Prvý súkromný hudobný klub v Bratislave vydržal presne dva roky. Bolo to šialenstvo, spomínajú majiteľ a barman

Bratislavský New Model Club fungoval v rokoch 1991-1993 na Obchodnej ulici číslo 2. Bol prístupný iba pre členov, ktorými boli v tej dobe hlavne hudobní fanúšikovia naprieč žánrami, ktoré dovtedy u nás nemali priestor. Priateľstvá a kontakty, ktoré tu vznikli, pomohli neskôr vzniku nových kultúrnych a hudobných miest v Bratislave. O klube hovoria zakladateľ Víťo Fila a dídžej Rastislav Ralf Ševčík, ktorý tam robil aj barmana. Text je súčasťou knihy BA!! Miesta živej kultúry (1989 – 2016), ktorá vyjde vo februári.

Skúste priblížiť dobu začiatku 90. rokov v Bratislave. Čím ste vtedy žili ako mladí ľudia?

Ralf: Neboli mobily, nebol internet. Ľudia sa viac stretávali a odovzdávali si informácie. O koncertoch sme sa dozvedali z plagátov, ktoré sa lepili jeden cez druhý. Najprv tu neboli ani obchody s muzikou zo Západu, iba tou, čo vyšla na nosičoch monopolných vydavateľstiev ako Opus, Supraphon a Panton. To až potom, postupne, sa sem dostalo. Po 89-tom roku tu bol veľký boom. Okrem hudby sa sem dostali napríklad aj drogy. A veľa ľudí kvôli nim zle dopadlo.

Vít: Chceli sme urobiť klub, kde by sa hrávala živá aj reprodukovaná hudba, robili sa happeningy, výstavy, divadlo. Našli sme priestory, ktoré patrili mestu, a založili sme New Model Club. Ten vznikol v septembri 1991 a fungoval presne dva roky. Bol to súkromný klub len na preukazy, ktoré sme vydávali na základe vlastného uváženia našim známym a známym známych. Tých preukazov bolo okolo 500, s tým, že každý mal možnosť si na akciu so sebou zobrať jedného človeka. Členské bolo 365 korún na rok, čiže koruna na deň. Konali sa tam koncerty, divadlá, výstavy.

R: Bol to prvý súkromný klub v Bratislave. Koľkokrát prišli policajti, ale sme ich poslali preč, že tu nemajú čo hľadať. Medzi nami boli aj právnici, tak policajti už vedeli, že s nami už nemôžu tak mávať ako predtým. Chodila tam rôznorodá spoločnosť, aj poslanci. Nad klubom býval vtedajší predseda parlamentu, ktorý tam chodieval na pivo.

R: Na „dolnom“ konci sme hrali ako dídžeji, a potom tam bola jedna taká malá miestnosť, ktorú sme volali VIP, alebo kartáreň. Tam bol akurát jeden okrúhly stôl tak pre desať ľudí. Aj na tú dobu to nebolo nič moc. Ale pre nás to vtedy veľa znamenalo, lebo tu nič iné nebolo. Po 89-tom roku boli všetky krčmy otvorené iba do desiatej. Bolo pár vychytených kaviarní a vinární, ktoré boli otvorené aj dlhšie. Ale ináč sa po desiatej všetko zatváralo a nebolo kam chodiť. Tak sme žúrovali po bytoch. New Model Club bolo prvé miesto, kam sa dalo chodiť. A preto bolo otvorené, pokiaľ tam boli ľudia. Koľkokrát aj do rána, párkrát aj dva-tri dni v kuse sme boli otvorení. Zákazníci si vymohli, že sme boli otvorení, až dokým začali chodiť prvé autobusy, čiže o piatej. Keď sa zatvorili v meste krčmy, ľudia chceli pokračovať ďalej. Po celom meste sa vedelo, že my sme otvorení, tak sa veľmi chceli dostať dnu. Ale kým nemali preukaz, nepustili sme ich.

Chodilo sa tam na pivo, pokecať, a do toho sme si púšťali muziku. Hrávalo sa z kaziet, z CD. Z gramofónov veľmi nie, lebo by sa to hneď rozbilo. Najdôležitejší boli ľudia. Vedel som, že vždy, keď tam prídem, bude tam niekto, s kým sa môžem porozprávať. Stretávali sa tam ľudia, ktorí sa neskôr stali známi, či už v umení, alebo biznise. Stretávali sa tam ľudia z bratislavského undergroundu. Kto bol vtedy bratislavský underground? Ľudia, čo počúvali inú hudbu, aká sa hrala v rádiách: indie – nezávislú scénu, punk…

V: Na koncerty sa vtedy ľudia tešili, lebo boli vzácne. Keď boli koncerty, tak sme sa po nich v klube stretávali, často sme aj kapelu zavolali na afterparty.

R: Klub fungoval 729 nocí, celé dva roky. Prvý rok bol fajn. A ten druhý… Už sa tam dostali aj ľudia, ktorí tam nemali čo robiť, čo sa tam cez niekoho dostali. Lebo už to bolo „in“, že to bolo iné. Tak tam chodilo veľa čumilov, čo s tým nemali nič spoločné. Ku koncu to stratilo podstatu, pre čo to vzniklo, a bola to obyčajná krčma. Aj majitelia sa asi pohádali, tak sa to rozpadlo. Jeden z majiteľov, Laco Mokrý, ináč veľmi šikovný chalan a vizionár, začal potom robiť Účko. A my sme mu pri tom pomáhali.

A ešte bol problém s drogami – hlavne s heroínom. Veľa ľudí to neprežilo, a ak áno, tak následky boli trvalé. Drogy boli do tej doby vždy nejaké, len neboli až také dostupné. Vtedy s tým začali hlavne chalani zo Slobodky, ale aj z hardrockovej a metalovej scény… S tým potom boli spojené všelijaké kriminálne delikty, čo už nebolo na smiech. Vtedy sa vedelo, kto komu predáva. Do New Model Clubu chodili aj novinári a jeden z nich napísal článok do Nového času, ale mu ho stiahli. Lebo do toho boli zapojení naozaj všelijakí, aj vysoko postavení ľudia.

Keď som robil v klube za barom, tak tam raz došli takí náckovia a ja som skončil na 2 mesiace v nemocnici. Zavolali sme na nich policajtov, ale tí utiekli, lebo dostali 2 facky. Zhodou okolností, ten chalan, od ktorého som dostal, bol Róm a mal vytetovaného Hitlera a svastiku. Potom sa mi aj bol ospravedlniť…

Už okolo revolúcie sa okolo nazi scény motali aj chalani, čo počúvali punk, Depeche Mode a electronic body music. Ešte za komunizmu sme sa rešpektovali, lebo nás spájal boj proti spoločnému nepriateľovi. Ale potom to bol tvrdý pouličný boj.

V: Mali sme otvorené 2 roky nonstop. Záverečná party sa volala 730. deň. Už sme vedeli, že to nebudeme prevádzkovať. Tak sa rozbíjalo všetko, čo sa dalo rozbiť.

Prečo ste skončili?

V: Po prvom roku prevádzkovania nám chceli zvýšiť nájomné o 1200 percent. Druhý rok sme šli do toho s tým, že určite budú problémy s predĺžením zmluvy. Aj ten dom šiel do rekonštrukcie. Niekto mal záujem, aby sa to celé zavrelo. Vysťahovali knižnicu, ľudí z bytov, a nám sa skončil nájom. Potom sme sa občas ešte stretávali. Keď boli klubové výročia, tak sme organizovali pár spomienkových večierkov.

Aká bola scéna na prelome 80. a 90. rokov v Bratislave?

R: Kedysi sa nemohli len tak robiť diskotéky. Organizovali sme ich inkognito, že to bola napríklad narodeninová párty, iba na pozvánku a podobne. Museli sme si dávať pozor, lebo ŠtB sa infiltrovala všade. Pamätám si, že na dnešnej Kozej, oproti Artforu, bola krčma. A tam nás z nejakého dôvodu prevádzkarka mala rada a dovolila nám tam párkrát spraviť nejakú akciu. Aj v Redute sme párkrát dole niečo spravili, kým tam ešte pred kasínom bola reštaurácia. Väčšinou sa to vždy odhalilo, niekto niečo povedal, prišli policajti a boli nepríjemnosti. Je pravda, že sme možno viac provokovali, občas sme pálili platne nejakých boľševických debilín, na tú dobu sme robili veľmi provokatívne plagáty. Mali sme spoločných nepriateľov – SZM-ákov (pozn. Socialistický zväz mládeže), policajtov a celý boľševický systém. Všetci sme sa stretávali v pivárňach, vinárňach, len tak niekde v parkoch… a potom neskôr aj v New Model Clube. V tých časoch fungoval aj klub Rock Fabrik na Kominárskej, z diskoték sa chodilo do Boccaccia v Petržalke alebo do Dimitrovky (pozn. Diskoklub Dimitrovec).

Po osemdesiatom deviatom to bola zrazu veľká sloboda, ruky hore a poďme si to užívať veľkým štýlom. Volali sa sem kapely, ktoré sme nikdy nevideli. Predtým sme za nimi cestovali na koncerty: občas bolo niečo v Prahe, v Brne, aj do Budapešti sa človek sem-tam dostal, do Viedne sa nedalo. Ja som bol v Budapešti v roku 1985 na Depeche Mode. Mama mi vybavovala pas, ale že nech sa vrátim. A ja že: Z Budapešti? A čo by som tam zostával?

V tých časoch najviac koncertov bývalo v Obkase na Vajnorskej – Obvodné kultúrne stredisko. Každá časť Bratislavy mala svoje. To bol Kamel v Karlovke, v starej Dúbravke bol OBKAS… V 80. rokoch sa chodilo do Lamača do starého kulturáka na „punkotéky“. Hralo sa tam všeličo, len občas tam DJ pustil nejaký punk. A vždy boli okolo toho nejaké problémy s policajtmi alebo s ŠtB. Tie staré kádre sa potom snažili dostať aj do New Model Clubu, ale vždy sme ich prekukli. Dostali facky aj bitku a pochopili, že tam nemajú čo hľadať. Pamätali sme si ich, lebo sa stávalo, že nás za boľševika aj trikrát denne legitimovali. Hlavne pre výzor, oblečenie, odznaky kapiel, čo sme vtedy nosili.

Teraz sa na tom smejeme, ale vtedy to nebola taká psina. Tam hrozilo vyhodenie zo školy, z práce, aj rodičia mali zle.

Po roku 1989 sme si tú slobodu veľmi vážili a patrične si ju aj užívali. Bolo pre nás najviac, že sme mohli chodiť na koncerty aj do Viedne. My sme vtedy chodili aj do Anglicka, za muzikou. Ale postupne sa začali robiť dobré koncerty aj u nás.

Rané deväťdesiate roky, to bol pre nás jeden veľký žúr. Zrazu bolo toľko slobody, až sme nevedeli, čo s ňou robiť. Bolo treba chodiť do roboty, ale hneď po robote bola muzika, koncerty, pivo… Bolo to šialenstvo na dnešnú dobu, ktoré sa už asi nikdy nezopakuje.