Danko, Paška a spol.? Mocní si vojenské hodnosti naposledy rozdávali v 19. storočí

Autor postgraduálne študuje Modern War Studies
na University of Buckingham

Vytvorenie triedy bojovníkov je spoločný úkaz medzi všetkými vyspelými civilizáciami z celého sveta. Moderný homo sapiens existoval väčšinu našich známych dejín ako putovný tvor. Hlavným zdrojom potravy bol zber plodín, zatiaľ čo lov bol zväčša ceremoniálna záležitosť.

Keď sme sa vďaka pokroku v poľnohospodárstve vzdali putovného života, vznikla potreba vytvoriť triedu jedincov, ktorí mali za úlohu chrániť a prípadne bojovať proti znepriateleným kmeňom. Táto trieda sa pripojila k existujúcej náboženskej a vznikla prvá verzia troch stavov – vojenského, náboženského a poľnohospodárov. Tým, že ovládali zbrane a zabezpečili si monopol na násilie, mohol prvý stav ovládnuť ostatné dva. Vytvoril sa tak logický základ na spájanie aristokracie, teda vládnucej vrstvy, so statusom bojovníka.

Keď potreba vyzbrojiť veľké množstvo vojakov prevyšovala ľudské kapacity aristokratickej triedy, vládnuca vrstva si zabezpečila riadiace funkcie v ozbrojených zložkách. Premenila tak status bojovníka na status vojenského vodcu.

Ako v Rímskej ríši

Tento stav vydržal až do 20. storočia, ale vôbec nebol pravidlom. Objektívne povyšovanie vojakov, teda nie na základe ich pôvodu, ale na základe schopností viesť a bojovať, bolo bežné už v Rímskej ríši. Najvyššie posty zastávali politickí nominanti, ale dôstojníci (centurioni) mohli byť z rodín slobodných farmárov, remeselníkov či obchodníkov.

Ešte demokratickejšie k povyšovaniu pristupoval Džingischán. Ten nielenže povyšoval bežných vojakov aj na najvyššie funkcie, ak preukázali dostatočné schopnosti, ale dokonca povolil, aby v mongolskej armáde mali vojaci z podrobených kmeňov rovnaké podmienky na kariérny rast.

Koniec spájania aristokracie s vedúcimi postmi v armádach prichádzal postupne a pomaly. Aj po získaní nezávislosti pretrvával v USA silný odpor k britským predstavám o rozdieloch v spoločnosti a ku konceptu šľachty. Americká armáda bola preto od začiatku stavaná rovnostársky – koncept získania vojenskej hodnosti na základe pôvodu im bol úplne cudzí.

Francúzskou revolúciou sa táto idea rozšírila aj do Európy. Napoleonove vojenské úspechy rozšírili tento koncept do ďalších krajín. Jednou z posledných bášt vojenskej aristokracie bola Veľká Británia, ale aj tam prišiel násilný koniec tejto tradície počas prvej svetovej vojny. V nej zomrelo nepomerne viac vojakov z vyššej triedy a koncept šľachtica-dôstojníka s nimi zahynul v zákopoch na severozápade Francúzska.

Status dôstojníka a vyššie vojenské hodnosti boli rovnako znakom moci, ako aj dôkazom spoločenskej prestíže. Najviac prestíže zožali vojenské hodnosti v národoch, pre ktoré armády boli dôležité, či už pre potrebu násilne sa rozširovať, alebo potrebu brániť sa pred dobyvateľmi.

Prišli akademické tituly

Od druhej svetovej vojny zažila Európa obdobie relatívneho mieru – vojna medzi vyspelými krajinami nášho kontinentu sa stala raritou skôr než nutným zlom. Vojenské hodnosti tým stratili na prestíži, ale potreba dokazovať si miesto v spoločnosti pretrvala. Nahradili sme ju zbieraním akademických titulov – je bežné odmeňovať vysokopostavených politikov titulmi z elitných univerzít bez toho, aby sme od nich očakávali zodpovedajúcu úroveň vzdelania.

Je preto neskutočne zvláštne vidieť, ako Andrej Danko bozkáva svoju kapitánsku insígniu alebo ako sú starí členovia Smeru odmeňovaní vedúcimi postmi v armáde Slovenskej republiky. Prestíž vojenskej hodnosti je totiž koncept, ktorý patrí do 19. storočia, a aj vtedy bol v mnohých častiach Európy považovaný za zastaranú tradíciu.

Je jasné, že v prípade reálneho konfliktu by títo kapitáni či podplukovníci slúžili ďaleko od frontu (na rozdiel od britskej aristokracie v prvej svetovej), no nie je jasné, či si naši novodobí šľachtici-dôstojníci uvedomujú, v akom storočí a na akom kontinente žijú.