Trump a jeho špióni

Spochybňovať tajné služby, a najmä tie americké, je populárne a vďačné. Za posledné dve desaťročia predviedli dve najznámejšie tajnoslužobné zlyhania v dejinách. Nezabránili útokom z 11. septembra a zmýlili sa v tom, či režim Saddáma Husajna v Iraku ešte stále vlastní zbrane hromadného ničenia.

Mnohí veria tomu, že tajné služby sú neriadené strely, čo sledujú len vlastné ciele, hrajú vlastné politické hry a klamú i vlastné vlády – presne takto ich totiž zobrazujú filmy a seriály, ktoré ľudia sledujú v televízii. Veru, Hollywood svojimi populárnymi mystickými a konšpiračnými trilermi tiež nemálo prispel vytvoreniu mentálnej atmosféry, z ktorej je teraz taký nešťastný, lebo pomohla Donaldovi Trumpovi zvíťaziť. Získať základný dojem o fungovaní sveta z Aktov X je určite ľahšie a najmä príjemnejšie než dospieť k niečomu čítaním nudných politologických a historických spisov.

Pre Trumpa bolo v posledných týždňoch veľmi ľahké a dokonca výhodné spochybňovať závery tajných služieb a FBI, ktoré sa mu nehodia, lebo poukazujú na jeho príliš úzke vzťahy k Moskve. V očiach svojich prívržencov len pokračuje v tom, čo robil doteraz a čo ho dostalo do úradu: bojuje proti existujúcim elitám a ich údajným machináciám a potvrdzuje to, ako jeho voliči dlhodobo vidia svet.

Ako všetko u Trumpa a jeho voličov je však aj toto oveľa zložitejšie. Amerika má v podstate desiatky tajných služieb, každé ministerstvo má nejaký vlastný spravodajský odbor, a len vzájomná rivalita najznámejších z nich a ich a neschopnosť spolupracovať bola príčinou mnohých pochybení. Nezaškodí si uvedomiť, že Spojené štáty sú svojou veľkosťou samy osebe skoro jedna Európska únia, a vidíme, ako ťažko ide spolupráca tajných služieb v Únii zoči-voči teroristickému ohrozeniu.

Americké tajné služby zlyhali pri Iraku, skutočne až príliš preferovali jednu možnosť na úkor ostatných. Treba však dodať, že Saddám Husajn v minulosti chemické zbrane mal a dokonca ich použil. A aj pred druhou vojnou v Iraku sa správal dvojznačne, nepriamo sa snažil vzbudzovať dojem, ako keby ich mal stále. Možno zle odhadol situáciu, asi si myslel, že svojmu pádu zabráni podporovaním mýtov, ktorými však, naopak, odôvodnili jeho odstránenie.

Čo je však hlavné, tajné služby nikdy neboli tak pevne presvedčené, že v Iraku ešte zbrane hromadného ničenia sú, ako to prezentovali politici, ktorí výsledky tajných služieb interpretovali. Toto je obvykle hlavný kameň úrazu. Tajné služby poskytujú podklady, čo z nich politici použijú, predložia verejnosti, využijú v politickom boji a ako sa podľa nich rozhodnú, však neurčujú a v demokracii ani nemôžu určovať ony.

Ak predsa len spravodajcovia zájdu ďalej, nebýva to preto, lebo hrajú vlastné hry, ale preto, lebo „úkolovanie“ politikov zachádza až príliš ďaleko a chce rozhodovať nielen o predmete skúmania, ale aj o jeho výsledkoch. Ani pri zistení o ruskom vplyve na prezidentské voľby a Trumpa sa, samozrejme, nedá úplne vylúčiť, že tajné služby podľahli tlaku odchádzajúcej Obamovej administratívy, aby na jej rivala niečo našli alebo aby jeho pochybné konanie zveličili. Je to však málo pravdepodobné. Zistenia tajných služieb, žiaľ, príliš zodpovedajú tomu, čo o Trumpovi a o ruských manipulačných hrách vieme. Nehovoriac o tom, že napríklad FBI ešte nedávno obviňovali z toho, že sa snaží ovplyvniť výsledky volieb v neprospech Hillary Clintonovej.

Americké tajné služby sú napriek svojim chybám oveľa viac pod kontrolou a oveľa profesionálnejšie, než sa zdá. Vlastné politické hry by mohli hrať maximálne šéfovia tajných služieb, ktorí sú politickými nominantmi, ani to však nie je obvyklé.

To by si mal čo najskôr uvedomiť aj Trump a podľa toho sa k tajným službám a ich zisteniam správať, ak nechce urobiť ešte väčšiu chybu, než aká sa stala pri Iraku. Problém však je, že tieto zistenia sú práve pre neho také nepríjemné, že mu vlastne ani nezostáva nič iné, než spravodajcom podkopávať nohy a snažiť sa ich urobiť nedôveryhodnými.