Denník N

Danko je síce na smiech, lenže on zosmiešnil aj armádu

Záľuba v uniformách a hodnostiach by mohla byť komická, keby to nebolo také vážne.

V armáde som odslúžil dva roky a skončil som ako obyčajný vojak. Táto skúsenosť ma oprávňuje prispieť do ľudovej debaty o výložkách našich politikov napriek tomu, že minister obrany by ju rád rozkazom ukončil.

Aféra, ktorá mohla byť iba banálnou historkou so životnosťou podenky, sa totiž rozrastá do nevídaných rozmerov. Prečo? Pretože slovenskí politici nevdojak odhalili, ako pohŕdajú štátom, ktorého správou ich ľudia poverili.

Armáda je v očiach verejnosti stále ešte symbolom suverenity štátu, napriek svojmu správnemu tušeniu, že by ho sama, bez pomoci spojeneckých armád, nedokázala ubrániť. Ak sa politici nechali povýšiť na plukovníkov a kapitánov, zosmiešnili tak nielen sami seba, ale predovšetkým samotnú armádu. Týmto aktom odkryli svoj vzťah k štátu, ktorý chápu nielen ako dojnú kravu, ale aj ako slúžku na ukojenie svojho mužského ega.

Otázka je, prečo si vo svojej samoľúbosti nevystačia s drahými hodinkami či autami a potrebujú aj tie frčky, ktoré v skutočnosti nič neznamenajú, lebo plukovník Robert Fico či kapitán Andrej Danko sú vo vojenskej hierarchii veľmi malé ryby. Verejnosť správne tuší odpoveď, preto je taká pobúrená: lebo títo muži sa hrajú na vojakov s rovnakou vážnosťou ako chlapci v slávnej knihe pre deti Gombíková vojna. Otázka je: Prečo radšej nejdú hrať paintbal?

Prehliadka mužskej márnivosti

Napriek tomu mám isté porozumenie pre túto zvláštnu túžbu mužov po hviezdičkách na výložke. Jediné, čo som si z dvojročnej vojenskej služby koncom 70. rokov odniesol, bola antropologická znalosť mužskej márnivosti. Aj obyčajný gombík (najnižšia hodnosť slobodníka) na pleci dokázal na tvári mojich rovesníkov vyčariť úsmev a zmeniť povahu. Mnohí v tom okamihu povýšili predovšetkým sami seba vo vlastných očiach a často sa z nich stávali surovci, ktorí sa mstili za svoje niekdajšie poníženie týraním podriadených.

Vtedy však vojenské hodnosti neprideľovala armáda, ale komunistický režim, ktorému slúžila. Ako vojak bez hodnosti som ju videl v celej jej mravnej a funkčnej biede, ktorú nemohli zakryť hviezdičky na uniformách ani vyrovnané rady stíhačiek, ktoré som za mrazivých nocí strážil sám a s prázdnym zásobníkom v samopale, keďže ako nepriateľ režimu som na ostré náboje nemal nárok. Bola to armáda v úpadku, kapitáni a plukovníci mali prepité mozgy a vojaci by si radšej strelili do nohy, než aby išli do boja.

V takejto armáde bol profesionálnym vojakom dnešný minister obrany Peter Gajdoš, ale slúžil v nej aj Robert Fico koncom 80. rokov, a hoci jej poslednú fázu rozkladu si možno Andrej Danko slúžiaci u ministra obrany nevšimol, Slovensko bolo v 90. rokoch úplne bezbranné. Jeho šťastím bola geopolitická úľava z ukončenia studenej vojny a vtedajšia nechuť štátov púšťať sa do novej. Až vďaka nášmu vstupu do NATO a novej generácii vojakov má dnes Slovensko teleso, ktoré sa konečne dá nazývať armádou a jej vojenské hodnosti sú prevažne kryté schopnosťami aj odvahou.

Lenže bol to plukovník Fico, kto vytrvalo odmietal zvýšiť rozpočet na obranu a plniť záväzky Slovenska voči spojencom v NATO. Ak by existoval – akože neexistuje – nejaký vzťah medzi postojom politika a vojenskou hodnosťou, mal by byť Fico degradovaný, nie povýšený.

Toto všetko verejnosť intuitívne vie, na rozdiel od Andreja Danka, ktorý sa bozkom kapitánskych výložiek zaslúžene v jej očiach degradoval na slovenského vojaka Švejka.

Predzvesť úpadku

Až potiaľto sa ešte stále pohybujeme kdesi medzi posmechom a pobúrením nad záľubou politikov v insígniách. Posadnutosť uniformami, od parlamentnej gardy cez železničiarske čapice až po armádne výložky, ktorou je postihnutý Andrej Danko, sa právom stala výdatným prameňom internetového humoru.

Lenže práve táto posadnutosť býva často predzvesťou úpadku – niekedy celého štátu, najmä však demokracie. Uniforma ako symbol prestáva slúžiť pôvodnému účelu, ktorým je obrana štátu pred vonkajším nepriateľom, a stáva sa samoúčelným nástrojom politického marketingu, aký radi používajú diktátori. Oni však armádu chápu ako slúžku na obranu ich samotných pred nepriateľom, ktorého si vytvoria, či už je vonkajší, alebo vnútorný.

Andrej Danko vyvoláva smiech, pretože verejnosť v ňom vidí slabocha, ktorý si chce liečiť vlastné komplexy. Nie je dokonca vylúčené, že vinou záľuby v uniformách sa Dankova politická kariéra jedného dňa skončí. Mali by sme však mať na pamäti, že jeden muž s takouto záľubou v uniformách svoju kariéru na Slovensku úspešne začínal.

Nemalo by nám byť do smiechu nad tým, že naši politici zosmiešnili slovenskú armádu. Otvárajú tým totiž priestor pre Mariana Kotlebu, ktorý na rozdiel od nich berie armádu naozaj vážne a na jeho pochodujúcich gardách nie je smiešne vôbec nič.

Rozdávanie hodností politikom

Teraz najčítanejšie