Denník N

Dlho odolávali a porážal ho kriket či gymnastika, no futbal sa šíri

Futbal v Indii sa stáva čoraz obľúbenejším. Foto – TASR/AP
Futbal v Indii sa stáva čoraz obľúbenejším. Foto – TASR/AP

Minuloročný Super Bowl sledovalo okolo 167 miliónov televíznych fanúšikov amerického futbalu, zatiaľ čo finále majstrovstiev sveta medzi Argentínou a Nemeckom videla takmer miliarda priaznivcov. Futbal je najpopulárnejším športom planéty, hoci v tých najľudnatejších štátoch to neplatí. Zatiaľ.

Skúste uhádnuť, v ktorej krajine sa odohral tretí najstarší futbalový turnaj sveta po Anglickom a Škótskom pohári. Nemci alebo Francúzi? Nie, nebolo to v kontinentálnej Európe. Ten tretí futbalový pohár odovzdávali  koncom osemdesiatych rokov 19. storočia na Durand cupe, čo znie dosť britsky. Bolo to totiž v Indii, v perle britských kolónií. V krajine, kde sa futbal nikdy nechytil, ale teraz sa to práve začína meniť.

FIFA má dnes 209 členov, teda o pätnásť viac ako Organizácia spojených národov. Práve indický príklad ukazuje, že futbal má ešte kam rásť, a zároveň je aj príkladom toho, že nie všade sa futbal uchytil tak rýchlo ako v Brazílii.

Bez kopačiek

Keď sa riaditeľ jednej kašmírskej školy snažil naučiť futbal študentov, tí mu odpovedali, že lopta je bezbožná a behanie za nejakým objektom je pod ich dôstojnosť. A Indom tento postoj k futbalu dosť dlho vydržal.

Britské armádne výbery hrávali v 19. storočí exhibičné zápasy vo všetkých väčších indických mestách. Hra zostávala výsadou kolonistov.

Až keď sa objavil kalkatský klub Mohun Bagan založený z iniciatívy bengálskej inteligencie a aristokracie, začali v Indii aspoň niektorí miestni futbalu veriť – bosí hráči dokázali poraziť aj britské tímy v kopačkách.

India šokovala svet skvelým výkonom proti Francúzsku na londýnskej olympiáde v roku 1948 a kvalifikovala sa aj na prvý povojnový svetový šampionát, no napokon odstúpila po zákaze hrania bez kopačiek.

Del Piero a Nesta

S prvými rokmi indickej nezávislosti prišiel úpadok futbalu. Vyčítali mu, že je to britský výmysel, no najobľúbenejšou hrou zostával rovnako britský kriket. Okrem takýchto skôr nacionalistických pripomienok bol problém aj s tým, že India riešila príliš veľa problémov spojených so zakladaním štátu a rýchlo narastajúcou populáciou. Chýbali sponzori, záujem médií a systematická práca futbalového zväzu. Zdalo sa, že futbal nemá šancu ohroziť dominanciu kriketu.

Od jesene 2014 indický futbal získal nádej, že sa to zmení. Nádej prišla s Indian Super League. Kluby našli sponzorov a zaplatili za drahé svetové hviezdy. Zatiaľ čo predtým prichádzali prinajlepšom druhotriedni futbalisti z Južnej Ameriky, Afriky alebo okolitých krajín, teraz hral indickú ligu aj Alessandro Del Piero či Alessandro Nesta.

Súťaž trvala len niekoľko týždňov a s priemernou návštevnosťou viac ako 24-tisíc ľudí na zápas sa stala štvrtou najnavštevovanejšou ligou sveta po Anglicku, Španielsku a Nemecku.

Barcelona či Arsenal zacítili šancu a hneď rozbehli projekty zamerané na výchovu mladých hráčov. Futbal kedysi chudobným indickým chlapcom nedával nádej, že v ňom zarobia, teraz sa situácia mení a čoraz viac rodičov podporuje synov v naháňaní za loptou. Slovami Seppa Blattera, India je „spiacim obrom“ svetového futbalu. Zo 159. miesta v rebríčku FIFA by to mala potiahnuť vyššie.

Neamerický šport

India sa inšpirovala úspešným príkladom americkej Major League Soccer (MLS), ktorá vznikla v čase, keď sa v roku 1994 v Spojených štátoch konal svetový šampionát. Predchádzajúci koncept NASL, ktorý do Spojených štátov prilákal hviezdy ako Pelé, stroskotal iba pár rokov predtým, pretože futbal nebol a ani nie je považovaný za súčasť národnej kultúry.

Bejzbal, americký futbal, basketbal, to sú národné, a zároveň televízne športy, počas ktorých nie je problém cez prestávku vysielať reklamu. Na rozdiel od “socceru”. Zavedenie výnimiek z platového stropu pre vybraných hráčov ale v (MLS) umožnilo do krajiny opäť dostať futbalistov svetového kalibru na čele s Davidom Beckhamom.

V rovnakom období sa začal prebúdzať i futbalový Ďaleký východ. Ešte na majstrovstvách sveta v roku 1990 nedokázali zástupcovia Ázie (Južná Kórea a Spojené Arabské Emiráty) získať ani bod, no o dvanásť rokov neskôr sa na šampionáte Južná Kórea, organizátor turnaja spolu s Japonskom, prebojovala do semifinále. V oboch hostiteľských štátoch vznikla profesionálna liga, vážne konkurujúca obľúbenému bejzbalu.

Kuba v izolácii

Ekonomické modely, použité na vzostup futbalu v Indii, USA alebo aj v Číne, kde sa už tiež rozbieha profiliga so staršími hviezdami, je nemožné použiť v prípade komunistickej Kuby. Tá síce nepatrí medzi najľudnatejšie štáty sveta, zaujímavé je skôr to, ako na obľúbenosť futbalu vplýva spoločenský systém a osobné preferencie rodiny Castrovcov.

Na karibskom ostrove štát podporuje box, basketbal a hlavne bejzbal, najobľúbenejší šport Fidela Castra. Politici sa aj preto snažili navodiť dojem, akoby futbal neexistoval, hoci Kuba v tridsiatych rokoch hrala vo Francúzsku na majstrovstvách sveta a doma dokázala niekoľkokrát poraziť najsilnejšie kluby z juhu Európy alebo Ameriky.

Obrat prišiel až v roku 2010, keď v havanských kinách s úspechom premietali zápasy z majstrovstiev sveta a Raúl Castro neskôr na pozvanie venezuelského prezidenta Huga Cháveza sledoval zápas na juhoamerických futbalových majstrovstvách. Naviac zaobstaranie lopty je pre chudobnejších rodičov jasnou voľbou oproti kúpe bejzbalových pálok. „Bejzbal zostáva číslom jedna na Kube, ale hlavne pouličný futbal sa rýchlo rozvíja,“ hovorí pre Denník N Nathan Carr, karibský futbalový expert.

Talentovaných hráčov je na Kube dosť, lenže im chýbajú podmienky. Liga je amatérska, ihriská a klubové zariadenia sa rozpadajú.

„Jedným zo základných princípov komunizmu je, že sú si všetci rovní. Len to, že ste talentovaný futbalista, neznamená, že by ste mali zarobiť viac ako ostatní. Takže šance kubánskych futbalistov (a všeobecne športovcov) sú stále prísne obmedzené, pokiaľ ide o prestup do zahraničia,“ hovorí karibský futbalový expert Nathan Carr.

Nie raz sa stalo, že reprezentácia vycestuje do zahraničia, hráči ujdú z hotela a žiadajú o azyl (najmä v USA). Kuba tak prichádza o najlepších futbalistov. Carr si myslí, že sa to nezmení, kým krajina nespraví nejaký politický kompromis, pomocou ktorého by si udržala najlepších hráčov. “Čo nie je veľmi realistické, keďže rodina Castrovcov si stále udržiava moc.“

Ako sa šírila anglická choroba

Moderná forma futbalu sa vyvinula približne v sedemdesiatych rokoch 19. storočia vo Veľkej Británii. Keď prví nadšenci naháňali loptu v zablatenom oblečení v parkoch, na ich duely bolo zvedavých pár desiatok ľudí. Po pár rokoch sa záujem o futbal zväčšil tak, že popredné anglické kluby založili profesionálnu ligu a začali zarábať na predaji vstupeniek.

Briti sa sťahovali do veľkých prístavných miest Európy a Južnej Ameriky ako Kodaň, Odesa, Buenos Aires či Rio de Janeiro. Brali so sebou futbalové lopty a hrali na voľných priestranstvách. Novú hru začali rýchlo využívať aj misionári alebo učitelia.

Vo viacerých krajinách nadšenci narážali na tvrdý odpor starších športov, napríklad v Holandsku to bol kriket podporovaný šľachtou alebo rugby na juhozápade Francúzska. Národným športom Nemecka bola gymnastika presadzovaná politickými predstaviteľmi ako prostriedok k národnej jednote a zisku fyzickej kondície. Pedagóg a filozof Otto Heinrich Jäger novú hru označil za „anglickú chorobu“. Futbal však nacionalistické tlaky ľahko prekonal – ľudí oslovili jednoduché pravidlá, výbava bola lacná a nižšie bolo aj riziko zranenia ako v prípade rugby.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Šport a pohyb, Svet

Teraz najčítanejšie