Denník N

Hrdosť verzus hanba. Ako môže byť bratislavská kaviareň užitočná

Hnev voči kaviarenským a akademickým elitám naplno zúri aj na Slovensku a len ťažko dokážeme nájsť argumenty proti tejto frustrácii, pokiaľ nebudeme pátrať po jej príčinách.

Nech sa to zdá akokoľvek neskutočné, po uplynulom piatku je Donald Trump ozajstným prezidentom USA a temný, nacionalizmus burcujúci podtón jeho inauguračnej reči dáva tušiť, že obavy z nastupujúcej éry sú vcelku namieste. Je naozaj posolstvo o „great-again“ krajine natoľko silné, že jeho nositeľovi voliči odpustili prakticky všetko, čo vyčítajú tým, proti ktorým volili?

Po Trumpovom zvolení začalo internetom a médiami kolovať niekoľko citátov z knihy Achieving Our Country, ktorú napísal významný filozof konca 20.storočia Richard Rorty v roku 1998. Rorty tu až neuveriteľne presne predpovedá situáciu, do ktorej sa americká spoločnosť dostane, keď rastúce sociálne rozdiely a rozpad demokratických inštitúcií postavia proti sebe robotníkov a strednú triedu, menej vzdelaných a akadémiu.

„V tom momente to niekde praskne. Voliči mimo miest a ich bohatých predmestí sa rozhodnú, že systém zlyhal a začnú hľadať silného muža, za ktorého by hlasovali – niekoho ochotného prisľúbiť, že po jeho zvolení už spupní úradníci, prefíkaní právnici, prehnane platení finančníci a postmoderní profesori viac nebudú rozhodovať… Všetko rozhorčenie, ktoré nedovzdelaní Američania cítia nad tým, že im mravy diktujú absolventi univerzít, si nájde svoju výpusť.“

Rorty umrel v roku 2007 a asi by bol sám prekvapený tým, akú podobu, účes a rétoriku má jeho zhmotnený protielitistický „strongman“. Spomínaná kniha sa však v skutočnosti venuje kritike americkej liberálno-demokratickej politiky posledných desaťročí, a predovšetkým jej neschopnosti sprostredkovať svojim voličom pocit hrdosti na svoju krajinu a nádeje, ktorú táto hrdosť prináša.

Rorty kritizuje vlastných – ľavicové a liberálne elity – najmä za to, že sa v snahe o priznanie a naprávanie chýb minulosti (likvidácia pôvodných amerických kultúr, otroctvo, rasizmus či vojna vo Vietname) nedokázali vymaniť z pocitu hanby, neustáleho vysmievania sa a zhnusenia vlastnou krajinou a priniesť pozitívny politický príbeh, identitu a symboly. V kritickej snahe sa vyrovnať s minulou nespravodlivosťou a priniesť rovnosť práv pre jednotlivé sociálne skupiny zabudli na to, že väčšinou je to predovšetkým hrdosť, ktorá motivuje národ a ľudí k zlepšovaniu spoločnosti, k vytváraniu tej skutočne skvelej a veľkej demokratickej Ameriky, ktorá podľa Rortyho ešte len musí byť dosiahnutá.

Hnev voči kaviarenským a akademickým elitám naplno zúri aj na Slovensku a len ťažko dokážeme nájsť argumenty proti tejto nebezpečne nahromadenej frustrácii, pokiaľ nebudeme pátrať po jej príčinách. A akokoľvek nás hanba fackuje, keď hľadíme na prenos z parlamentu alebo medzinárodné rebríčky korupcie, mali by sme si uvedomiť, že bez hrdosti a príbehu, ktorý ju evokuje, len ťažko dosiahneme rádové zlepšenie krajiny, v ktorej žijeme. Vynájdenie nového naratívu hrdosti a nádeje, ktorý existuje bez nutnosti dehonestovať iných, by mohlo byť testom užitočnosti našich kaviarní a intelektuálov. Lebo chlapci v zelených tričkách majú v tejto oblasti už čo-to rozpracované.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie