Denník N

Gajdoš sa mýli, rozkaz nie je nad zákon

V Bratislave zostal len minister obrany Peter Gajdoš. Foto – TASR
V Bratislave zostal len minister obrany Peter Gajdoš. Foto – TASR

Ak by nestačilo Dankovo povýšenie a minulosť, Gajdoš ukázal, prečo nemôže byť ministrom obrany demokratického štátu.

Rozkaz vydaný ministrom sa plní a nediskutuje sa o ňom, – vyhlásil v pondelok na svojej tlačovke ku kauze „kapitán Danko“ minister obrany Peter Gajdoš a žiadal, aby jeho tvrdenie všetci rešpektovali ako fakt. „Armáda nie je o pocitoch, ale o rozkazoch. Sila rozkazu je viac ako zákon,“ dodal tiež s neotrasiteľnou istotou, získanou 42-ročnou službou v armáde, ktorú pri tejto príležitosti nezabudol pripomenúť.

Nemusel to vôbec robiť. Z toho, čo počas svojej tlačovky predviedol, muselo byť každému zrejmé, že je Gajdoš v armáde veľmi dlho. A najmä bolo nad slnko zjavnejšie, že jeho charakter, osobný aj vojenský, utvárala armáda úplne iného typu než tá, ktorú by mal mať pod palcom v súčasnosti. Bolo jednoducho poznať, že Gajdoša formovala armáda chrániaca totalitný režim a že si z nej doniesol viac, než je zdravé.

Je to zložitejšie

Nechajme chvíľu bokom, že v samotnej kauze ide najmä o politika detinsky poblázneného do titulov a pôct. A o servilného podriadeného, ktorý rád svojmu straníckemu šéfovi jednu blyštiacu poctu dopraje z vďačnosti za to, že mu dotyčný daroval ministerský post, pre ktorý mu inak chýbajú predpoklady.

Kauza toho prezradila veľa o veľmi obmedzenom spôsobe uvažovania a schopnostiach niektorých vedúcich činiteľov štátu, zvlášť predsedu parlamentu a ministra obrany a koniec koncov aj o pomeroch v slovenskej armáde. A nič z toho nie je pozitívne, až na ojedinelé reakcie vojakov či ich rodinných príslušníkov, ktorým skutočne ide o povesť armády a jej schopnosť brániť tento štát a jeho demokratické zriadenie.

Niet pochýb o tom, že disciplína, jasná postupnosť velenia, jej dodržiavanie a počúvanie rozkazov sú základy efektívnosti každej armády. „Za bránami kasární sa končí demokracia“ hovorí obľúbené vojenské príslovie. Najmä v boji, ktorý kladie na vojakov veľmi vysoké psychické nároky a veľmi ľahko sa zvrtne v chaos, je obvykle aj chybujúce, ale rozhodné velenie lepšie než žiadne. Armáda musí demokraciu chrániť, jej život sa však obvykle nemôže riadiť demokratickými pravidlami. Na prvý pohľad by sme teda Gajdošovi mohli dať za pravdu.

V skutočnosti je to však predsa len zložitejšie. Začnime predstavou, že ukončíte diskusiu nejakým rozkazom alebo vyhlásením. Podstatné je pritom slovo „všetci“. O Dankovom povýšení sa, aspoň verejne, nediskutuje v rámci armády, v ktorej musí disciplína platiť, ale mimo nej.

Gajdošovi asi tiež prekáža najmä to, že jeho rozhodnutie spochybňujú ľudia stojaci mimo armády, že sa o ňom rozpútala široká spoločenská debata. A tú chce Gajdoš jednoducho ukončiť jediným svojim autoritatívnym vyhlásením: bolo to v poriadku, nerozmyslí si to a basta.

Toto už nie je ani tak logika vojaka ako logika iného politického režimu, než je demokracia, v ktorej nejaký politik či štátny úradník verí tomu, že diskusia sa skončí len preto, lebo to povedal. Gajdoš by sa mal najprv prebrať a porozhliadnuť po svete, než mu bude chcieť rozkazovať. Asi si nevšimol, že sa medzitým výrazne zmenil.

Nehovoriac o tom, že demokracia sa úplne nekončí ani v armáde. Gajdoš môže – tiež len do určitej miery – vojakom zakázať, aby o niečom hovorili pred ním alebo pre médiá, diskusiu o čomkoľvek však nemôže zrušiť ani svojim podriadeným. Nemôže im jednoducho zrušiť ich občianske práva a najmä ich nemôže dostatočne kontrolovať. Môže si naopak byť istý, že povýšenie Danka a spol. je medzi vojakmi témou a že na adresu ministra i predsedu parlamentu aj z armádnych kruhov zaznieva všeličo, čím by sa nechválili.

Storočie zločinov

Problematické je však i ministrovo presvedčenie, že sa diskutovať nemá o žiadnom jeho rozkaze a najmä tvrdenie, že rozkaz stojí nad zákonom. Armádna disciplína má v modernom svete svoje hranice a ak by sa aj za bránami kasární končila demokracia, rozhodne sa tam nekončí právny štát.

Máme za sebou dvadsiate storočie, v ktorom vojaci spáchali množstvo zločinov, vraždili nevinných, podieľali sa na genocídach, rabovali a zneužívali svoju moc. V minulosti sa to v lepšom prípade považovalo za niečo, s čím sa nedá nič robiť, v horšom prípade velenie vraždenie, násilnosti či rabovanie dokonca podporovalo ako nástroj oslabenia a zastrašenia nepriateľa alebo ako súčasť mzdy vojakov. Z podobných dôvodov ostatne mnohé armády vojnové zločiny cielene páchajú dodnes, bolo tomu tak i pomerne nedávno a neďaleko počas vojny v Juhoslávii. A nejde len o vojakov.

Komunistická polícia počas represií voči kritikom režimu pred rokom 1989 mučila ľudí a často konala protizákonne aj podľa veľmi sporných právnych noriem platných za minulého režimu. Nehovoriac o tom, že ešte v novembri 1989 aj u nás niekoľko funkcionárov režimu vážne uvažovalo o nasadení armády proti revoltujúcim občanom. Vojaci, policajti a eštebáci páchajúci tieto zločiny sa potom obvykle obhajovali tým, že konali len na rozkaz a požadovali beztrestnosť za všetko, čo – údajne či skutočne na rozkaz – vykonali.

Rozkaz a zákon

Dnes sa už v civilizovanom svete zločiny proti ľudskosti a porušovanie zákonov nepovažujú za bežnú či dokonca nutnú súčasť vedenia vojny alebo policajnej práce. Preto aj na základe historických skúseností v armádach a iných ozbrojených zložkách demokratických režimov a právnych štátov naopak platí pravidlo, že rozkaz nie je nadovšetko a sú rozkazy, ktorých splnenie má vojak či policajt nielen právo, ale dokonca aj povinnosť odmietnuť.

V ozbrojených silách Spojených štátov sa o tom začalo diskutovať najmä po vojne vo Vietname a po niekoľkých masakroch, ktoré americkí vojaci spáchali na civilnom obyvateľstve. Vtedy ešte zďaleka neboli spravodlivo potrestané, postupne však viedli k čiastočnej zmene toho, ako sa moderná armáda na rozkaz pozerá.

Dnes už napríklad v armáde Spojených štátov či v armáde susedného Česka platí, že vojak má právo odmietnuť vykonanie rozkazu, ktorý je zrejme v rozpore so zákonom. A naopak, ak vojak vedel, že sú rozkazy nezákonné a napriek tomu ich vykonal, to, že konal na základe rozkazu, ho nezbavuje trestnej zodpovednosti za to, čo spáchal a môže byť sám odsúdený. Nezákonný rozkaz je považovaný za nelegitímny a ako taký musí byť odmietnutý.

Slovenská armáda sa podľa dostupných informácií stále riadi pravidlom zdedeným z čias socializmu, že každý rozkaz musí byť bez ohľadu na jeho zákonnosť najprv vykonaný a až po tom sa vojak proti rozkazu i nadriadenému môže ísť sťažovať. Nie je ťažké si domyslieť, ako ľahko môžu byť slovenské ozbrojené sily a ich členovia na základe tejto logiky totalitných režimov zneužití.

Ak je to naozaj tak, nemal by minister obrany tento relikt minulosti podporovať tým, že ho bude verejne hlásať a naopak by sa mal zasadiť o zmenu a o reformu armádnych pravidiel i v tejto oblasti. Čo je, samozrejme, oveľa viac, než možno čakať od Gajdoša a aj od politikov, ktorí ho držia vo funkcii.

 

Spresnenie: aj v slovenských ozbrojených silách podľa platných zákonov rozkaz nesmie byť vydaný v rozpore s Ústavou a zákonom. Profesionálny vojak je povinný odmietnuť splnenie rozkazu, ak by jeho splnením spáchal trestný čin. (zákon č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov, časť týkajúca sa služobnej disciplíny §132 ).

 

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozdávanie hodností politikom

Komentáre

Teraz najčítanejšie