Ak Sulík končí ako fašista, kde je koniec premiérovi či predsedovi parlamentu?

Vplyvný karikaturista Martin Šútovec pred vyše rokom a pol zverejnil nasledujúci post: „Položme si otázku: Je kaviareň U Krajniaka bratislavskou kaviarňou?“ Šútovcovo spojenie konkrétnej kaviarne a slovenskej metropoly dáva banálnej debate o mieste kaviarne v slovenskej politike – či je zdrojom kultivovanosti alebo semenišťom skazy národa – hlbší zmysel.

„Paradox kaviarne“ sa mi opäť vyjavil pri sledovaní Michala Havrana, etalónu toho lepšieho, čo bratislavská kaviareň reprezentuje, ktorý na stránke sociálneho média nazval aktuálneho lídra slovenskej opozície – Bratislavčana telom i dušou – „trápnučkým fašistom“. Ako je to teda s kaviarňou ako kultivovaným miestom, keď znesie byť plná liberálov, „fašistov“ a križiakov zároveň?

Kultivovaný mestský priestor

Kaviareň je pohostinský podnik s posedením, v ktorom sa podávajú teplé i studené nápoje, predovšetkým káva, a iný doplňujúci sortiment, napríklad zákusky. Kaviareň je zvyčajne centrom spoločenského a kultúrneho života a z toho logicky vyplýva, že sa nachádza vo väčšom sídle, spravidla v meste. Najtypickejšími návštevníkmi kaviarne bývali umelci – aspoň tí o kaviarňach a v kaviarňach najviac písali. Podporili tým predstavu kaviarne ako miesta stretávania tvorivých a otvorených hláv. K takým patrili tiež študenti, ale aj niektorí politici, žurnalisti či spolkárski aktivisti, ktorí v dávnych časoch zakladali činnosť z kaviarní. Neslobodno však zabudnúť, že aj Hitler organizoval počiatky hnutia z podniku podobného kaviarni.

Na Slovensku kaviareň zažívala renesanciu nielen v šesťdesiatych rokoch, ale napríklad aj počas mečiarizmu. Dalo sa vtedy (opäť) kritizovať spoločenské pomery bez trestných následkov. Navyše vtedy pre kaviarnistov, ak náhodou nekolaborovali s mečiarizmom, nebola iná robota ako debatovať a písať o tom, o čom sa nesmelo hovoriť a písať dvadsať rokov predtým. Keďže kaviarenská obroda nemala dlhé trvanie – gýče pre turistov, hipsterov a mamičky v šoping centrách nie sú ozajstné kaviarne, stárbaksy a sociálne siete tiež vykonali svoje – kaviareň zostala hlavne ako symbol. Mala by aj dnes evokovať kultivovaný mestský priestor, spolutvoriť ideál liberálnej slobodnej spoločnosti…

Kde je tomu koniec?

Ak sa ohliadneme späť od marcových volieb 2016, program slovensko-maďarskej strany, ktorým plédovala za najviac kaviarenskú agendu, kaviarnistov neoslovil. Najmä mestské voličky si vo voľbách vybrali radšej Petržalčana v šále, ktorý vyzerá, akoby práve vystúpil z limuzíny pred metropolitným hotelom, aby nafotil kolekciu pre pánsky módny časopis. Aj keď sa vyjadruje ako kočiš, na dedine by ho pre počet detí volali skôr babrák… Najväčší obľúbenec bratislavskej kaviarne sa však stal – čuduj sa svete – Richard Sulík. Ten líder opozície, ktorý aktuálne žaluje Michala Havrana, predstaviteľa kaviarne par excellence za to, že ho nazval „trápnučký fašista“.

Odhliadnuc od toho, že dištanc od kaviarne začína byť v slovenskej politike podmienkou úspechu – spor môže byť teda okrem iného aj Sulíkovým nástrojom na zvýšenie popularity – niet diskusie, že apely brata Havrana upozorňujú na vražedný trend pre demokratickú spoločnosť. Ak však Richard Sulík, vážený mešťan a predstaviteľ eurobruselskej elity, ktorého si ako bývalého ekonomického migranta patrične vychutnávajú na debatách nemecké médiá, končí ako „trápnučký fašista“, kde je koniec premiérovi či predsedovi parlamentu tejto krajiny, ktorí navyše bratislavskú kaviareň plnú havranov i sulíkov ani trochu nemusia? Čo Simplemente Igor a jeho preciťovanie života v lágroch či ideologický trust križiackej kaviarne polygamistov na Panenskej č. 3, o ktorom píše Šútovec? Ako sa pri tomto stole vyníma kávičkár Maglián, pôvodom z najväčšieho bystrického sídliska?

Autor je sociálny antropológ