Beží tristo kilometrov naraz a hovorí, že k behu stačia kraťasy a voda

I.

V Tatrách je zima. Ľadová, hlboká zima, nie ročné obdobie, ale mrazivý pocit. Vo víchrici miznú všetky farby, ostáva jediná: oslepujúco biela farba mrazu. Kráčať víchricou je ako ocitnúť sa uprostred víru. Všetko za jeho hranicami zmizne. Vietor nikdy nemá jeden smer; akoby bojoval sám so sebou.

Je zima, v ktorej sa mrzne. Som pár minút od domova, každý krok poznám naspamäť, ale viditeľnosť sa ráta na centimetre. Víchrica vás môže vyčerpať. Zadusiť vás. Keď si to začnete uvedomovať, len vám to priťaží.

Snažím sa myslieť na niečo pekné, spomeniem si na Maja Srníka. Celé týždne rozmýšľam nad tým, aký rámec dať článku o ňom. Toto je on. Víchrica. Majo určite zažil aj horšie. Viem, že áno.

Ako ďaleko dokážem zabehnúť?

Majo Srník pochádza z Veľkého Krtíša, od roku 2002 žije v Kanade. V tridsiatich štyroch rokoch začíname hovoriť o športovom dôchodku, on sa práve vtedy začal venovať behu. Výsledok? O štyri roky neskôr beháva 200-míľové preteky. 200 míľ je vyše 300 kilometrov.

Majo je skvelým partnerom na rozhovor. Je skôr bežcom ako pretekárom, v prvom rade behá, až potom preteká. Práve preto som si ho vybral: nepotrebujem počúvať o úspechoch, potrebujem pochopiť, prečo niekto zabehne vzdialenosť, ktorá sa rovná siedmim maratónom. Čo ho k tomu vedie? A ako sa k tomu vôbec dostane?

„Na Slovensku sme liezli, ale keď som prišiel do Kanady, ostal som sám,“ hovorí. „Nemal som parťáka, Kanaďania sú iní, všade ťahajú množstvo vybavenia. My sme vyrastali inak: doma sme prišli pod stenu a vyliezli sme ju. Tak som začal chodiť sám.“

Za to, že behá, však môže jeho manželka. „Vŕtala do mňa, tak sme jedného dňa spolu zabehli sedem kilometrov a celkom sa mi to páčilo“. Tak zistil, že je prirodzený talent – o dva mesiace zabehol maratón, a potom sa v knihe Born to run (Stvorení pre beh, Tatran 2012) dozvedel, že existujú ľudia, ktorí zabehnú 200 míľ. Položil si otázku, koľko by zvládol on. Odvtedy sa nezastavil.

„Začal som s ultrabehom a zrazu som bol v najlepšej desiatke. Zabehol som preteky, vychutnal som si ich a skončil som deviaty, tak som si povedal, že ak by som trénoval, možno skončím do tretieho miesta.”

A napriek tomu, že spomíname umiestnenia a vzdialenosti, príbeh Maja Srníka je najmä príbehom o radosti a vytrvalosti. Presne na taký potrebujem vo víchrici myslieť.

Prečítajte si

Hlavne sa neubehajte k smrti, veľa športu naozaj škodí

II.

Vietor fúka zo severu, je to ten istý, ktorý v roku 2004 zničil tatranský les a s ním aj veľkú časť spomienok. Uplynulo jedenásť rokov, staré záchytné body stále nič nenahradilo. Tento víchor je vždy ľadový, prináša arktický vzduch; prebíja sa cez tatranský hrebeň a keď prerazí, spadne do údolia.

Práve preto sa v Tatrách často hrbíme a hrbenie si odnášame aj do miest, v ktorých žijeme: každý kúsok tela, ktorý sa pred zimou dá ukryť, je užitočný. Dlhšie vydržíte. Ďalej zájdete. V Tatrách nie je rozhovor o počasí zdvorilosťou, ale dôležitou témou.

Keď tento vietor príde, nepremávajú autá ani električky; ak by boli turisti, ostali by v hoteloch. Nikde však nikoho niet: sú Vianoce, končí sa posledný deň rozpačitého čakania na ich príchod. Už zajtra sa všetko zaplní, absurdne nafúkne a začne praskať vo švíkoch. Už zajtra. Keď kráčam po pustých uliciach, len ja a víchrica, znie to takmer neuveriteľne: už zajtra to bude iné mesto.

A skutočne – zobudím sa do úplne iného rána. Vietor priniesol jasné a chladné počasie, priezračný vzduch páli v pľúcach; spolu s ním prídu aj stovky, ba tisíce ľudí, aby si vychutnali presne takú zimu, akú si vysnívali. Opäť prišli. Po roku je opäť všetko v poriadku. Vedia si predstaviť, aký to je kontrast?

Tam, kde sú zvery

Čo je to vlastne ultrabeh? pýtam sa.

„Všetko nad maratón, hoci pre človeka, ktorý nikdy nebehal, to môže byť aj desať kilometrov,” vysvetľuje Majo. „Ultra je ale hlavne ten pocit, keď bežíš tri dni v kuse.“

Hovorme opäť chvíľu v číslach: 200 míľ ustavičného behu, 14 000 výškových metrov za tri dni a tri noci, dve hodiny spánku. Cieľ prichádza na štvrtý deň ráno. Ako sa potom cíti?

„Celkom fajn,” odpovedá lakonicky. „Samozrejme, všetci máme počas pretekov halucinácie, ja som sa napríklad rozprával sám so sebou. Po trati síce sú pre bežcov kontrolné miesta, ale napríklad na Lake Tahoe iba každých zhruba 50 kilometrov. Medzi každým z nich zabehneš maratón.“ Medzi každým z nich je kanadská divoká kanadská príroda.

„Je to bezpečné?“ opýtam sa, a Majo sa zasmeje.

„Sú tam zvery, čo len chceš. Ale to som vypol,“ povie doslova.

Práve na preteky na Lake Tahoe išiel jedinýkrát s cieľom vyhrať, a po päťdesiatich kilometroch sa od vyčerpania pozvracal. „V podstate nevieš, či na to máš,” skonštatuje, akoby išlo o čosi triviálne, nie nekonečné behy v divokej krajine, desiatky kilometrov od civilizácie.

V myšlienkach sa teda opäť dostávam k vytrvalosti. O niečo viac sa zhrbím a nakloním sa proti vetru. Idem ďalej.

III.

Mrznutie prebieha tak, že zľavujete z vlastných nárokov, uvedomujete si to, ale čoraz menej vám na tom záleží. Najprv sa odkrvujú končatiny, prvé idú prsty, potom chodidlá. Šliapete po snehu, ale dotyk necítite. Tuhnú vám nohy, čoraz ťažšie hýbete pažami, a tak nimi hýbať prestanete. Hoci ste v pohybe, snažíte sa schúliť do čo najmenšieho klbka.

Aj v chôdzi vás môže pokrývať sneh. Aj to si uvedomujete. Som vo víchrici, na polceste domov a sumarizujem: necítim si špičku nosa, neviem hýbať svalmi na tvári, na obočí a mihalniciach sa mi zachytáva sneh a ostáva tam. Dať ho preč znamená vytiahnuť ruky z vrecka, a to neurobím. Beztak si ich necítim.

Iste, toto nie je prvýkrát. Viem, že do cieľa nakoniec dorazím, stačí to jednoducho vydržať, aj tak ma však prekvapuje, ako rýchlo sa to odohráva. Kráčam možno desať minút, a predsa vedome rezignujem na všetko, čo priamo nesúvisí s cieľom. Prísť domov. Opäť sa vracia vedomie, že som v meste, a teda v civilizácii; ak by som si však tam, uprostred ulice, sadol, do rána by ma nikto nenašiel. A ráno by mi to už nepomohlo.

Zástup tých, ktorí v Tatrách vyrazili do krčmy a nepodarilo sa im vrátiť, je výnimočne dlhý.

Keď sa z behu stane dráma

Čo Majovi pomohlo, keď sa vtedy na Lake Tahoe dostal do problémov? Spomenul si na iného bežca, Adama Campbella.

„Do Adama pri behu Hardrock Hundred Mile udrel blesk. Skončil dolámaný, ale prežil. Keď som sa zvíjal v kŕčoch, opakoval som si, čo by dal za to, ak by mal žalúdočné problémy. Postavil som sa a pomaly som to rozkráčal.”

V 200-míľovom behu na Lake Tahoe sa Majo Srník nakoniec z 50. miesta prebojoval až na špicu. Skončil ôsmy a ja si vytrvalo opakujem, čo by vtedy bol dal za to, ak by namiesto žalúdočných problémov mohol víchricou kráčať domov.

Okrem fyzického výkonu je však ultrabeh aj záležitosťou mysle. Formou úniku. Rozprávame sa o tom, že situácie, v ktorých nemusíme nič robiť a neprijímame žiadne podnety, z bežného života takmer zmizli. Ultrabeh je jednou z nich, o to ťažšie sú potom návraty. Nie je ľahké zabehnúť tristo kilometrov a opäť sa stať bežným človekom.

Maja Srníka na Facebooku sledujem so zle skrývanou závisťou. Nedokážem sa povzniesť nad fotky kanadskej prírody, najviac ma rozčuľuje to, že sú len kulisou pre čosi omnoho väčšie. Možno mu závidím. Rozmýšľam nad tým, čo sa bežcovi odohráva v hlave – má predsa nesmierne množstvo času. Hľadá odpovede? Alebo si vychutnáva pokoj a samotu?

„Oboje,” odpovedá Majo. „Keď totiž poviem, že sa idem prebehnúť šesť hodín, odradí to každého. A tak rozmýšľam. Hovorí sa, že ak na niečo neprídeš počas jedného dlhého behu, ďalej nad tým nemá zmysel premýšľať.“

Ultrabeh je silne individuálnym športom aj z praktických dôvodov: ak má bežecký partner krízu, tá sa zdvojnásobuje, spoločnú dobrú chvíľu však zažijete málokedy. Presvedčil sa o tom aj Majo – keď sa raz rozhodol bežať vo dvojici, musel pomáhať spolubežcovi, ktorý, hoci bol skúsený, dostal sa do veľkých problémov. Pri stákilometrových behoch pritom nejde o maličkosť – namiesto plánovaných 21 hodín sa na trati zdržali 29,5 hodiny.

Opäť myslím na to, čo povedal v úvode: vlastne nevieš, či na to máš. Paradoxne, práve preto chceš behať sám. A spoliehať sa na pomoc. Platí, že ak na trati stretneš bežca v problémoch, okamžite mu pomôžeš? pýtam sa.

„Samozrejme,” odpovedá Majo bez zaváhania. Koniec-koncov, je to sranda, len kým je to sranda. Potom to už sranda nie je.

IV.

Mojou najobľúbenejšou poviedkou je Založiť oheň od Jacka Londona, príbeh muža a jeho psa, ktorí sa v treskúcej aljašskej zime vyberú na cestu. Všetci od nej muža odrádzali a on si onedlho začne uvedomovať, že urobil chybu. Aj on zľavuje z nárokov. Tak mi teda omrznú prsty, ale prežijem, hovorí si. Možno prídem aj o kúsok nosa, ale prežijem. A tak ďalej.

Katastrofa príde pri prechode cez zamrznutú rieku; ľad sa pod mužom preborí, on sa prepadne do ľadovej vody a hoci sa dostane na breh, mokré šaty znamenajú v aljašskej zime istú smrť. Zachrániť ho môže jediné: oheň. Začínajú sa preteky s časom, boj o prežitie.

Nájsť suché drevo však nie je jednoduché a keď sa to podarí, omrznutým prstom chýba ohybnosť. Muž necíti horiacu zápalku, až kým mu nepáli mäso; vtedy ju zas v panike zahodí. Zápalky sa míňajú, čas plynie. Keď sa mu oheň nakoniec založiť podarí, teplo z neho roztopí sneh na konári – ten spadne a plameň zahasí.

Mužovi je jasné, že ďalší oheň sa mu zapáliť nepodarí. Vie, ako blízko k smrti je. Snaží sa prilákať psa, ktorý ho celý čas z diaľky zvedavo pozoruje. To je jeho jediná záchrana: ak ho priláka, možno ho dokáže zabiť a jeho vyhriate vnútro ho zahreje. Zabiť ho je otázkou prežitia, pes to však inštinktívne cíti a neverí človeku, ktorého roky sprevádzal. Muž ho volá, láka, potom po ňom hádže sneh.

Nakoniec márnosť svojej snahy pochopí. Vie, čo ho čaká, zmieri sa s tým, že je koniec. Sadne si pod strom, už necíti hnev ani zimu, len absolútny pokoj. Pes ho pozoruje a keď vidí, že sa nehýbe, po chvíli sa vydáva na cestu.

Akým ste človekom? A čo zvládnete?

Extrémne situácie? Stačí sa opäť vrátiť na Lake Tahoe, k pretekom, ktoré chcel Majo vyhrať, po päťdesiatich kilometroch zvracal a prepadol sa na 50. miesto. Sto kilometrov pred cieľom si vytkol členok, potom mu odišlo koleno. A predsa skončil ôsmy.

„V cieli som sa rozplakal,“ hovorí. „Poslednú noc som si myslel, že ma ktosi naháňa s čelovkou, aby som bežal rýchlejšie. Bol to Mesiac. A keď som si na chvíľu ľahol na cestu, aby som si oddýchol, mal som pocit, že po mne lezie škorpión. Naslepo som to telefónom odfotil, chcel som sa v cieli pozrieť. Naozaj tam bol.“

Majo Srník je človek, ktorého pri rozhovore obdivujete. Rozumiete mu. Hovorí jednoducho a zrozumiteľne, z jeho slov je cítiť, že to, čo robí, nerobí kvôli sláve alebo peniazom. Uznáva svoju vlastnú nedokonalosť, pred prírodou sa skláňa a miluje ju. Päť minút hovorí o pretekoch, na ktorých siahol na dno nielen fyzických, ale aj psychických síl, a nakoniec ich zhodnotí lakonicky: „Takže to bolo v pohode. Také dobré to bolo.”

Začínam rozumieť, že ultrabeh nemusí byť životným štýlom, ale môže byť filozofiou. To, ako sa k nemu človek stavia, hovorí mnohé o ňom samom. Má odvahu? Bude ju potrebovať. „Ultrabeh totiž nie je maratón, nemáš žiaden plán,“ vysvetľuje Majo. „Môžeš mať sen. Ale plán nemáš. A ja? Vyberám si zaujímavé preteky a ak skončím päťdesiaty, je mi to jedno. Tri dni som predsa bežal v krásnej krajine.”

Ak na niečo pri ultrabehu zaručene prídete, potom na to, akým ste človekom. Ak chcete behať, behajte míľu, ak chcete zažiť iný svet, behajte maratón, vravieval Emil Zátopek. Majo Srník behá maratónov päť. Niekedy sedem.

V.

Cez Vianoce sa večer prejdem do Tatranskej Lomnice, za sedem kilometrov a niečo vyše hodiny nikoho nestretnem.

Sme ľudia, ktorí majú radi samotu: je nás málo a miesta dosť. Máme ju prežitú a premyslenú, 360 štvorcových kilometrov mesta Vysoké Tatry je po väčšinu roka prázdnych, obýva ich 4000 ľudí. Populácia starne, počet obyvateľov desaťročia klesá.

Možno preto rozumiem Majovi, keď hovorí, že nebeží kvôli výsledkom, ale kvôli tomu, čo beh prináša. Nádherné výhľady, prekonanie samého seba, inú, skutočnú realitu.

„Keď bežíš, potrebuješ len jesť a piť. Si človek, počúvaš svoje vlastné telo,” hovorí.

Beh nie je o výstroji, ale o pohybe

Rozprávame sa o rozdieloch, o tom, že v Amerike je ultrabeh životným štýlom, v Kanade skôr koníčkom. Ide do práce a potom behá. Niekedy v noci. „Myslím, že my ľudia sa chceme hýbať, len neviem, prečo chodíme do posilňovní a skúšame crossfit, keď môžeme jednoducho behať. Beh je veľmi jednoduchý šport. A prirodzený.”

Majo Srník navyše behá obutý v barefootoch, ktoré bežcovi namiesto klasických topánok poskytujú len podrážku. Bližší kontakt s traťou. Prečo? „Pretože beh nie je o výstroji. Na beh predsa stačia kraťasy a fľaša vody. Všetkým hovorím, že ak chcú, behať môžu aj bosí.”

A práve to znamená tak trochu problém. Pri svojich výsledkoch by Majo mohol mať zmluvy s veľkými firmami. Hoci by z neho neurobili profesionála, zabezpečili by mu pohodlnejšie živobytie.

„Barefoot však nie je sexy – je zaujímavý a zvláštny, ale na titulky bežeckých časopisov radšej dajú niekoho, kto porozpráva, čo všetko si treba kúpiť. Až kým neprídu preteky. Keď sa tam objavím skoro bosý, pozerajú na mňa, keď ich obieham, pozerajú na mňa. A v cieli mi podávajú ruky. Vyrastal som na skalách, ako decká sme čítali o Yosemitoch a o tom, čo sa tam lezie. Chceli sme to zažívať. A toto je ono.”

Môže to byť také jednoduché? Nakoniec sa totiž zdá, že Majo je len človekom, ktorý miluje pohyb. V zime sa venuje skialpinizmu a celý rok lezie, ultrabeh je letným športom, ku ktorému sa dostal takpovediac náhodou.

„Čo ja viem,” povie, keď sa ho opýtam, ako by hodnotil sám seba. „Behanie mi celkom ide, mám pocit.”

Čo som sa naučil: ultrabeh je o tom, čo je v nás

Prešlo poldruha hodiny, sme na konci a ja Maja obdivujem. Bol som presvedčený, že ľudia, ktorí na počkanie prebehnú 200 míľ, musia byť akísi iní – namiesto toho som sa rozprával s obyčajným chalanom, ktorý behá trojdňové preteky jednoducho preto, lebo v podstate omylom zistil, že mu to celkom ide.

Je skvelým rozprávačom, z ktorého cítiť skromnosť. Za sto míľ na Lost Soul Ultra Run dostal na pamiatku skalu a tá mu úplne stačí. Je úprimný. Keď sa ho spýtam, koľko pretekov nad sto kilometrov odbehol, odpovie bez váhania: neviem, nerátam.

Zistil som, že hoci ultrabeh je o číslach, ktoré nám vyrážajú dych, nakoniec o číslach vôbec nie je. Rozhodne je o vytrvalosti, o prekonávaní vlastných hraníc. Možno o návrate do prírody a samote, paradoxne aj o odpočinku. A aký je odkaz? Prečo skúsiť ultrabeh?

„Zažiješ tri dni v prírode, eliminuješ všetky nepodstatné veci. Ak to robíš zo srdca a najlepšie, ako vieš, tak to funguje. Nájdeš si ľudí, posunieš sa, zmení ťa to. Pozri sa na mňa,” hovorí. „Žiadne preteky okrem jedného maratónu som v živote nevyhral a záleží na tom?”