Denník N

Vydýchli sme si až po Noci divadiel

V hlavnej úlohe sa predstaví Ady Hajdu (na snímke zo skúšky). Foto - Robert Tappert
V hlavnej úlohe sa predstaví Ady Hajdu (na snímke zo skúšky). Foto – Robert Tappert

Režisérom najnov­šej inscenácie bratislavského Divadla Astorka Korzo ’90 Letmý sneh, ktorej predlohou bol rovnomenný román Pavla Vilikovského, je JURAJ NVOTA.

Čí to bol nápad inscenovať v Astorke práve tento titul?
Po lete roku 2015 sme si so synom Jakubom porovnali svoje čitateľské zážitky a bol to Vilikovského Letmý sneh, ktorý nás oboch veľmi zaujal. Jakub vravel, že už dávno ho nič tak nepotešilo. Bez rozmýšľania som sa ho spýtal, či by sa nepodujal o prevod Letmého snehu na javisko. Jakub, na rozdiel odo mňa, vie písať a je skúsený prevádzač cez hranicu literatúry do územia divadla. Súhlasil. Potom som titul prihlásil do dramaturgického plánu Astorky, ktorá sa už od čias spolupráce s Rudolfom Slobodom rada sýti príbehmi slovenskej literatúry.

A ako sa k tomu nápadu staval autor?
Súhlasil, ale iba pod podmienkou, že sa nebude musieť nijakým spôsobom zúčastňovať na dramatizácii.

Tak to aj bolo?

Tak to aj bolo. Zvukovú podobu scenára pán Vilikovský počul cez Noc divadiel na verejnej čítačke. Veľmi sme boli zvedaví, ako bude na úpravu reagovať. Pred plnou sálou povedal, že nerozumie, ako sa môže niekto pustiť do takého statického príbehu, ale že bol dojatý, čo je zrejme schopnosťou divadla. Scenár nám takto vlastne odobril, a to bolo pre nás veľmi dôležité.

A keby mal nejaké zásadné výhrady, prerábali by ste to?
Určite. Je prvý autor. Pri tvorbe divadelného predstavenia sa všetkými výrazovými prostriedkami snažíme priblížiť jeho originálnemu mysleniu a pretlmočiť ho do javiskovej akcie a dialógu. Jednoducho, je to Vilikovský, jeho rukopis stojí v centre našej pozornosti.

Pavel Vilikovský s obľubou hovorí, že on nie je autorom príbehov…

Režisér Juraj Nvota.
Režisér Juraj Nvota.

Vonkajší príbeh Letmého snehu nie je pestrý, ale vnútorný príbeh jeho postáv, to, čo sa deje v ich dušiach, srdciach, mysli, naopak oplýva pestrosťou. Práve tie vnútorné príbehy máme v Astorke radi. Ani Rudolf Sloboda nemá košaté a strhujúce vonkajšie príbehy. Jeho uvažovanie a filozofovanie je v princípe veľmi podobné ako u Pavla Vilikovského. To je to cenné, čo nás priťahuje, originalita, jedinečnosť a hravosť.

Môžete pre tých divákov, ktorí nečítali knihu, veľmi zjednodušene povedať, ako je postavená vaša inscenácia?
Rozprávačom inscenácie je Čimborazka. To meno si dal sám a nikto nevie, že sa tak volá. Myslí si, že ak sú ľudia jedinečné bytosti, také by mali mať aj meno. Hlavný vzťah celého príbehu sa odohráva medzi Čimborazkom a jeho ženou, ktorú postihla choroba strácania pamäti. To spôsobuje veľa prekvapivých situácií. Aj vážnych, ale aj smiešnych. Druhý hlavný vzťah sa odohráva v mudrlantských sporoch so susedom Štefanom, vedcom a jeho doktorandkou Irenkou. A neskôr do príbehu zákonite vstúpi aj postava lekára.

V knihe sa spomína aj akási lavína. Ako ju vnímate vy?
Ako dôsledok konania našej spoločnosti, civilizácie,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Divadlo a tanec

Kultúra

Teraz najčítanejšie