Denník N

Je to kniha o mestách, ale aj o túžbach, snoch a vzťahoch. A je krásna (foto)

Neviditeľné mestá Itala Calvina dostali novú podobu s grafikami Daniely Olejníkovej.
Neviditeľné mestá Itala Calvina dostali novú podobu s grafikami Daniely Olejníkovej.

Roky fascinuje čitateľov, architektov aj filozofov. Kniha Neviditeľné mestá Itala Calvina vyšla v nevšednej podobe, ktorá je dielom grafického dizajnéra Pala Bálika a ilustrátorky Daniely Olejníkovej.

Je to kniha o mestách. Mestách, ktoré sú príliš reálne na to, aby neexistovali, a príliš fiktívne na to, aby sa o nich dalo napísať s takou presnosťou. Je to kniha o mestách, ktoré stoja na vysokých koloch, aj keď sú na rovine a na súši, sú postavené z bambusu a zinku, majú balkóny a medzi nimi sa ťahajú povrazy, ktoré ukazujú, kto je s kým brat a sestra, a kto je s kým priateľ a nepriateľ. Je to kniha o mestách, ktoré sa inak javia, keď k nim prichádzate po súši, a inak, keď sa k nim plavíte loďou. Je o mestách, na ktoré nemôžete zabudnúť, aj keď ste v nich nikdy v živote neboli.

„Je to kniha o všetkom,“ hovorí ilustrátorka Daniela Olejníková. A je to presne tak. Italo Calvino ju napísal v roku 1972, ale čas aj priestor v nej plynú celkom inak, než v skutočnom svete. Panovník Kublaj Chán sedí v tieni svojich záhrad a počúva rozprávanie cestovateľa Marca Pola, ktorý mu opisuje päťdesiatpäť navštívených miest. Nie, nie je to tak celkom kniha o mestách. Je to kniha o túžbach, o snoch, o väzbách a vzťahoch, o pamäti a o citoch.

V českom preklade vyšla v roku 1986, v slovenskom v roku 2000. V kníhkupectvách ju už však nezoženiete, iba ak v antikvariátoch. To však nie je jediný dôvod, ktorý je za tým, že teraz vychádzajú Neviditeľné mestá v novom vydaní. To vydanie totiž vôbec nie je obyčajné. A ani nemohlo byť, keďže grafický dizajnér Palo Bálik a ilustrátorka Daniela Olejníková dostali z Artfora voľnú ruku a k tomu ešte aj výzvu: Urobte niečo úplne čudné, iné. Podarilo sa. Neviditeľné mestá sú podivné, iné, čudné, krásne.

Na prvý pohľad to vyzerá ako klasická kniha a kto sa chce nechať uniesť vlastnou fantáziou, môže ignorovať zboku presvitajúce farebné pásiky a predstavovať si vlastné vizuály k textu.
Na prvý pohľad to vyzerá ako klasická kniha. Kto sa chce nechať uniesť vlastnou fantáziou, môže ignorovať zboku presvitajúce farebné pásiky a predstavovať si vlastné vizuály k textu.
Pre ostatných čitateľov je pribalená aj pomôcka v tvare cestovného dokladu, aký nosili ľudia v ríši Kublaja Chána. Dajú sa ňou rozrezať/otvoriť strany.
Pre ostatných čitateľov je pribalená aj pomôcka v tvare cestovného dokladu, aký nosili ľudia v ríši Kublaja Chána. Dajú sa ňou rozrezať/otvoriť strany.
Výsledkom je striedanie textu a dvojstranových ilustrácií. Je to kniha, ale zároveň aj galéria s trvalou výstavou. Foto – Jakub Kratochvíl
Výsledkom je striedanie textu a dvojstranových ilustrácií. Je to kniha, ale zároveň aj galéria s trvalou výstavou. Foto – Jakub Kratochvíl/Artorum
Tekla.
Mestá v Calvinovej knihe nesú ženské mená. A nebude to žiadna náhoda. Toto je mesto Tekla.

Inšpiratívny text

„Raz mi tú knihu podstrčil otec so slovami – toto sa ti bude páčiť,“ hovorí Daniela Olejníková. Nepamätá si, kedy to bolo, ale nemýlil sa. Bol to prvý český preklad, útla knižka so zopár obrázkami, ktorá mala odvtedy u nej stabilné miesto. „Mám ju prežutú, viem ju recitovať hoci aj o polnoci naspamäť,“ vraví so smiechom. Svoju formu Neviditeľným mestám už raz dala. V rámci diplomovky na Vysokej škole výtvarných umení vytvorila vlastnú verziu.

„Vymyslela som veľmi experimentálny, komplikovaný koncept. Urobila som knihu, z ktorej sa dali urobiť tri rôzne knihy. Prvá bola iba vizuálna, druhá iba textová a v tretej sa prelínali obe časti a fungovali na základe kompozície, ovplyvnenej tým, ako plynul text,“ hovorí. Už krátko po jej dokončení však začala byť nespokojná a vravela si, že ak by raz prišla príležitosť vrátiť sa k tomu, išla by na to inak. A ona chcela, aby tá príležitosť prišla. Vlastne o tom tak trochu snívala.

Jeden sen zo šuplíka sa jej už v spolupráci s Artforom raz podarilo splniť. Pred šiestimi rokmi vydali ilustrovanú verziu románu V melónovom cukre od Richarda Brautigana, ktorý sa tiež pôvodne začal iba ako jej školská práca odložená do šuplíka. V tom čase to bol odvážny vydavateľský krok a zdalo sa, že v Artfore sa museli zblázniť, keď vydávajú ilustrovanú knihu pre dospelých. S odstupom času sa dá povedať, že sa zbláznili aj čitatelia, lebo Brautigan s ružovou obálkou sa vypredal.

„Od Neviditeľných miest teraz vôbec nemám odstup, netuším, či sa ľuďom tiež budú páčiť. Text Itala Calvina je totiž taký obrazotvorný sám osebe, že moje ilustrácie sa môžu niekomu zdať ako robota navyše,“ hovorí. Ak ste už však knihu držali v ruke, tak viete, že jej ilustrácie sú „neviditeľné“. Sami sa rozhodnete, či ich chcete vidieť, alebo necháte pustenú iba vlastnú predstavivosť.

Zaira.
Zaira.

Berenica.
Berenica.

Despina.
Despina.

Ako ukázať mestá, ktoré nie sú iba mestami

Otázku, ako a čo vôbec v Neviditeľných mestách ilustrovať, riešila Daniela Olejníková už v diplomovke. „Calvinov text je pre ilustrátora dokonalý materiál, bol by hriech neilustrovať ho, ponúka veľa možností. Ale na druhej strane je mi úplne jasné, že to vôbec nie je nutnosť,“ hovorí.

Terajšie vydanie v Artfore potmehúdsky ráta s oboma možnosťami. Prišiel s tým Palo Bálik, grafický dizajnér, s ktorým na knihe spolupracovala. Navrhol, aby ilustrácie ostali skryté. Ak ich chcete vidieť, musíte rozdeliť nerozrezané dvojstránky knihy. Teda, nemusíte, ale bola by škoda, keby ste to neurobili.

„Navrhol mi to a myslel si, že takáto možnosť sa mi nebude páčiť, alebo ma dokonca nahnevá – robiť rok na ilustráciách, ktoré potom ostanú na prvý pohľad skryté. Ale mne sa to zapáčilo, ba dokonca sa mi to zdalo veľmi oslobodzujúce. Ak si knihu kúpia puristi, čo ju chcú čítať bez vizuálneho sprievodu, s mojou prácou sa nestretnú ani na obálke, ani vo vnútri. Grafiky, samozrejme, trochu presvitajú, čo bol náš zámer, ale nevidno ich úplne,“ hovorí Daniela.

S Palom Bálikom, ktorý bol kedysi jej pedagóg, si prácu tentoraz striktne rozdelili. Ona robila na kresbách, on na celkovom dizajne knihy. Každý si nechal svoju voľnosť a mohol tak „úplne uletieť“, rozprávali sa však neustále.

„Najťažší je vždy prvý krok – vymyslieť, aké prostriedky v ilustráciách používať, aby fungovali v rozličných kompozíciách. Bolo mi jasné, že nechcem kresliť domčeky a ulice, že to predsa nie je iba kniha o mestách. Veľa sme o tom s Palom hovorili. Keď s ním na niečom robím, je isté, že na konci sa budem cítiť vyčerpaná,, ale zároveň ma dokáže dotlačiť do vecí, na aké by som sama asi nemala guráž,“ hovorí Daniela.

Postupne začala experimentovať s prekrývaním digitálnych máp a zistila, že tak vzniká zaujímavý vizuálny materiál. „Posúvala som sa po svete, približovala si mestá, ku ktorým mám vzťah, alebo také, ktoré mi asocioval text, a kreslila som pomocou nich. Sama som tvorila len základné formy a kompozície, ktoré som napĺňala získaným materiálom.Potom to už išlo, mesto za mestom,“ hovorí Daniela Olejníková.

Ipazia.
Ipazia.

Sofrónia.
Sofrónia.

Anastázia
Anastázia

Cecília.
Cecília.

Niečo sa stalo

Keď pred pár rokmi vychádzala kniha V melónovom cukre, hovorila, že ak sa jej raz podarí ilustrovať Neviditeľné mestá, tak môže skončiť. Pocit radosti sa síce dostavil, ale zdá sa, že v ilustrácii bude pokračovať.

„Žiadne ďalšie vysnívané knihy, akými boli tieto dve, už teraz nemám, ale rada by som našla ďalšie. A medzitým ku mne prichádzajú veci, ktoré som si ani nestihla vysnívať, ako napríklad kniha Mareka Vadasa Útek, ktorú vydalo vydavateľstvo BRAK. Nápad vznikol úplne spontánne, keď sme sa raz večer v Ľvove stretli na jednom pive. Brala som to naľahko, pamätám si podobné debaty, z ktorých nič nebolo, ale toto vyšlo a mám z toho naozaj radosť.“

Od čias, keď Daniela Olejníková na škole prechádzala z populárnej maľby na zaznávanú ilustráciu, sa podľa nej toho dosť zmenilo. Nielen v postoji k ilustrácii, ale aj na celkovom vzhľade a dizajne kníh, ktoré u nás vychádzajú. „Myslím, že je to čoraz lepšie. Nikto už veľmi nespochybňuje, že ilustrácie majú svoje miesto aj v knihách pre dospelých, alebo že vyzerajú inak, ako sme boli zvyknutí. Nemyslím, že sa to stalo vďaka melónovému cukru, skôr sa mi zdá, že u nás sa len odráža to, čo sa deje aj vo svete – ilustrácia sa stala populárna, je o ňu záujem a vzniká naozaj množstvo skvelých vecí.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie