Denník N

Názor architekta: Vlastný vkus si nemôžeme mýliť s krásou

Čo všetko rozhoduje o tom, že architektúra je dobrá alebo zlá? Pocit? Vkus? Foto – Benjamín Brádňanský, ateliér n/a.
Čo všetko rozhoduje o tom, že architektúra je dobrá alebo zlá? Pocit? Vkus? Foto – Benjamín Brádňanský, ateliér n/a.

„Viete si predstaviť, že by ste považovali za dobrú architektúru aj niečo, čo sa prieči vášmu vkusu, a za zlú architektúru dom, ktorý sa vám páči?“ pýta sa architekt Benjamín Brádňanský.

Tu niekde v diskusii som nedávno čítal veľmi liberálny názor (ale veď v denníku N sa hádam ani inak nedá), že „architektúra je vec vkusu“ a „jej vnímanie je subjektívne“.  Neviem, samozrejme, úplne presne, čo sa tým myslí, ale predpokladám, že to je názor zapadajúci do širokého prúdu, ktorý všetci dobre poznáme.

Prúd, v ktorom sa rozhoduje o kvalite a nekvalite podľa kľúča páči – nepáči, prípadne sa vôbec nerozhoduje, keďže každému sa páči iné.

Počúvam a čítam tieto názory v širšom kontexte ako rezignáciu na hľadanie a pochopenie, o čo vlastne v architektúre ide. Pochopenie sa nahrádza rýchlym a na výkon jednoduchým vkusovým súdom.

Skúsme ísť ďalej

Tiež som sa stretol so študentmi na fakulte architektúry, ktorí boli prekvapení, že v našom ateliéri nemôžu formu domu navrhnúť, ako „cítia“. Niekto im tvrdí, že ak správne umiestnia záchod či vhodne navrhnú veľkosť foyeru, tak splnili pravidlá a potom si môžu s domom robiť, čo im len napadne. „Vyformujte si to, ako cítite, to je vaša vec.“ Tak to je super.

Niekedy sa mi zdá, že na dohovor o architektúre a jej návrh stačia len dva typy kritérií. Akási objektívna pravda pomenovaná účelnosťou (niekedy ešte rozšírená o ekológiu) a subjektívna predstava formy. Pričom za architektúru sa považuje najmä to, čo je  formálne a nehodnotiteľné, nesúditeľné – vkusové. Áno, je to veľmi efektívny spôsob navrhovania a vnímania architektúry, človek sa pri tom veľmi nenatrápi. Na jednoduché a správne rozmiestnenie funkcií stačí aj sedliacky rozum, a potom tomu ušijeme milé šatôčky podľa chuti.

Viem, že všetci občas potrebujeme skratku a barličku. Ale predstavte si, že by ste dokázali potlačiť takýto základ a posunuli sa ďalej.

Viete si predstaviť, že by ste považovali za dobrú architektúru aj niečo, čo sa prieči vášmu vkusu, a za zlú architektúru dom, ktorý sa vám páči? Ako by ste k takému zdanlivému nezmyslu prišli?

Vysvetľovať, alebo nie?

Dokázali by ste to, ak by ste začali architektúru pozorovať a premýšľať.  Aj takú, ktorá vás mätie a nerozumiete jej. Tu by sa dalo namietať: načo by ste to robili, nemala by byť hodnota architektúry zjavná na pohľad každému? Léon Krier, postmoderný architekt hlásajúci návrat k formálnemu kontextualizmu, by s nadšením súhlasil. Podľa neho je očividnou chybou, že architektúru je potrebné vysvetľovať a obhajovať.

Nárast občianskeho aktivizmu, ktorý sa neustále naivne pletie do práce architektom, prezentuje ako stratu dôvery verejnosti v architektovu expertízu. Podľa neho je dobré mať architektúru, ktorá bude všeobecne prijateľná ihneď bez potreby čokoľvek vysvetľovať. Potom architekt znovu získa vážnosť a dôstojnosť. Ale Léon Krier vzápätí nato napíše poučnú knihu, kde didakticky prezentuje, čo je správna architektúra. Tak neviem. Je potrebné to vysvetľovať, alebo nie?

Nakoniec to vyzerá tak, že sme ľahko čitateľné a samozrejme prijateľné hodnoty v architektúre stratili. Nateraz neexistuje nijaký všeobecne platný a dobre známy sloh, podľa ktorého by sme dokázali navrhovať a používať architektúru. Ak niekedy vôbec bol.

To však nutne nemusí viesť k úplnej bezbrehosti hodnotenia len podľa vkusu.

Je ľahké odmietnuť

Aby sme mohli niečo prijať alebo odmietnuť, nestačí nám len povedať, že izby sú účelne zoradené a dom sa nám vidí veľmi sympatický, pretože naše podvedomie je pokojné pri pohľade naň. Potrebujeme poznať zámery a dôvody, ktoré dom vytvorili. Potrebujeme pochopiť, že okrem účelnosti existujú aj ďalšie architektonické kategórie alebo že aj s účelnosťou sa dá narábať rôzne. A že vlastný vkus si nemôžeme mýliť s krásou. Potrebujeme porovnať zámery, proces vzniku a výsledok. Ich vzájomný vzťah vyjadruje mieru kvality architektúry.

Súčasní japonskí architekti z ateliéru Bow-Wow navrhujú svoje domy ako špeciálne nástroje. Ich domy by mali rozširovať a formovať spôsob, ako sa v nich býva, podľa toho, ako sú usporiadané.

Keď sa na ne pozriete, uvidíte ich podivné tvary a formy nezapadajúce do našej estetickej skúsenosti, napríklad obrovskú strechu z vlnitého plechu nasadenú na maličkom tele domu. Alebo vysokú štíhlu schodiskovú vežu s oknami pripomínajúcimi románsky sloh (občas naopak), ktorá je v skutočnosti domom na bývanie.

Je to aplikácia nástroja, niečoho, čo by sa dalo opísať ako kopyto alebo matrica. Kopyto je aplikované na tradičnú formu bývania a deformuje ho, aby sa vytvoril jedinečný a unikátny model, ktorý rozširuje možnosti obyvateľov. Bez tohto pochopenia je ľahké odmietnuť ich ako čudnosti.

Modernistický architekt Ludwig Mies van der Rohe navrhoval domy ako jednoduché abstraktné hmoty. Nerobil to pre formu, ale (okrem iného) preto, lebo ho ovplyvnila povojnová spiritualita hlásaná kňazom Romanom Guardinim.

Takto by sme mohli pokračovať ďalej, a hádam aj v ďalších esejach budeme. Vymenovávaním skvelých architektov a podrobnejším ukazovaním architektonických kategórií a problémov, ktoré riešili.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie