K diskusii o fašizme. Treba viac trpezlivosti pri osvecovaní „trápnučkých“

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

V prvom príspevku do Denníka N, ak si dobre pamätám, som zaviedol výraz „protofašizmus“. Na označenie javov, príznakov, znamení, nálad a názorov, ktoré v prísne mocenskom zmysle ešte fašizmom nie sú; ale o ktorých z historickej skúsenosti 20. storočia vieme, že by mohli byť. Na stránkach Denníka N sa rozprúdila diskusia, kto fašistom je a kto nie, na margo výroku Miša Havrana, že Sulík (aj Fico) je „trápnučkým fašistom“.

To, že nám to doma hnedne, je faktom, a to skutočne nie iba postavičkou Kotlebu. Mám na mysli náladu, emócie, nastavenia. Oná postavička je len javovou formou, či prvým prízrakom. Toho, čo sa nám v zidealizovanej podobe začne predstavovať ako zrkadlový opak tej našej chaotickej skutočnosti: proste treba zaviesť poriadok. Nie poriadok dovezenej demokracie, rozhádaného parlamentu, nie poriadok bruselských byrokratov, nie poriadok ústavného režimu, veru nie!

Náš poriadok, ten, ktorý zabezpečia národu oddaní holohlaví chlapci, najprv na župe v Banskej Bystrici; potom vo vlakoch; v mestskom divadle, veď sa tam nepekne vyjadrujú; potom to treba trocha usporiadať v povinnej literatúre na školách; a hneď so zbraňami v parlamente; a treba urobiť aj poriadok s európskymi poslancami, tí nás (holohlavých strážcov poriadku, zatiaľ „iba“ svalofašistov) zrádzajú, najlepšie obesiť – ako kričal rozvášnený dav pod fašistickou taktovkou na námestí SNP v Bratislave.

Treba vyvesiť zoznamy poslancov a členov vlády židovského pôvodu – požadujú v maďarskom parlamente poslanci Jobbiku. Stovky ďalších akcií, slovných útokov, ktoré si v ich izolovanosti ani veľmi nevšimneme. Lenže keď sa začínajú zlievať, šíriť, získavať podporu a hlavne sa legitimizovať tak smerom do minulosti, ako aj budúcnosti, hrozba fašizmu je reálna.

To už nie je izolovaný rakúsky obdivovateľ Hitlera Heider, to už nie je excentrický Berlusconi spájajúci sa s Mussolliniho nasledovníkmi v Lige severu; nie, to je súvislý pás nenávisti naprieč Európou, obnovujúci sa najprv pod maskou obrany národných záujmov, potom tej pravej viery a napokon toho ich poriadku. A, samozrejme, vždy proti niekomu: proti diktátu Bruselu, proti islamizácii a proti liberálnemu neporiadku.

Ich najväčším nepriateľom je a bude Európska únia, ktorú treba deštruovať: preto, lebo je garantom demokratického poriadku; ľudských práv; je poslednou súdnou inštanciou, na ktorú sa môže občan Únie obrátiť; je garantom povojnového usporiadania, a tak nijaký revizionizmus nepripúšťa: ani na hraniciach, ani medzi národmi a národnými komunitami.

No ani revizionizmus ideologický, ten, ktorý by chcel rehabilitovať návrat k mýtom národnej výlučnosti kohokoľvek, imperiálnej a koloniálnej slávy šíriteľov „civilizácie“; návrat k rasizmu, ktorého podoba dnes nemá povahu priamej biologickej nadradenosti, ale hlasného pokriku, že Európa patrí nám – a kto sa do tohto nám zmestí, určia „oni“, tí praví Slováci, Maďari, Poliaci…, tí praví Európania. Tí, čo sa sami vyhlásia za tých pravých, jediných a túto pravosť a výlučnosť im majú zabezpečiť najprv len svalnatí, potom aj ozbrojení a napokon uniformovaní chlapci.

V tomto kontexte je prihlásenie sa prezidenta policajného zboru, pána Gašpara, ku konšpiračnej fantazmagórii migrácie ako „precízne politicky a mediálne organizovaného stretu s našou európskou civilizáciou“ škandalózne a nebezpečné. (Navyše, čo si pod „európskou civilizáciou“ predstavujú, je také zahmlené, že zasa len oni sami budú určovať, čo to je a kto má to privilégium k nej patriť.)

K tým zlovestným príznakom fašizmu patrí určite národný protekcionizmus, presne ten, ktorý v demagogickej podobe nanucoval Američanom Trump vo svojom inauguračnom prejave. Amerika na prvom mieste – už nie Obamovo lídrovstvo, ktoré veľkosť Ameriky odvodzuje od jej prínosu k riešeniu problémov sveta, ale egoistický, veľkokapitalistický americký sen, podopretý nehanebným tvrdením, že Boh je s ním: tá úžasná rétorická figúra, ktorou odvodzuje vlastnú legitimitu tým, že on vracia moc do rúk Američanom, teda v jeho osobe sa vracia moc naspäť americkým pracujúcim, našli stelesnenie svojej moci v ňom samom a výlučne v ňom a zhora sa nedvojzmyselne garantom tejto cesty k Trumpovej Amerike stal Boh.

To nie je iba demagógia, neznalosť pojmu demokratickej legitimity, to je čistá fašistická figúra moci. Sulíkove nejasné slová o tom, že v ľudských právach sú na Slovensku privilegovaní občania Slovenska, majú síce rasistické dôsledky, ale od fašizmu majú – chvalabohu – ďaleko. Avšak protieurópanstvo, protekcionizmus, rovnako ten ľavý, ktorý by chcel ochrániť robotníka pred mzdovou konkurenciou v izolovanom národnom poli, ako aj ten pravicový, smerujúci k „uzavretému obchodnému štátu“ (zastaviť konkurenciu a odlev kapitálu!), sú skutočnými cestami k fašizmu.

Osamotené Slovensko je schopné čeliť výzvam globalizácie len čoraz širšou a hlbšou uzavretosťou a tá logicky vedie k postupnej fašizácii štátu. Toto by mali mať na mysli všetci politici, ktorí tu u nás doma uvažujú o „racionálnejšom“ modeli ekonomiky či demokracie. Fašizmus totiž nie sú len výsledné zverstvá, ku ktorým vyústil vo vojnách, plynových komorách, gestapákoch, komandách smrti… No aj pre mnohých zdanlivo lákavou liečbou proti bolestiam otvorenosti (globalizácia), rizikám humanity (migrácia) a ťažkopádnosti legality (právny štát). Pilulkami uzavretosti (pred inými), dehumanizácie (iných) a nadpráva (pre tých, či už ekonomicky, nábožensky, alebo rasovo, vyvolených).

Miško Havran, možno viacej trpezlivosti pri osvecovaní tých „trápnučkých“, aby sa fašistami nestali. A aby to nadužívanie tohto slova nespôsobilo jeho devalváciu…