieť. Treba mu uznať aj to, že svet, v ktorom vládol, bol oveľa zložitejší než za jeho predchodcov. Mnohé problémy jednoducho nemali dobré riešenia – každé v sebe nieslo veľké riziko.

V lepšie vzťahy s Putinom veril spočiatku aj Bush mladší. Možno sa ešte pamätáte, ako sa v roku 2001 pozrel hlboko do očí ruského vládcu a videl v nich jeho dušu, ktorá sa mu pozdávala. Keď však Bush precitol, nestálo proti nemu Rusko posilnené ziskmi z predaja ropy a plynu, takže jeho omyl nemal také tragické následky.

Amerika dlho nemala a možno dlho ani nebude mať taký skromný, sympatický, škandálov prostý a v mnohých ohľadoch inšpiratívny prezidentský pár, ako boli Barack a jeho Michelle. V politike to tiež nie je málo. Obama by bol skvelým prezidentom do pokojných časov. Mal smolu, že bol hlavou jedinej svetovej superveľmoci v období, keď prichádzala jedna kríza po druhej. Na ich riešenie sa príliš nehodil.

Obamovým jediným nesporným úspechom tak zatiaľ je, že bol prvým Afroameričanom v úrade prezidenta USA. To však je aj samo osebe obrovský výkon a úspech, ktorým sa bude vždy dať argumentovať proti tým, čo nadávajú na hlúpu, ultrakonzervatívnu, rasistickú a svetovládnu Ameriku. Obama má navyše historicky v rukáve ešte jeden tromf: Trumpa. Ak jeho nástupca domrví dosť vecí, budeme Obamovu málo úspešnú éru hneď vidieť v inom svetle.