Denník N

Príbehy 20. storočia: Chcela byť herečkou, nakoniec v USA učila špiónov

Jiřina Strednanská. Foto – Post Bellum
Jiřina Strednanská. Foto – Post Bellum

Jiřina Stredňanská bola herečkou, redaktorkou Slobodnej Európy aj učiteľkou slovenčiny a češtiny na škole pre špiónov.

Vždy túžila po harmonickej rodine – a nikdy ju nemala. Jej dievčenským snom bolo stať sa herečkou – no v divadle strávila len nepatrnú časť života.

Znova a znova stála na začiatku, učila sa nové jazyky a nové veci, snažila sa nájsť si svoje miesto. Podarilo sa jej to – v slnečnej Kalifornii pôsobila na škole, ktorá pripravovala západných špiónov na nasadenie v komunistickom bloku.

Chaos bol neoddeliteľnou súčasťou života Jiřiny Stredňanskej už od detstva. Na svet prišla 1. augusta 1930. Jej rodičia sa však skoro rozišli, a pretože bola jej matka vážne chorá, malá Jiřina vyrastala v kláštore v Olomouci.

Sestry dominikánky sa o ňu obetavo starali, vyrastala však izolovane od svojich vrstovníkov. V trinástich rokoch Jiřina odišla za otcom do Nového Města na Moravě a nastúpila na učiteľský ústav.

„Aby som tam mohla študovať, musela som splniť tzv. árijské skúšky. Šlo o to, dokázať, že nie som židovka, ale mám árijský pôvod. Bolo to veľmi smiešne, obstála som preto, že som bola vysoká blondína s modrými očami. Iná kamarátka, Hedviga, mala trošičku zahnutý nos, bola menšia a s trochu tmavšou pleťou. Tú nevzali, a to židovka nebola ani zďaleka.“

Túžila po herectve

Počas vojny Jiřina prekonala zápal mozgových blán. Český lekár včas neodhalil správnu diagnózu a otcov priateľ, nemecký lekár, chorej tajne podával penicilín. Zaberie, Jiřina sa vylieči, ale choroba zanechá trvalé následky v podobe čiastočnej hluchoty a tiež problémov s nohami.

Po dokončení učiteľských štúdií sa Jiřina krátku dobu venovala pedagogickej dráhe. Stále však túžila po divadle, preto si podala prihlášku na štúdium herectva. Detstvo v kláštore sa stalo dôvodom neprijatia na herectvo do Prahy a do Brna, našťastie v Bratislave boli vyučujúci ústretovejší.

„Na tie skúšky ma vytiahli z nemocnice. Klinicky som už bola zdravá, inak by ma nepustili, ale ešte som nemohla poriadne hovoriť. Andrej Bagar sa ma pýtal, čo chcem robiť ako herečka, keď nemám hlas. Na to som odpovedala, že mám záškrt. On očervenel: ‚Von, von!‘ a vyhodil ma.

Rozplakala som sa a vyšla na chodbu. O chvíľu za mnou prišla pani Aura, to bola profesorka, a hovorí mi: ‚Oni od teba budú chcieť, aby si niečo sľúbila, sľúb im všetko…‘ A skutočne, Viliam Záborský mi potom povedal: ‚Dobre, my vás vezmeme, ale musíte sľúbiť, že do roka budete hovoriť tak, že nikto nespozná, že ste Češka.‘ To pre mňa nebol žiadny problém. Sľúbila som to a sľub dodržala.“

Jiřina Strednanská v predstavení Jána Palárika v úlohe Julky v divadelnej hry Inkognito. Foto - Post Bellum
Jiřina Stredňanská v predstavení Jána Palárika v úlohe Julky v divadelnej hry Inkognito. Foto – Post Bellum

S komunistami okolo

Štúdium herectva si Jiřina vychutnávala. Naučila sa jazyk a príležitosti v bratislavskom rozhlase nedali na seba dlho čakať.

Nemalé problémy jej však spôsobilo tvrdošijné odmietanie vstupu do zväzu mládeže. Nemala nárok na ubytovanie na internáte ani na štipendium.

„Mala som okolo seba veľmi zlých komunistov a veľmi dobrých komunistov. Urobiť medzi nimi nejakú čiaru a rozdeliť ich bolo ťažké. Keď sme napríklad išli na stáž do divadla v Prešove, tak každý taký ‚čierny‘ občan ako ja mal svojho komunistického anjela.

Tým mojím bol Dušan Blaškovič, ktorý ma mal sledovať a písať na mňa posudky. Lenže on mi to okamžite povedal.

Ja som chodila do kostola, on chodil za mnou. Potom z neho vyliezlo, že sa v kostole oženil – aby som to nikomu nepovedala. Dušan mi nikdy neublížil, a to bol predseda komunistickej strany na fakulte. Neviem, ako pracoval ako komunista, ale viem, ako pracoval ako človek.“

Pri prvom vysielaní

S komunizmom však Jiřina nikdy nenašla spoločnú reč. „Jednoducho som vedela, že ten systém je zlý, že nemôže k ničomu viesť a že spočíva na zle. Nikto mi neveril a nikto to nechápal, kým sa neobjavili procesy…“

Jiřina úspešne zakončila štúdiá herectva a po absolutóriu s celým ročníkom zamierila do divadla do Nitry, kde stretla svojho budúceho manžela Ernesta Stredňanského.

Zamilovanie prešlo do vzťahu a do manželstva. Mladý pár spoločne odišiel do Bratislavy a stál na začiatku vysielania slovenskej televízie. V roku 1956 uvádzali historicky prvé vysielanie televízneho štúdia Bratislava.

Jiřina v rýchlom slede porodila dve deti, dcéru a syna. Uplatnenie našla ako režisérka v bratislavskom rozhlase, pre svoj odmietavý postoj voči režimu však nedostávala mnoho príležitostí.

Jiřina Strednanská  s Jánom Klimšeom uvádzajú prvé vysielanie Československej televízie v Bratislave. Foto - Post Bellum
Jiřina Strednanská s Jánom Klimšom uvádzajú prvé vysielanie Československej televízie v Bratislave. Foto – Post Bellum

Manžela v roku 1968 vydierala, aby odišli

V roku 1968 odišli Stredňanskí na dovolenku za hranice. Známi vo Viedni ich varovali, aby sa už nevracali, že sa niečo chystá. Oni však na nich nedbali.

V noci na 21. augusta 1968 ich prebudili tanky v uliciach. Nikto nevedel, čo sa deje.

„Ernesta som zobudila a hovorím: ‚Prosím ťa, sú tu nejakí Rusi, samé tanky, čo sa deje?‘ Ernest hneď volal rozhlasový a televízny dispečing. Tam mu povedali, že tiež nevedia, čo sa deje. Skúsili sme volať o chvíľu a už sme sa nedovolali. Rozhlas už bol obsadený.

Potom prišla ešte Eva Poláková a ďalší náš kolega, spoločne sme sedeli a počúvali Slobodnú Európu. Vypili sme pri tom fľašku koňaku. Vysielanie rádia bolo rušené, skoro nič sme nepočuli, takže sme sa ani nič nedozvedeli. A tanky šli a šli a šli, bolo ich nekonečné množstvo. Ja som si hovorila: ‚Preboha, kam to všetko ide?‘ Začalo svitať.“

Ráno videli okolo domu v bratislavskom centre samé kanóny.

„Mali sme hrozný strach. V tú noc som sa rozhodla, že v Československu nezostanem. ‚Nechcem, aby moje deti mali rovnaké problémy, ako som mala ja. Chcem dať deťom možnosť vyrastať v slobodnom svete.‘ Môj manžel odísť nechcel. Bránil sa, mal strach. On cudzími jazykmi nehovoril, ja som ovládala nemčinu. Čiastočne som ho chápala, no dneska ho chápem ešte viac. Vtedy však pre mňa bolo veľmi ťažké pochopiť ho. Povedala som mu, že odídem s deťmi, nech si tu zostane. Vydierala som ho, úplne škaredo, ale zabralo to a odišli sme.“

Stredňanskí naložili svoju malú fiatku a vydali sa do neznáma.

Jiřina s manželom Ernestom Strednanským. Foto - Post Bellum
Jiřina s manželom Ernestom Stredňanským. Foto – Post Bellum

Škola pre zahraničných špiónov

Vo Viedni sa Jiřina a Ernest Stredňanskí dostali do špeciálneho utečeneckého tábora pre novinárov. Na radu priateľky umiestnili svoje deti na čas do sirotinca pod zámienkou, že rodičia sa stratili a že sa po nich pátra. Tento „trik“ im umožnil odísť do Nemecka a naplno sa venovať zháňaniu práce a ubytovania. Trvalo tri mesiace, kým sa deti dostali späť k rodičom.

Zaistenie finančných prostriedkov a bývania nebolo v Nemecku jednoduché. Manželia dlho prežívali v neistote, na Jiřinu sa však usmialo šťastie v podobe Viliho Zlénela.

„Bol to milý starší pán. Povedal, že ma zavedie do Rádia Slobodná Európa, keď tam tak veľmi chcem ísť. Predstavili ma riaditeľovi Jaroslavovi Pecháčkovi, ten sa na mňa pozrel a povedal: ‚Tak to ste vy?‘ Vravím si: ‚Čo to znamená?‘ A on: ‚No my vás počúvame a hovoríme si, že by sme vás tu chceli!‘ Nastúpila som ešte v ten deň. Ako jedinú v histórii Rádia Slobodná Európa ma prijali za pol hodinu – inak to trvalo týždne, kým niekoho prekádrovali.“

Jiřina síce získala prácu v Rádiu Slobodná Európa, ale manžel, ktorý ešte stále plynule neovládal cudzí jazyk, bol bez práce. To sa odrážalo aj na jeho psychike, často prepadal depresiám a hovoril o návrate. Preto sa Jiřina napokon vzdala svojej redaktorskej pozície v Slobodke a uvoľnila mu svoje miesto.

Situácia sa však upokojila len nakrátko. Plánovalo sa prepúšťanie a podľa amerických pravidiel stanovených odbormi platilo, že kto prišiel posledný, odíde ako prvý.

Manžel Ernest dal výpoveď a rodina sa rozhodla odísť do USA.

Kolotoč hľadania obživy a nutných peňazí sa začal nanovo. Nové kultúrne prostredie, ale hlavne ďalší cudzí jazyk veľmi komplikovali integráciu do americkej spoločnosti.

Jiřina bola ochotná prijať akúkoľvek prácu, a tak pripravovala hamburgery, krájala cibuľu, vyučovala slovenčinu v inštitúte pre diplomatov.

Začiatkom 70. rokov sa zapojila do činnosti prestížnej jazykovej školy v Monterey.

Vojenská jazyková škola vznikla tesne pred vstupom Spojených štátov do druhej svetovej vojny. Jej pôvodným poslaním bola výučba japončiny, no počas studenej vojny sa spektrum vyučovaných jazykov rozšírilo na tridsať – medzi nimi aj na češtinu a slovenčinu.

Absolventov školy nasadzovali ako špiónov na odposluchoch v komunistických krajinách, informácie odovzdávali CIA a americkej vláde.

Výučbou „špiónov“ strávi Jiřina ďalších dvadsaťšesť rokov. Manželstvo s Ernestom sa definitívne rozpadlo.

Jiřina Strednanská v Monterey. Foto - Post Bellum
Jiřina Stredňanská v Monterey. Foto – Post Bellum

Liečebná kúra v Piešťanoch

V roku 1987 sa Jiřina ako americká občianka vydala na Slovensko do Piešťan na liečbu nôh.

„Tam som zistila, že mi v pase chýbala výjazdná doložka. Premýšľala som, ako je možné, že ju nemám. Potom som sa na to vykašľala. Hneď na druhý deň prišli ku mne príslušníci ŠtB. Zamkli ma do izby, nesmela som s nikým hovoriť, chceli odo mňa spoluprácu. Odolávala som, len som stále požadovala, aby ma spojili s americkým konzulátom.

Oni odmietli, pokým im nepoviem to a to. Hovorím: ‚Prečo sa ma pýtate, ja viem, že všetko viete!‘ Samozrejme, že vedeli všetko. Spočiatku za mnou prišiel jeden Slovák a pýtal sa, čo robím v Amerike. Nechcela som im povedať, že učím na škole v Monterey, tak som povedala, že len tak učím češtinu. A on vraj: ‚Prosím vás, kto by sa tam učil češtinu?‘ – ‚No, to by ste neverili…‘

Snažila som sa to takto nejako zaonačiť, až nakoniec povedal: ‚Prosím vás, ja viem, kde učíte.‘ Tak si hovorím: prečo sa ma na to, pre Kristove rany, pýta… Potom sa ma už vypytoval na také hlúposti, kto s kým spí. ‚Neviem, samozrejme, že neviem, nezaujíma ma to.‘

Odišiel, ale ja som z toho mala pekný nervový šok. A navyše mi stále chýbala výjazdná doložka. Čo na tom – mala som americký pas, tak by som mohla odísť aj bez nej, ale chcela som ju mať. A naozaj som sa bála, že ma nepustia späť.“

Po výsluchu na policajnom riaditeľstve ju policajný náčelník prepustil a Jiřina sa v poriadku vrátila do USA. V dôsledku „československého zážitku“ však v Monterey psychicky skolabovala a musela podstúpiť odbornú liečbu.

Na Slovensko to nešlo, preto do Česka

Po páde komunizmu škola v Monterey už nepotrebovala fungovať v takom veľkom rozsahu, navyše výučba češtiny a slovenčiny stratila význam.

Jiřina teda odišla a vrátila sa do Európy. V roku 1997 si zažiadala o trvalý pobyt na Slovensku, ktorý vzhľadom na fakt, že sa narodila v Olomouci, nezískala.

Vrátila sa teda do Brna, kde dodnes žije v domove pre seniorov. Bojuje s mnohými zdravotnými problémami, deti aj vnúčatá žijú v cudzine.

 

Rozhovor bol nakrútený v rámci projektu Príbehy 20. storočia, ktorý podporilo Veľvyslanectvo USA v Bratislave. 

Príbehy 20. storočia

Nie sú vám tieto osudy ľahostajné? 

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!

Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie