Keď kapitalizmus zistí, že demokraciu nepotrebuje

Po vypuknutí finančnej krízy v roku 2008 sa svetovými médiami prehnala vlna úvah, či ju prežije kapitalizmus ako taký. Odpoveďou bolo, že áno, pretože k nemu niet alternatívy. Málokto si však vtedy kládol otázku, či finančnú krízu prežije demokracia, ktorá bola s kapitalizmom historicky spojená pupočnou šnúrou. Dnes vieme, že skutočnou hrozbou je práve zánik demokracie, pretože kapitalizmus si našiel alternatívu – populistické diktatúry ako Čína či Rusko, kde sa pupočnou šnúrou napojil na vlády.

Ak demokracie súboj s diktatúrami prehrajú, jednou z príčin bude to, že nedokázali byť kapitalizmu rovnocenným partnerom. Inými slovami, že nedokázali prinútiť vinníkov finančnej krízy, aby sa podelili o obrovské škody, ktoré na obyvateľoch demokracií napáchali.

Tými vinníkmi sú (okrem regulačných úradov) predovšetkým banky, ktoré hrali pyramídovú hru s finančnými derivátmi, a ratingové agentúry, ktoré týmto derivátom masovo prideľovali najvyššie známky kvality. Za ne si od svojich klientov účtovali vysoké poplatky a priamo sa tak na pyramídovej hre podieľali.

Demokratická justícia nedokázala potrestať žiadneho vysoko postaveného bankára (v USA poslala do väzenia pár desiatok menších rýb) a vysúdila od veľkých bánk dokopy pár desiatok miliárd dolárov odškodného, čo je v porovnaní s ich dnešnými rozpočtami smiešna suma, nehovoriac o ziskoch z čias pred krízou.

Nedokázala potrestať ani ratingové agentúry, nanajvýš od nich vymohla nejaké peniaze – v roku 2015 od Standard & Poor’s 1,37 miliardy dolárov a minulý týždeň od agentúry Moody’s 864 miliónov dolárov. V oboch prípadoch však išlo o dohodu amerických súdov s agentúrami, že ak zaplatia tieto peniaze, budú zbavené obžaloby.

Agentúram sa dohoda vyplatila – podľa vyšetrovacej správy amerického senátu boli ich zisky z poplatkov za klamlivé hodnotenia finančných derivátov oveľa vyššie ako dnešná pokuta.

Demokracia v súboji o rovnováhu s kapitalizmom zjavne ťahala za kratší koniec, keď ratingové agentúry využili jej slabé miesto: obhajovali sa tým, že ak hodnotili kvalitu finančných derivátov, prejavovali tým len svoj názor. A v spoločnosti, ktorá uznáva slobodu prejavu, preto nemôžu byť za jeho zverejnenie potrestané.

Ak máte pocit, že tento argument je zvrhlý, cítite to správne. Lenže demokracia nemá nástroje na potrestanie lži, ktorá sa tvári ako neúmyselná. Vidíme to dnes denne, keď zvádza nerovný súboj o pravdu na internete.

To, samozrejme, neznamená, že demokracia je už porazená. Môže sa jej to však prihodiť, ak kapitalizmus zistí, že sa bez nej celkom dobre zaobíde. Donald Trump to práve ide vyskúšať.