Denník N

Prečo sa Čína tak bojí starého pána dalajlámu? Za Falun Gongom je najmä zveličený marketing

Tibet. Foto – Martin Slobodník
Tibet. Foto – Martin Slobodník

Čína pre nás nie je strategický partner, jej vyhrážky sú len strašením. Odpovedá odborník na Čínu a Tibet Martin Slobodník.

MARTIN SLOBODNÍK sa narodil v roku 1970, vyštudoval sinológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde dnes pôsobí ako pedagóg. Dva roky strávil na Pekinskej univerzite, doktorandské štúdium absolvoval v Ústave orientalistiky SAV. Počas neho dva roky študoval tibetológiu na univerzite v Bonne. Má za sebou viacero terénnych výskumov v severovýchodnom Tibete. Venuje sa dejinám čínsko-tibetských vzťahov, náboženskej politike v Číne a československo-čínskym vzťahom v 50. a 60. rokoch 20. storočia. Je autorom dvoch vedeckých monografií, dvoch odborných publikácií, doma i v zahraničí publikoval niekoľko desiatok štúdií. Prekladá z čínštiny aj tibetčiny.

Slovensko aj Česko minulý rok opäť navštívil dalajláma. Je to starý pán, nemá za sebou žiadnu armádu, len autoritu svojich slov. Ako je možné, že taká banalita dokáže u čínskych papalášov vyvolať taký rozruch?

Pre pozorovateľa zvonku je to vysvetliteľné len ťažko. Čínski lídri sú však citliví na niekoľko konkrétnych otázok – Taiwan, Tibet, ľudské práva a náboženské slobody, Ujguri a provincia Sin-ťiang.

Čína všetky vnútorné problémy Tibetu interpretuje tak, že za ne môže dalajláma, hoci ten odtiaľ ušiel do Indie už pred 58 rokmi. Dalajláma je pre ňu jednoducho separatista, vnášajúci nestabilitu do Číny. A že ide o 82-ročného pána, je vedľajšie.

Čím je dnes dalajláma pre Tibeťanov?

Absolútne ho rešpektujú ako jediný referenčný bod, ako jedinú politickú a náboženskú autoritu. Čínsky prezident ani premiér ich fakticky nezaujíma. Čínsky tvrdý pohľad preto odráža aj fakt, že režim si uvedomuje, ako si za šesť desaťročí svojej vlády nedokázal získať srdcia Tibeťanov.

Nie je dnes pre nich už len symbolom?

Je skutočným vodcom aj symbolom. Symbolom v tom zmysle, že v Tibete dnes žijú tri generácie ľudí, ktorí ho v živote nevideli. Poznajú ho len z fotografií a videonahrávok. V každom prípade 99 percent Tibeťanov nepozná vyššiu autoritu ako dalajláma.

Údajne prosia turistov, aby im ukázali jeho aktuálne fotografie.

Áno, to je aj moja skúsenosť. V Tibete som bol veľakrát a jedna z prvých vecí, ktorú sa ma tam pýtajú, je, či dalajláma navštívil našu krajinu, či som ho videl naživo a či nemám jeho fotografie.

Tie sú tam zakázané, domáci sa k nim preto nemajú možnosť dostať inak ako cez turistov. Na internete si dalajlámove stránky a aktivity rozhodne nenájdu, sú dôsledne blokované.

Tibet. Foto - Martin Slobodník
Tibet. Foto – Martin Slobodník

Je až komické sledovať, ako sa svetová veľmoc bojí starčeka nad hrobom.

Ukazuje to neistotu režimu ohľadne vlastnej vlády v Tibete. Od roku 1951, keď sa Tibet stal súčasťou Čínskej ľudovej republiky, pritom vo svete nenájdete vládu, ktorá by tvrdila, že Tibet je nezávislý, že chce nadviazať oficiálne diplomatické vzťahy s jeho exilovou vládou a politicky, mocensky či ekonomicky podporovať nezávislosť Tibetu.

Napriek tomu počúvame z Číny chrlenie nenávistných rečí o dalajlámovi, čo ja osobne interpretujem tak, že tamojší režim sa vlastne cíti neistý, hoci nik nespochybňuje, že Tibet tvorí súčasť Číny.

Ani dalajláma nie je proti politike jednotnej Číny, nežiada samostatnosť Tibetu. Jediné, čo chce, je väčšia autonómia pre jazyk, kultúru a náboženstvo. Z čoho potom Čína tak panikári?

Čína odmieta viesť s dalajlámom dialóg, nechce sa s ním dohodnúť. Tvrdí totiž, že jeho koncepcia autonómie je v skutočnosti iba zásterkou pre nezávislosť. Dalajlámova predstava skutočnej autonómie je pritom naozaj len o rešpektovaní národnostných, náboženských a ľudských práv.

Lenže práve to je v súčasnej Číne nereálne. Nemôže dopustiť, že v jednej časti krajiny by sa dodržiavalo to, čo sa v ostatných jej častiach potláča, a takáto predstava je aj v praxi nerealizovateľná. Riešením situácie Tibeťanov je iba demokratizácia celej Číny.

Nie každý exulant si vydobyje vo svete autoritu ako dalajláma. V čom spočíva?

V dôslednom, vytrvalom a systematickom obhajovaní záujmov Tibeťanov, a tiež v zdôrazňovaní toho, že jeho politický cieľ treba dosiahnuť výhradne nenásilnou cestou.

Pridáva mu aj jeho pripravenosť na medzináboženský a medzikultúrny dialóg. V podstate celý jeho príbeh je jedinečný, disponuje silnou charizmou. Vnímal som ju aj ja, keď bol u nás na univerzite.

Nezabúdajme ani, že kým my ho vnímame len ako vodcu Tibeťanov, pre samotných Tibeťanov je to aj fundovaný budhistický láma, ktorý odovzdáva učenia, udeľuje iniciácie a detailne pozná budhistické texty. V zmysle ich tradičného kláštorného systému je mimoriadne vzdelaný.

Tibet. Foto - Martin Slobodník
Tibet. Foto – Martin Slobodník

Propaganda hovorí, že Čína tibetskému ľudu vlastne pomohla, lebo dovtedy tam fungovalo otroctvo a nevoľníctvo. Ľudia tam nemali žiadne práva a nad pomery si žili len lámovia či mnísi.

Otroctvo tam, samozrejme, nebolo – je to len mýtus čínskej propagandy, ktorá to opakuje až od roku 1959. Zaujímavé je, že od roku 1951, keď sa stal Tibet súčasťou Číny, sa tento argument vôbec nepoužíval.

Iná vec je, že v Tibete až do konca 50. rokov existoval veľmi nespravodlivý a v zásade teokratický sociálny systém, kde bola politická a ekonomická moc v rukách relatívne úzkej vrstvy budhistického duchovenstva.

Otroctvo však znamená niečo iné. Treba to rozlišovať, lebo, ako vidíme, túto hlúposť je v našom regióne schopný opakovane šíriť aj český prezident Miloš Zeman. Sú to však len čínske nezmysly, aby ten, kto Tibet obsadil, mohol tvrdiť, že tamojší ľud oslobodil.

Pravda je aj to, že už pred pričlenením územia k Číne sa v Tibete rozbehli diskusie o neudržateľnosti tamojšieho systému, ktorý bolo treba reformovať. Nemôžem však prijať tézu, že jediným správnym riešením bolo celé to prevalcovať socialistickými reformami, ktoré v konečnom dôsledku pripravili o život niekoľkonásobne viac ľudí ako predošlý nespravodlivý systém tradičného Tibetu.

Bránil sa Tibet, keď ho obsadzovala Čína?

Bránil sa v októbri 1950, ale iba veľmi symbolicky. Tibeťania nemali takmer žiadnu armádu, lebo kláštory odmietali, aby v Tibete bola prítomná silná vojenská zložka či dôstojnícka elita.

Tibet mal len niekoľko tisíc zle vyzbrojených vojakov, proti ktorým stála veľká a občianskou vojnou zocelená čínska armáda. Jedinou reálnou možnosťou pre Tibet preto nakoniec boli rokovania.

Hovoríte, že v Tibete bol predtým veľmi nespravodlivý systém. Podstatné teda je, či sa dnes tamojším ľuďom žije lepšie.    

Bežný mních v kláštore si v tradičnom Tibete žil určite lepšie. Štát totiž nijako nesiahal na jeho práva ani neobmedzoval počty mníchov, ako to robí teraz. Kláštory pritom žili z daní obyvateľstva, celý štát bol nastavený primárne na podporu budhizmu, kláštorov a hierarchicky vysoko postavených mníchov.

Bežný Tibeťan, roľník, bol predtým v silne závislom, možno povedať, že v niektorých prípadoch až nevoľníckom postavení voči majiteľom pôdy, čo boli zväčša kláštory. Musel tam pre ne pracovať a platiť im dane.

Takže bežný Tibeťan, nie mních, si dnes žije lepšie.

Iste. Predĺžila sa tam priemerná dĺžka života, bežný Tibeťan žije o 20 až 30 rokov dlhšie ako pred 60 rokmi. Dnes sú tam lepšie cesty, lepšie zdravotníctvo, pribudol lepší školský systém, hoci indoktrinovaný čínskou propagandou. Predtým tam jedinými vzdelávacími inštitúciami boli kláštory. Toto všetko však má svoje ale.

Konkrétne?

Na rozdiel od čínskych provincií, kde zvyšovanie životnej úrovne za posledných vyše 30 rokov v očiach väčšinového obyvateľstva do veľkej miery legitimizovalo súčasný čínsky režim, pre Tibeťanov je veľmi dôležité aj používanie svojho jazyka, sloboda náboženstva, zachovanie tibetskej identity, možnosti uplatnenia pre mladých ľudí a podobne. A v tomto všetkom Čína dlhodobo zlyháva, pričom nové riešenia nehľadá.

Tibet. Foto - Martin Slobodník
Tibet. Foto – Martin Slobodník

Čína každú krajinu, ktorú sa chystá navštíviť dalajláma, zastrašuje zhoršením obchodných vzťahov. A hoci väčšina politikov je zbabelá, v USA ho prijal prezident Obama, u nás prezident Kiska. Zvykne Čína svoje vyhrážky aj realizovať, alebo je to len povinná jazda a táranie?

Záleží na tom, ku komu prehovára. Inú rétoriku volí voči krajinám ako Česko či Slovensko, ktoré sú z čínskeho hľadiska zanedbateľné, inú voči USA, Francúzsku či Nemecku. To sú mocnosti, ktoré Čína rešpektuje ako obchodných partnerov.

Na jednej strane je to teda povinné rétorické diplomatické cvičenie, na druhej to, čo sme sledovali v októbri 2016 v Česku a na Slovensku, keď prišiel dalajláma. Čína vtedy priamo skúšala, kam až môže zájsť a čo si môže dovoliť.

Môže byť obchod s Čínou nad ľudskými právami? Lebo Fico, Zeman a ďalší servilní politici v tom majú jasno – čo tam po ľudských právach, podstatný je obchod.

Dialóg medzi USA a Čínou, a tiež medzi krajinami EÚ a Čínou sledujem dlhodobo. A kým v 90. rokoch európske krajiny aj Spojené štáty v dialógu s Čínou relatívne často otvárali aj témy ako ľudské práva alebo náboženské slobody, posledných 10 až 15 rokov sa postupne dostávajú na okraj.

Súvisí to s narastajúcim vplyvom Číny. Bolo by preto nespravodlivé tvrdiť, že na hodnoty rezignovali len českí a slovenskí politickí predstavitelia. Podľa mňa by zahraničná politika každej krajiny mala rešpektovať aj isté hodnoty, uvedomujem si však aj to, že hovorím z akademickej pôdy a nenesiem zodpovednosť za jej realizáciu.

V Česku tvorí vývoz do Číny len 1,2 percenta z celkového vývozu. Taiwan v Česku investuje oveľa viac ako Čína. Podľa NBS zase dosiahol stav priamych zahraničných investícií Číny u nás v roku 2012 len 47 miliónov eur, čo nie je ani jedno percento z celkovej hodnoty zahraničných investícií na Slovensku. Saldo obchodu s Čínou máme tiež záporné. Inými slovami, biznis s Čínou je pre nás zanedbateľný a tú krajinu prakticky nepotrebujeme. Z čoho sa potom Zeman s Ficom tak plašia?

Krajiny ako Slovensko a Česko naozaj žijú v mylnej predstave toho, aký obrovský trh je pre nás Čína. Vidia v ňom fantastickú príležitosť, hoci, presne ako hovoríte, čísla ukazujú niečo diametrálne odlišné.

Keby sme na Čínu pozerali výhradne z pohľadu nášho exportu do Číny a čínskych investícií u nás, pokojne si môžeme povedať, že jej názor nás vôbec nemusí zaujímať. Pre nás sú politicky a ekonomicky dôležité úplne iné krajiny. A ak už chceme hovoriť o investorovi z Ázie, oveľa dôležitejšia ako Čína je pre nás Južná Kórea.

Stále tu však panuje naivná predstava, že miliarda a štyristo miliónov Číňanov čaká práve na naše tovary a služby. Väčšinu nášho vývozu do Číny pritom tvoria výrobky nadnárodnej automobilky a ďalších nadnárodných firiem, ktoré u nás pôsobia. Čína pre Slovensko rozhodne nie je strategický partner.

Tibet. Foto - Martin Slobodník
Tibet. Foto – Martin Slobodník

Číne sa dokážeme podlizovať až neuveriteľným spôsobom. Keď bol v roku 2009 na návšteve Slovenska čínsky prezident, naša polícia nechala mlátiť slovenských aktivistov Číňanmi z Rakúska aj Slovenska, čínskymi tajnými aj ochrankármi. Z videí bolo dokonca vidieť, že im pomáhala, zatýkaní boli tiež najmä kritici. Keď prišiel minulý rok dalajláma do Česka, vrcholní predstavitelia napísali Číne ponižujúci a vtieravý list.

Skúsme si predstaviť, že by takto servilne Česko alebo Slovensko reagovalo voči USA či Nemecku. Spoločenská diskusia v istých skupinách obyvateľstva by sa niesla v tom duchu, akí sme lokaji Západu.

Áno, Čínu treba rešpektovať, na servilnosť voči nej však nie je najmenší dôvod. Keď bol na jar minulého roku čínsky prezident na návšteve Prahy, polícia tam doslova upratovala všetkých demonštrantov, aby nenarúšali celkový dojem. Bolo to nedôstojné.

A je to o to horšie, že my aj Česko sme si prešli komunizmom a vieme, čo znamená jeho uplatňovanie v praxi. Máme skúsenosť s modelom totalitnej moci s monopolom štátu na informácie, s potláčaním všetkého odporu, a nepoučili sme sa? Nevravím, že máme Číne rozkazovať a dávať rady, mali by sme sa však správať dôstojnejšie.

Najkomickejšie sú vyhrážky Číny. V októbri bol u nás dalajláma, a tak čínska ambasáda strašila, ako na to doplatíme. Už v novembri sa pritom na samite krajín strednej a východnej Európy a Číny v Rige podpísalo memorandum o porozumení medzi nami a Čínou, čo má priniesť obom krajinám výhody v colnej oblasti aj pri výmene informácií.

Jedným z dôvodov čínskeho strašenia a zápalistých reakcií na návštevu dalajlámu je domáce čínske publikum. Pilierom toho režimu už nie sú vyprázdnené komunistické heslá, ale ekonomický výkon krajiny v kombinácii s vlastenectvom až nacionalizmom.

Čínska vláda teda potrebuje ukazovať svojim občanom, ako ich ochraňuje pred zahraničnými nepriateľskými silami, ktoré sa snažia narušiť územnú integritu a podporovať tibetskú samostatnosť, hoci je to nezmysel.

Druhým dôvodom týchto prepiatych reakcií Číny je snaha vytvárať tlak na krajiny ako Česko a Slovensko, aby v budúcnosti dobre zvážili, či zase urobia to isté. Jednoducho skúša, či nakoniec nebudeme poslušní.

Tibet. Foto - Martin Slobodník
Tibet. Foto – Martin Slobodník

Aký je váš osobný pocit z Tibeťanov?

Nemám rád zovšeobecnenia, ja ich však vnímam ako veľmi veriacich, spontánnych a bezprostredných ľudí, ktorí majú radi kontakt s okolitým svetom. Žijú v harmónii a v dialógu s prírodou. Mne sú sympatickí, moje skúsenosti s nimi sú pozitívne, hoci nemôžem povedať, že by som sa tam nestretol aj so zvláštnymi vecami.

Napríklad?

Žijú vo veľmi pomalom tempe, čo je v zásade sympatické, len potom v konkurencii so šprintom zvyšku obyvateľov čínskej spoločnosti strácajú dych. Tým si škodia ekonomicky aj obchodne.

Majú odvahu hovoriť s turistami?

Ľudí, čo hovoria po anglicky, je tam veľmi málo – zväčša ide o tých, čo študovali v Indii a potom sa vrátili domov. Hovoria najmä po tibetsky a čínsky, takže je tam obrovská jazyková bariéra.

Komunikujú však radi, lebo cudzincov vnímajú ako poslov, ktorí do sveta roznesú správu o utrpení tibetského ľudu. Jasné, že vám nepovedia detaily pri prvom stretnutí, lebo sa boja udania, hoci cudzinci ich určite neudávajú.

Je tam však veľa policajtov aj informátorov, ktorí striehnu len na to, ako sa nejaký Tibeťan sťažuje turistovi, či nebodaj mu odovzdáva citlivé informácie.

Ako bývajú ľudia mimo kláštorov?

Sú tam aj mestá, takže Tibeťan pokojne môže žiť na sídlisku na siedmom poschodí, pričom to pripomína Petržalku. Bežnejšie však je, že žijú ako klasickí nomádi a kočujú so svojimi stanmi.

Majú svoje migračné cykly: v zime sú v údoliach, v lete putujú na vyššie položené pasienky. V posledných desiatich rokoch sa však Čína usiluje nomádov usadiť.

Roľníci zase žijú v zväčša roztrúsených dedinkách, kde majú postavené jednoduché domčeky, v ktorých už je aj elektrina. V jednom domčeku žijú aj dve či tri generácie, čo však nie je dôsledok chudoby, skôr historický zvyk.

Istý čas bolo na Západe módou odísť do Tibetu a meditovať tam. Prešla už tá vlna?

Na Západe už od konca 19. storočia vidíme až iracionálnu fascináciu Tibetom ako miestom levitujúcich mníchov, zázrakov a rôznych iných nezmyslov. Frustrovaný Európan si bol schopný do Tibetu premietnuť hocičo, pričom tento deformovaný pohľad svojím spôsobom prežíva dodnes.

Tibet. Foto - Martin Slobodník
Tibet. Foto – Martin Slobodník

Tibetské územie sa historicky delí na tri časti – Amdo, Ü-cang a Kham, pričom tá druhá je najväčšia. Je to správne delenie? 

V zásade áno. V odbornej literatúre sa píše o etnickom a politickom Tibete. Etnický je väčší a zahŕňa všetky územia osídlené Tibeťanmi na Tibetskej náhornej plošine. Tradičný Tibet sa teda naozaj delí na tri základné regióny – Ü-cang, Kham a Amdo.

Ak však hovoríme o politickom Tibete, myslí sa tým iba Ü-cang, teda centrálny Tibet, respektíve dnešná Tibetská autonómna oblasť, ktorá tvorí štyridsať percent Tibetskej náhornej plošiny. Jej centrom je Lhasa a tento región bol do roku 1951 pod vládou dalajlámu.

Kham a Amdo sú severovýchodné a východné periférne oblasti, pričom úradom v Lhase nepodliehali už pred rokom 1950. Prihlásili sa síce k tibetskému budhizmu, rešpektovali dalajlámu, politicky a mocensky mu však nepatrili a ani mu neodvádzali dane.

Spomínali ste, že situácia Tibeťanov úzko závisí od celkového vývoja v Číne. Aká je Čína dnes?

Ide o veľmi dynamicky sa meniacu krajinu, v ktorej funguje socializmus s čínskymi črtami, ale pokojne by sa tomu mohlo hovoriť aj kapitalizmus s čínskymi črtami. Sú to len nálepky.

Tamojšia spoločnosť do veľkej miery prešla na trhovú ekonomiku pri zachovaní vlády komunistickej strany. Reálny socializmus, ktorý sme zažili u nás, respektíve teoretický model marxistickej spoločnosti, s tým nemá takmer nič spoločné.

Dochádza tam k postupnému uvoľňovaniu pomerov, ako sa to dialo u nás v druhej polovici 80. rokov?

Nie. Po tom, ako zomrel Mao Ce-tung v roku 1976, došlo najmä k veľkému ekonomickému uvoľneniu. V 80. rokoch však režim začal hľadať nové mantinely, aby spoločenské a politické pomery neuvoľnil až príliš.

Bol to začiatok experimentu, ako reformovať nefunkčný socializmus, ktorý sa v Číne až do polovice 70. rokov realizoval v ešte oveľa tragickejšej podobe ako u nás.

Aj preto boli 80. roky relatívne liberálne, skončilo sa to však veľkými demonštráciami v roku 1989. Tým sa ukázalo, že miera liberálnosti je už pre stranu priveľká, a režim začal uťahovať skrutky. Odvtedy sa situácia v podstate len zhoršuje, čo však neznamená, že Čína sa vracia do krutého obdobia kultúrnej revolúcie.

O pokračujúcom spoločenskom, občianskom či politickom uvoľnení teda rozhodne hovoriť nemožno. Iná vec je ekonomika. Tá sa liberalizuje čoraz viac, teda v nepriamej úmere voči reštriktívnej kontrole spoločnosti.

Dá sa to teda povedať tak, že bežný Číňan môže podnikať aj cestovať, nesmie však otvárať ústa?

Áno, približne tak znie dohovor medzi mocou, teda stranou, a ľuďmi. Strana sľubuje, že bude z roka na rok zvyšovať životnú úroveň, za to však očakáva, že ľudia nebudú do politických záležitostí strkať nos. Kto sa o to pokúsi, voči tomu štát veľmi razantne zakročí.

Tibet. Foto - Martin Slobodník
Tibet. Foto – Martin Slobodník

Sú názory, že keby sa v krajine s viac ako miliardou obyvateľov udiala revolúcia ako v krajinách bývalého sovietskeho impéria, pri všetkých tých daniach, ktoré by platili za transformáciu, by to v tej časti sveta dopadlo zle. Inými slovami, Čína si vraj ani nemôže dovoliť čosi ako nežnú revolúciu.

Je to komplexná vec. V podstate tým naznačujete, že s Čínou sa vlastne nedá nič robiť a že domáci obyvatelia, ktorí majú výhrady voči režimu, musia akceptovať súčasný stav.

Nie. Mám na mysli to, že v takej krajine sa to možno nedá urobiť tak rýchlo, lebo pri miliarde obyvateľov a tam, kde je takmer každá provincia úplne iná, by to mohlo znamenať rozpad štátu, občianske vojny, teda chaos a nestabilitu pre celý región.

Áno, bol by to veľký otáznik, a nešlo by o ľahký projekt, vaša argumentácia by však znamenala, že tí, čo majú problém s dodržiavaním ľudských práv v Číne, sa musia uspokojiť s tým, že Čína je veľká a nič sa preto nedá robiť.

Vezmime si Taiwan s vyše 20 miliónmi obyvateľov. Bol síce oveľa dlhšie vystavený vplyvu Západu, demokratickú transformáciu však zvládol bez dramatických otrasov, dokonca politicky aj ekonomicky lepšie než región strednej a východnej Európy.

Samozrejme, keď sa pozrieme na transformáciu Československa a neskôr Slovenska za posledných 27 rokov, vidíme veľa problémov – korupciu, rozkrádanie, nezamestnanosť, sociálne nerovnosti a mnohé ďalšie.

Mnohé z týchto problémov však vidieť v Číne aj dnes. Korupcia je tam bežná, sociálna marginalizácia, využívanie osobných vzťahov na súkromný zisk či zneužívanie moci tiež. Ani táto krajina teda nedokáže problémy eliminovať.

Svet aj Čína najmä dúfajú, že sa vyhnú rozpadu, aký sa udial Sovietskemu zväzu. Ten bol dramatický aj pre mnohé susedné krajiny a toho sa chcú všetci vyvarovať.

Dá sa v Číne vďaka internetu naraziť na slobodné médiá?

Oficiálne žiadne slobodné tlačené ani elektronické médiá neexistujú. V tom je Čína rovnaká ako Československo v 80. rokoch. Médiá sú dôsledne kontrolované štátnou cenzúrou, ktorá vydáva presné a prísne nariadenia, o čom a ako sa smie informovať.

Samozrejme, štát kontroluje aj internet a do veľkej miery sa mu to aj darí, úplne všetkému však zamedziť nedokáže. Je to teda kanál, kde sa už dá dostať aj k necenzurovaným informáciám. Nie je to však technicky celkom jednoduché a štátne orgány systematicky pracujú na tom, aby aj tento informačný kanál „zapchali“.

Martin Slobodník. Foto – Archív
Martin Slobodník. Foto – archív

V našich médiách sa opakovane pretriasa prenasledovanie vyznávačov učenia Falun Gong v Číne. Čím si vyslúžili svoj zlý status?

Pre Čínu a jej politickú elitu bolo, a dodnes aj je, charakteristické vnímanie aktuálnych udalostí cez prizmu konkrétnych historických precedensov. V období cisárskej Číny nábožensky motivované nepokoje niekoľkokrát viedli k výraznej destabilizácii vládnucej dynastie či dokonca k jej zvrhnutiu.

Na prvý pohľad neadekvátne nervózna reakcia pekinských vládcov na Falun Gong vychádza aj z tohto kontextu. Okrem toho čínsky marxistický pohľad vníma akékoľvek organizované náboženstvo nepodliehajúce prísnej kontrole štátu ako potenciálnu hrozbu.

Viem, že mnohí stúpenci tohto učenia na Západe ma budú kritizovať, musím však povedať aj to, že oni nie sú kľúčový problém súčasnej Číny. Netvrdím, že schvaľujem prenasledovanie za náboženské presvedčenie, ale Falun Gong po tom, ako proti nemu v roku 1999 zakročil čínsky štát, začal fungovať najmä na zveličenom marketingu a jednostrannej kritike politického režimu v Pekingu.

Nerozumiem.

Mnohí jeho najvyšší predstavitelia utiekli na Západ a rozvinuli obrovskú mediálnu kampaň o tom, ako im je v Číne ubližované. Vlastnia televízie, noviny, internetové médiá, podchytili si mnohých politikov a tvária sa, akoby Falun Gong predstavoval najväčší problém súčasnej Číny.

Sú či nie sú v Číne prenasledovaní? 

Netvrdím, že nemajú problémy, ale nie sú na tom o nič horšie ako trebárs čínski kresťania, ktorí sú takisto vystavení tlaku štátnych orgánov. Akurát o nich sa toľko nehovorí, lebo za tým nie je umelá mediálna kampaň. Už ani nehovoriac o Tibeťanoch či Ujguroch.

Ak pritom Falun Gong hovorí o systematickom zatváraní jeho stúpencov, o odoberaní ich orgánov, treba dodať, že to zatiaľ nik nepotvrdil. Nemám pritom na mysli čínsku vládu, ktorá by to vždy popierala, ale trebárs Amnesty International či Human Rights Watch. Všetky obvinenia stoja len na výpovediach ich stúpencov z Číny, ktorých nechcem apriórne spochybňovať, to je však málo.

Napríklad na Slovensku, kde majú títo stúpenci relatívne silný mediálny vplyv a svojich hovorcov aj v opozičných parlamentných laviciach, sa tento problém naozaj zveličuje. Britské aj nemecké médiá ich prakticky ignorujú a stúpenci učenia Falun Gong tam v debatách o problémoch Číny takmer vôbec nie sú zastúpení. U nás je ich téma v mediálnom aj politickom priestore prítomná oveľa viac, ako by si zaslúžila.

Vravíte teda, že Falun Gong má najmä skvelé PR?

Má ho fantastické. Len je otázka, nakoľko je toto čierno-biele vnímanie Číny prínosné a či je etické stavať svoje PR na takých témach.

Tibet. Foto - Martin Slobodník
Tibet. Foto – Martin Slobodník

Ako dopadla čínska politika maximálne jedného dieťaťa v rodine?

Z hľadiska ekonomiky dobre, lebo výrazne spomalila rast obyvateľstva. Na druhej strane detaily jej realizácie boli dramatické. Stáli za tým mnohé osobné tragédie, keď boli ženy nútené k násilnému prerušeniu tehotenstva pod rôznymi vyhrážkami a trestami.

K tomu im tam vznikla celá generácia jedináčikov, takzvaných malých cisárov, ktorí vyrastali bez prirodzených sociálnych kontaktov so súrodencami. Sú to deti, okolo ktorých sa krútili dvaja rodičia a štyria starí rodičia, čo so sebou prináša ďalšie neblahé dôsledky.

Samotné pravidlá sa však už zmiernili a rodiny s jedným dieťaťom sa tam stali prirodzene akceptované spoločnosťou, najmä mladšou generáciou žijúcou v mestách, ktorá veľmi zvažuje aj to, či si vôbec môže finančne dovoliť druhé dieťa.

Mali protesty v roku 1989, ktoré vyvrcholili masakrom študentov na Námestí nebeského pokoja v Pekingu, nejaký predobraz v relatívne blízkej minulosti? Mám na mysli obdobie po druhej svetovej vojne.

Vtedy nešlo len o študentské hnutie, zúčastnili sa toho rôzne vrstvy spoločnosti. Bol to najväčší masový protest, ktorý sa pritom nekonal iba v Pekingu, ale aj na mnohých iných miestach. Akurát o nich vieme oveľa menej, lebo mediálna pozornosť sa, prirodzene, sústreďovala na Peking.

Menšie protesty v Pekingu boli aj po roku 1976, keď zomrel Mao a prišlo obdobie uvoľnenia. Boli však výrazne menšie a kratšie ako tie v roku 1989. Čína však v rokoch 1966 – 1976 prešla aj kultúrnou revolúciou, počas ktorej v stave totálnej anarchie zomreli státisíce ľudí.

Nie na jednej demonštrácii ani na jednom mieste, ale v rámci dlhodobých násilných konfliktov medzi rôznymi skupinami čínskej mládeže a spoločnosti, ktoré boli do ideologického konfliktu podnecované samotným Maom. To, čo sa udialo v roku 1989, teda nebolo novinkou. Novinkou boli jasne formulované požiadavky ohrozujúce mocenský monopol strany, na ktoré štát reagoval nasadením armády proti demonštrantom.

Kam Čína smeruje?

Od prelomu rokov 2012 – 2013, keď sa prezidentom a generálnym tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Číny stal Si Ťin-pching, vidíme systematické zásahy proti tak či tak málopočetnej komunite kritikov režimu, ako aj úsilie ešte dôslednejšie podriadiť médiá a toky informácií straníckej kontrole.

V zahraničnej politike možno zase sledovať oveľa asertívnejšie presadzovanie vlastných záujmov v bezprostrednom susedstve, ale i vo vzdialenejších častiach sveta.

Facebooková stránka autora rozhovoru tu – kliknite.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie