Denník N

Len z chladu neprechladneme. Prečo sme teda častejšie chorí v zime?

Ilustračné foto – Flickr.com
Ilustračné foto – Flickr.com

Prechladneme, keď nás napadne vírus a podarí sa mu rozšíriť do dýchacieho traktu. Aký má na tom podiel chladné počasie?

V roku 1958 podstúpilo 330 dobrovoľníkov nepríjemný experiment. Nechali sa nakaziť „prechladnutím“. Vedci vložili do ich nosnej dutiny sekrét, ktorý predtým odňali z nosa prechladnutého človeka.

Jednu časť z dobrovoľníkov vzápätí nechali čakať dve hodiny vo vlhkej miestnosti s mínus dvanástimi stupňami Celzia. Druhá skupina trávila štyri hodiny po nákaze pri teplote plus 16 stupňov a posledná skupina bola v hrejivých 27 stupňoch.

Cieľom tohto britského experimentu bolo odpovedať na dôležitú otázku: spôsobuje chlad prechladnutie?

Po pár dňoch vedci skontrolovali, koľkí z dobrovoľníkov prechladli. Záver znel: „ochladenie v experimentálnych podmienkach nezvyšuje citlivosť na prechladnutie“. Vo všetkých troch skupinách namerali štatisticky rovnakú mieru nákazy. Ochorel približne každý tretí človek, bez ohľadu na teplotu miestnosti, v ktorej sa ocitol.

Akýkoľvek prekvapivý bol na tú dobu výsledok experimentu, svet sa nijako nezmenil. Mamy aj napriek záverom vedcov stále úzkostlivo kontrolujú, či sa ich deti poriadne oblečú do chladného počasia. A nie len pre mamy je ťažké uveriť tvrdeniu, že prechladnutie nie je z chladu.

Nasledovníci britských vedcov sa s tým nezmierili doteraz. Otázku, ako súvisia chlad a prechladnutie, otvárajú stále v ďalších štúdiách. Toto bádanie prinieslo užitočné zistenia, ktoré môže aplikovať do života každý, kto ráno váha, koľko vrstiev si oblečie, kým vyjde von.

Páchateľ je vírus

Len za posledný čas obletelo internet niekoľko správ o prechladnutí s vedeckým nádychom. Napríklad, že sirup proti kašľu (pri prechladnutí) nefunguje o nič lepšie ako placebo. To už si rovno môžete dať whisky alebo punč, čo bola tiež správa, ktorá sa odvolávala na vedcov. Alebo že máme zabudnúť na vitamíny C ako prevenciu či ako pomoc pri prechladnutí. A aj jedna optimistická: že si tím rakúskych vedcov nechal patentovať spôsob, akým by sa dalo očkovať proti prechladnutiu. Na trh má prísť o desaťročie.

No najdôležitejší objav je trochu starší. Pochádza z 50. rokov minulého storočia z Británie. Tamojší vedci sa rozhodli prechladnutie definitívne preskúmať. Nie preto, že by to bola choroba s ťažkým priebehom či následkami, ale preto, že spôsobuje ohromné ekonomické škody (v USA asi 40 miliárd dolárov ročne) – aspoň na pár dní v roku „odstaví“ časť populácie od práce.

Foto – THE SCIENCE CREATIVE QUARTERLY
Rinovírus. Foto – THE SCIENCE CREATIVE QUARTERLY

V 50. rokoch už ľudia vedeli o existencii vírusov a dokonca už poznali aj vírusového pôvodcu chrípky. Vedci teda išli na istotu a pátrali po podobnom bacilovi, ktorý stojí za prechladnutím.

Podarilo sa to v roku 1956 Pelonovi a Priceovi. To už veda používala elektrónový mikroskop, takže Pelon a Price mohli uvidieť aj niečo také malé, ako je rinovírus, ako neskôr pomenovali pôvodcu polovice všetkých prechladnutí. Rinovírus je malý ešte aj na pomery vírusov. Ak by ste ukladali jeden rinovírus vedľa druhého, museli by ste ich mať 50-tisíc, aby ste vytvorili reťazec s dĺžkou jedného milimetra. Alebo inak – v porovnaní s typickou bunkou v ľudskom nose je rinovírus tisíckrát menší.

Keď už raz bol rinovírus objavený, ďalšie zistenia prichádzali jedno za druhým. Vďaka nim dnes napríklad vieme, že rinovírus je totálne závislý od svojho nositeľa – mimo tela človeka prežije len niekoľko minút, nanajvýš hodín, v závislosti od prostredia. Vyskytuje sa na všetkých kontinentoch, v tropických i v chladných oblastiach, pretože je taký mobilný, aký mobilný je jeho hostiteľ.

Rinovírus má asi sto „poddruhov” a podobne ako chrípkový vírus dokáže rýchlo mutovať. Keď vás raz niektorý z poddruhov infikuje, vaše telo si voči nemu vybuduje imunitu, ktorá vydrží niekoľko rokov. Vďaka tomu sú dospelí menej často chorí, priemerne 2- až 5-krát ročne, kým deti prechladnú 7- až 10-krát za rok. A práve preto sú deti rezervoárom vírusov a ohniskami nákazy bývajú najčastejšie domácnosti, školy a škôlky. V každom momente má rinovírus v tele každý piaty človek na Zemi.

Veda teda pozná jednu zásadnú odpoveď na otázku o chlade a prechladnutí: vinníkom je vírus, nie chlad. Chlad nás môže aj zabiť, keď sa fatálne podchladíme, ale len z chladu ešte nikto neprechladol. Vždy na to treba aj vírus. Znamená to, že sa naše mamy celý čas mýlili, keď nás teplo obliekali? Prečo potom bývame častejšie prechladnutí na jeseň a v zime? Aj táto otázka nedovolila vedcom spávať a začali skúmať, či chlad nebude aspoň spolupáchateľom.

33 stupňov Celzia

Pre vysvetlenie treba poznať ďalšie mikroskopické okolnosti nákazy, ale začnime etymologicky: názov rinovírus je odvodený od gréckeho „rhinos“, po našom nos. Nos je vstupnou i výstupnou bránou mikróbov, v jeho vnútri sa otvára bojové pole. Nos trpí príznakmi prechladnutia možno najviac a nos je aj zdrojom vírusov pre rozširovanie nákazy na ďalších nositeľov.

Ako sa doň vírus (v skutočnosti je to vždy zhluk vírusov) dostane? Bez námahy. Všetko zariadi človek. Keď sa dotkne kľučky, na ktorej zostal infikovaný sekrét chorého človeka, je len otázkou času, kým si ho dopraví do nosnej dutiny. Tváre sa, väčšinou mimovoľne, dotýkame stovky a tisícky krát za deň a vírus prežije na pokožke dve hodiny. Netreba si ani chytiť nos, stačí, že si pretrieme oči a kanálikmi si vírus nájde cestu do nosa. Alebo vdýchneme aerosoly – drobné čiastočky poletujúce vo vzduchu, ktoré môžu obsahovať aj vírus, ak si v našej blízkosti niekto kýchol.

Do štvrťhodiny po „vstupe“ sa vírus rozšíri až k zadnej časti hrdla a invázia sa môže začať. Treba uznať, že je veľkolepá, ak vezmeme do úvahy primitívnosť vírusu a rinovírusu zvlášť. Vírusy jeho zložitosti sa volajú picornavírusy – teda pico (drobný) a RNA (ribonukleová kyselina). Je to vlastne len obal na genetickú infomáciu. Bez hostiteľských buniek sa sám ani nedokáže rozmnožovať (preto časť vedcov vírusy ani nenazýva živými organizmami).

Ako sa rinovírus dostane do bunky. Foto –
Ako sa rinovírus dostane do bunky. Foto – THE SCIENCE CREATIVE QUARTERLY

Toto jednoduché stvorenie má na svojom povrchu nerovnosti, ktoré ako naschvál presne zapadnú do otvorov na proteínovom receptore našej bunky. Niečo ako dokovací mechanizmus. Keď je vírus dnu, vloží svoj genetický kód zapísaný v reťazci ribonukleovej kyseliny do štuktúry bunky. A to je zlomový moment, od ktorého sa bunka prestáva správať normálne a začne vyrábať tisíce kópií útočníka. Až kým neskolabuje. Vtedy sa nové vírusy uvoľnia do nosových ciest a napádajú ďalšie a ďalšie bunky. Približne do dvoch až troch dní je infekcia v plnom rozkvete, človek vtedy najviac trpí a súčasne je najväčšou hrozbou pre svoje okolie ako zdroj nákazy.

Našťastie sa rinovírusy nerozšíria ďalej, než sú horné dýchacie cesty. Ako smerom od nosa k pľúcam stúpa telesná teplota až k 37 stupňom, (v nosnej dutine býva pri dýchaní studeného vzduchu 33 stupňov), klesá tempo reprodukcie vírusov až niekoľko stonásobne. V tráviacom trakte, kam sa môže vírus dostať cez ústa, je preň zase príliš kyslé prostredie.

O tom, že vírus má radšej chladné časti nášho dýchacieho aparátu, sa vedelo už od 60. rokov. No len pred dvomi rokmi vedci prišli na to, že drobné rozdiely v teplote sú kľúčové pre náš imunitný systém. A tým sa dostávame k podstate otázky, či sa chlad podieľa na prechladnutí.

Špička ľadovca

Vírusy nás napádajú nepretržite, v lete aj v zime, no ochorieme pomerne zriedka. Vedci na to používajú prirovnanie k špičke ľadovca: keď trpíme príznakmi prechladnutia, sme na špičke, no drvivú väčšinu infekcií – zvyšok ľadovca – zvládne naša imunita bez toho, aby sme si to vôbec všimli.

Ak je rinovírus obdivuhodný svojou jednoduchosťou, imunitný systém je krásny svojou komplexnosťou. Naše bunky majú receptory, ktoré mikróby odhaľujú. Sú schopné riadenej samovraždy – apoptózy, v prípade napadnutia. Vylučovaním rôznych proteínov sa navzájom informujú o nákaze a napokon dokážu aj zastavovať chemické reakcie vnútri nepriateľa.

Žiaľ, cenou za tento boj v našom tele sú všetky tie nepríjemné príznaky prechladnutia. Ako infikované bunky vysielajú chemické signály ostatným bunkám, nastupuje lavínová imunitná reakcia. Táto chemická vojna okrem iného rozširuje cievy a spôsobuje lokálny opuch. Žľazy vyrábajú viac sekrétu – preto nám „tečie z nosa”. Odpoveďou nervových zakončení je zase pocit bolesti, ale aj reflex spúšťajúci kýchanie a kašeľ. Toto trvá, až pokým nie sú zlikvidované a odpratané napadnuté bunky a systém začne vysielať „víťazné” chemické signály, že sa svet vracia do normálu. U niekoho je to týždeň, u niekoho aj dva.

Výskumníci na Univerzite v Yale publikovali v januári 2015 štúdiu, ktorá na rozdiel od predošlých neskúmala, ako teplota pôsobí na vírus, ale čo robí s imunitnou reakciou tela (konkrétne tela myší, takže museli rinovírus prispôsobiť myšaciemu organizmu). Zistili, že chladné prostredie v nose v skutočnosti zvyšuje šance, že sa dostaneme na pomyselnú špičku ľadovca a ochorieme. S klesajúcou teplotou sa totiž niektoré z úžasných schopnosti imunitného systému výrazne oslabujú: bunkové biomolekuly v chlade ťažšie detekujú votrelca, súčasne sa redukuje činnosť génov, ktorými sa kódujú interferóny – látky slúžiace bunkám na prenos informácií o nepriateľských antigénoch. Klesá aj schopnosť výroby proteínov určených na to, aby vírusy zabíjali a bránili ich reprodukcii.

Táto štúdia bola prelomová, pretože po dlhom čase dávala za pravdu starostlivým mamám. Ako jej autori zmenili nazeranie na súvislosť chladu a prechladnutia? „Keď vírusy vstúpia do buniek v nosovej dutine, vdychovanie studeného zimného vzduchu ich vystaví chladu, v ktorom sa vírus lepšie rozmnožuje a imunitný systém reaguje menej agresívne,“ vysvetlila pre Reuters Akiko Iwasaki, ktorá štúdiu na Yale viedla.

Studené nohy

Znamená to, že štúdia z úvodu článku, v ktorej infikovaní ľudia prechladli rovnako bez ohľadu na teplotu prostredia, bola zlá? Zrejme nie. Podarilo sa ju zopakovať v rôznych podobách ešte niekoľkokrát. No sú i štúdie, ktorým sa podaril dokázať skôr opak. Napríklad na univerzite v britskom Cardiffe ľuďom strčili nohy do studenej vody a v nasledujúcich dňoch sledovali, či ochorejú. Ochoreli viac, než ľudia v kontrolnej vzorke, ktorým nerobili nič, i keď tí, ktorí ochoreli, bývali častejšie prechladnutí aj mimo experimentu.

Navyše, máme tu nespochybniteľné štatistiky, podľa ktorých bývajú ľudia častejšie prechladnutí v zimnom počasí. A to už nie sú laboratórne podmienky, ale skutočný život.

Až donedávna malo vysvetlenie tohto javu skôr sociologické než medicínske argumenty. Napríklad, že žijeme v mestách s vysokou hustotou ľudí (a vírusov) a v zime sme často uzavretí v nevetraných miestnostiach spolu s chorými. Až v posledných rokoch pribudlo aj fyziologické vysvetlenie: ochladenie časti tela – nemusí to byť len nos, keď kráčame v mrazivom vzduchu, môžu to byť napríklad aj studené nohy – sa prejaví vasokonstrikciou – zúžením ciev vo všetkých periférnych častiach tela, vrátane nosa. Zúžené cievy transportujú menej tepla, takže nastupuje problém so slabšou imunitnou reakciou, ako ho vysvetlila štúdia z Yale.

Ako s týmito informáciami naložiť, keď stojíme ráno pred šatníkom? Je dobré mať na pamäti, že na prechladnutie nevyhnutne musíme „chytiť“ vírus. Ak poznáte vlastnú náchylnosť na prechladnutie a viete, čo vás počas dňa čaká, koľko času strávite vonku a koľko medzi ľuďmi, budete vedieť aj čo na seba. Prechádzka niekde v poli, hoci aj „naľahko“ v mrazivom vzduchu, vám nemusí ublížiť, keď cestou nestretnete vírus. A naopak, pre cestovanie v preplnenej električke bude možno lepšie, keď si zimu nepustíte pod kožu. Nie sme v Ázii, takže chodiť po meste s lekárskou rúškou na tvári by vás mohlo otravovať, no zakryť si nos šálom môže tiež pomôcť.

Akokoľvek, prechladnutie je choroba, ktorá občas drapne takmer každého. Antibiotiká nepomôžu, na ne sú vírusy až príliš jednoduché. Bežne dostupné medikamenty tiež nie sú veľmi účinné, nanajvýš po nich človek lepšie znáša niektoré prejavy choroby (za cenu vedľajších účinkov). Pomoc vitamínu C už spochybnili niektoré štúdie a na sľúbenú vakcináciu si bude treba ešte aspoň desať rokov počkať. Takže nám vlastne zostáva počúvať rady našich mám, oddychovať, jesť teplú polievku či piť horúci čaj. A čo ešte môžete spraviť, je pomôcť svojej imunite. Viaceré štúdie dokázali, že šport či pravidelné otužovanie robia človeka odolnejším voči ochoreniam.

Teraz najčítanejšie