Denník N

On bol známy kňaz, ona Židovka. Ich vzťah spôsobil za vojny v Malackách „veliké haló“

Denisa Fulmeková (1967). Vyštudovala žurnalistiku na FiF UK v Bratislave. Debutovala pod pseudonymom Mina Murrayová zbierkou poviedok Tak čo teda? S Petrom Macsovzkým napísala Klebetromán. Z ďalších kníh: Som takmer preč, Dve čiarky nádeje, Jedy, Topánky z papiera, Čakáreň, Materská, Štrikovaní frajeri. Foto N – Tomáš Benedikovič
Denisa Fulmeková (1967). Vyštudovala žurnalistiku na FiF UK v Bratislave. Debutovala pod pseudonymom Mina Murrayová zbierkou poviedok Tak čo teda? S Petrom Macsovzkým napísala Klebetromán. Z ďalších kníh: Som takmer preč, Dve čiarky nádeje, Jedy, Topánky z papiera, Čakáreň, Materská, Štrikovaní frajeri. Foto N – Tomáš Benedikovič

Vnučka básnika Rudolfa Dilonga napísala príbeh jeho lásky s jej starou mamou Valériou Reiszovou. Kniha Konvália je momentálne takmer vypredaná. Denisa Fulmeková hovorí, že mame týmto vrátila Dilonga ako otca.

Denisa Fulmeková (1967) sa narodila v Bratislave. Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského. Napísala knihy Tak čo teda?, Som takmer preč, v spoluautorstve s Petrom Macsovzským Klebetromán, Dve čiarky nádeje, Jedy, Topánky z papiera, Čakáreň, Materská, Posledná polnoc v Pivonke, Štrikovaní frajeri a príručky Tarot, Magická sila bylín a Magická sila sviatkov. Jej babka Valéria Reiszová sa zoznámila s Rudolfom Dilongom pred vojnou. Ako Židovke jej Dilong vybavil prezidentskú výnimku a zachránil ju tým pred deportáciami. Ich dcéra Dagmar, Fulmekovej mama, sa narodila 29. júna 1942. Dilong po vojne ako predstaviteľ katolíckej moderny emigroval. S Valériou Reiszovou, dcérou, jej manželom Jozefom Kotom a vnučkou sa už videl iba raz, počas návštevy Viedne v roku 1969, keď prišiel nakrátko aj do Bratislavy. Valéria sa medzitým vydala za Jozefa Krivdu, s ktorým mala ešte syna Ivana.

Kedy ste sa dozvedeli, že ste vnučkou Rudolfa Dilonga?

Mohla som mať možno osem až desať rokov, bola som tretiačka alebo štvrtáčka na základnej škole. O existencii Dilonga som vedela, mala som v albume naše spoločné fotografie z Viedne aj Bratislavy. Tušila som, že je v našej rodine významnou postavou a má v nej nejaké miesto, ktoré som však nevedela presne identifikovať. Raz si so mnou mama sadla a celý príbeh mi porozprávala do tej miery, do akej som ho vtedy vedela pochopiť.

Ako ste to prijali?

K detským pocitom sa vraciam ťažko. Bola som zmätená a možno trochu zaskočená tým, že môj deduško Jozef Krivda nie je v skutočnosti mojím pokrvným dedkom. V duši som si to však upratala tak, že pre mňa sa vo vzťahu k dedkovi Krivdovi nič nemení.

Začali ste sa vtedy o Dilongovu tvorbu viac zaujímať?

Vôbec. Bola som dieťa a on bol zakázaný exilový autor. Babička mala jeho knihy z medzivojnového obdobia na špeciálnom mieste v knižnici a všetkým dala urobiť novú väzbu. Na chrbtoch kníh bolo zlatou razbou jeho meno. Svojím jednakým výzorom ma vôbec nelákali, navyše babka mi povedala, že to sú veľmi staré knihy, ktoré by ma aj tak nezaujímali. Rozostavala pred ne suveníry, štrikované výtvory, bábiky, a keby som sa k nim chcela dostať, musela by som jej to tam narušiť a rozhádzať. Prijala som ako fakt, že tam ležia nezaujímavé knihy, hoci opak bol pravdou. Bola to najcennejšia časť jej knižnice, okrem Dilongových kníh tam mala aj ďalšie zbierky autorov katolíckej moderny a iné medzivojnové tituly. O veľa kníh z toho obdobia aj prišla.

Valéria Krivdová a Rudolf Dilong s dvojročnou vnučkou vo Viedni, rok 1969. Foto - Archív D. F.
Valéria Krivdová a Rudolf Dilong s dvojročnou vnučkou vo Viedni, rok 1969. Foto – archív D. F.

Kedy ste sa o Dilonga začali zaujímať?

Po revolúcii, až keď som bola redaktorkou Literárneho týždenníka. Rozhodla som sa, že o ňom napíšem článok. Málokedy sa v redakcii stávalo, aby začínajúci autor dostal taký veľký priestor – celú dvojstranu. V redakcii sa vedelo, že som jeho vnučka, ale v článku to nebolo a Dilongov ľúbostný pomer som načrtla iba v náznaku. Vtedy nebol internet alebo nejaké štúdie o Dilongovi, tak som chodila k babičke študovať policu s jeho knihami. Sprístupnila mi vtedy aj Dilongov rukopis Mladosť z očistca, ktorý vyšiel knižne až oveľa neskôr. Z neho som sa napríklad dozvedela, ako som prišla k svojmu menu, že sa babičke raz prisnilo. Babička mi nič nechcela požičiavať domov, mohla som to študovať iba prezenčne v jej obývačke. Vtedy som s ním vďaka tým textom prvýkrát cítila zvláštny súzvuk a nachádzala som spoločné pocitové plochy v niektorých smútkoch a melanchóliách.

Páčila sa vám jeho tvorba?

Veľmi. Myslím, že pekne vládol slovom, a v mojich očiach je majstrom metafory, ktorú napríklad ja až tak neovládam. Jeho práca s jazykom je mimoriadne presná, bol to veľmi nadaný človek.

Vaša babka bola Židovka, ktorej Dilong ako budúcej matke svojho dieťaťa vybavil výnimku pred deportáciou. Ako vás to ovplyvnilo?

Do úplnej hĺbky som si to uvedomila až pri písaní Konválie. Skôr som to vnímala iba ako rodinnú epizódu, ktorú babička vždy vytesňovala a nechcela to podrobne rozoberať. Hovorila, že to bolo pre ňu veľmi ťažké obdobie a že by som tomu ani nerozumela, čo všetko si musela vytrpieť. Niekedy som ju vnímala trochu ako bolestínsku osobu. V študentskej ľahkovážnosti sa mi zdalo, že preháňa, lebo niekedy v iných, banálnych veciach naozaj preháňala. Vravela som si – čo je na tom, veď ju zachránil a prežila. Tak prečo hovoriť o utrpení, mala šťastie! Celú tú traumu, že sa musela skrývať a bála sa aj o život svojho dieťaťa, teda mojej mamy, som si uvedomila až teraz.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Z vašej knihy vyplýva, že Valéria Reiszová mala s Dilongom ako františkánskym mníchom vážny vzťah, nešlo len o nejakú krátkodobú pletku a dieťa chceli. Je to tak?

Ich vzťah trval deväť rokov. Zoznámili sa v roku 1936 a Dilong aktom emigrácie opustil moju babičku v roku 1945. Ich vzťah celý čas, až na krátke prestávky, trval a bol veľmi dynamický. Prestávky priniesol život – Dilonga preložili do iného kláštora alebo to bolo odlúčenie počas vojny, keď pôsobil ako poľný kurát na východnom fronte. Ako naznačili aj niektoré listy, romantickú zamilovanosť v ďalších rokoch vystriedali aj nezhody alebo napätie. Bol to regulárny vzťah, aj keď z každej strany zakázaný. Dilong mal ako mních dodržiavať celibát a šialený Židovský kódex prijatý v roku 1941 zakazoval napríklad aj pomer Židov a Nežidov. Napriek tomu bol ich vzťah veľmi silný a puto, ktoré medzi nimi bolo, pretrvalo desaťročia.

Ich vzťah sa začal pred vojnou v malom meste Malacky. V knihe píšete, že babkin otec proti nemu nenamietal. Hovorila vám vaša stará mama niekedy o tom, ako sa k tomu stavalo okolie?

Babička mi hovorila, že „to bolo v Malackách veliké haló!“. Prvú prezentáciu Konválie som mala v Bratislave a druhú hneď nasledujúci deň v Malackách. Po skončení oficiálnej časti za mnou prišla jedna pani, že jej mama má teraz deväťdesiat rokov a prisťahovala sa do Malaciek v päťdesiatych rokoch a že aj ona ešte počula o tejto love story. Dnes by o tom asi písal bulvár. Vtedy to bolo tajomstvo, ale pravdepodobne verejné.

Tri generácie pred Športkou - zľava Valéria, jej dcéra Dagmar a vnučka Denisa v roku 1983 pred neskôr asanovaným hostincom, kde sa začal životný príbeh Valérie Reiszovej. Foto - Archív D. F.
Tri generácie pred Športkou – zľava Valéria, jej dcéra Dagmar a vnučka Denisa v roku 1983 pred neskôr asanovaným hostincom, kde sa začal životný príbeh Valérie Reiszovej. Foto – archív D. F.

Prečo ste knihu napísali až teraz?

Uvažovala som o nej dávno, ale robila som na iných knihách a projektoch. Život plynul a vo mne pretrvával pocit, že celý príbeh nemôžem odkryť naplno, kým žije jeho tretí protagonista Jozef Krivda. Vždy som brala ohľad na jeho pocity. Keď som napríklad staršej dcére zakladala album, bol tam predtlačený rodostrom, kde sa vpisujú mená predkov. Aby mal deduško radosť, tak som na miesto jej pradedka vpísala jeho, a nie Dilongovo meno. Skrátka nechcela som, aby sa to deduška akokoľvek dotklo. Tento príklad možno ilustruje, prečo som nechcela písať o veľkej láske jeho manželky z mladosti. Jozef Krivda mal svoju manželku na piedestáli až do svojich posledných dní, aj keď ju o pätnásť rokov prežil.

Čo na to povedala vaša dcéra, ktorá má 22 rokov?

Ona dávno vie, ako to je. A čo je napísané kdesi v albume, sa dá aj prepísať, ale hádam to ani nie je nutné. A sčasti je to aj pravda. Dedko Krivda bol môj dedko a jej pradedko, veď mal na mňa ako na jej mamu určite väčší vplyv ako Rudolf Dilong, takže nie vždy sa musíme otrocky držať len zdedenej genetickej informácie.

Ako Dilonga vnímal Jozef Krivda? Valéria si s Dilongom dopisovala už aj v staršom veku a podľa listov, z ktorých ste citovali, v nich stále bolo veľa lásky.

Dilong tie pocity živil nielen vo Valérii, ale aj v sebe. Okrem toho, že bol kňaz, tak veľkú časť jeho osobnosti tvoril poeta, ktorý podľa mňa potreboval neprestajne prežívať veľké emócie. Jatril v sebe mnohé rany, čo cítiť aj z jeho tvorby. Nešlo len o otázku zakázaného vzťahu, ale ako dieťa osirel, zomrela mu mama a neskôr ešte aj milovaná staršia sestra. Mal nad čím smútiť a tieto neuralgické body svojho života v tvorbe oživoval. Neviem, do akej miery dedko poznal obsah listov. Asi vedel, že babička si vymieňala korešpondenciu s iným mužom, no dedko nebol veľmi otvorený človek. Väčšinu pocitov mal uzavretých hlboko v duši a nerozprával o nich. Pár mesiacov pred jeho smrťou sme spolu sedeli v zimne stmavnutej izbe a pýtala som sa ho, či neľutuje, že prišiel do Bratislavy a prežil svoj život v dome, kde sme práve sedeli. Či napríklad nebanuje, že opustil dedinské prostredie, prírodu, ktorú mal veľmi rád. Odvetil, že ani na sekundu, že je veľmi rád, že prežil ten život, ktorý prežil, a že stretol moju babičku. To je odpoveď, z ktorej odvodzujem, že ak sa aj trápil, tak mu to stálo za to.

Z listov vyplýva, že Dilong chvíľu uvažoval, že sa vráti na Slovensko. Prečo to podľa vás nikdy neurobil? Z toho, čo opisujete, nevyplýva, že by mu tu ešte hrozilo nejaké reálne nebezpečie.

Asi cítil, že sa už nemá kam vrátiť. Vrástol do prostredia v emigrácii, žil v Pittsburgu v cirkevnom ovzduší, v nedeľu mával kázne v slovenčine, viedol tam po slovensky vychádzajúci časopis Listy svätého Františka. Bol duchovným otcom tamojšej slovenskej komunity a predpokladám, že tam požíval úctu. V malých vydavateľstvách vydával zbierky básní. Tu sa medzitým úplne zmenilo prostredie, už tu nežili jeho priatelia z mladosti, a najmä tu vládla iná politická a kultúrna atmosféra. Žiť s mojou babičkou nemohol, vedel, že bola vydatá, a to by zase nespravil, aby chcel, nech opustí manžela. V listoch to ani nenaznačoval. Babka mala už vtedy po päťdesiatke a myslím, že obom bolo jasné, že karty sú rozdané a život už veľmi zo svojich koľají nevybočí. Žiť v byte svojej dcéry, teda u nás, by bolo značne problematické. Nielen z hľadiska priestoru, boli sme štvorčlenná rodina v menšom trojizbovom byte, ale aj preto, že otec bol literárne činný, potreboval pracovňu, klepal do noci na písacom stroji, bola to hlučná činnosť a človek ako Dilong by určite tiež potreboval samostatnú miestnosť. A boli sme tam aj my dvaja s bratom, ktorí sme sa neraz aj divoko klbčili a škriepili. Kláštory boli zrušené a faru by mu určite nedali. Navyše, keď bol v roku 1969 krátko v Bratislave, hneď prišli dvaja eštebáci a odviedli ho na výsluch. Napriek tomu, že sa správali zdvorilo a slušne, z výsluchu pochopil, že majú zmapovanú celú emigráciu a sledujú ho. Pocit neslobody sa v ňom prebudil asi ešte intenzívnejšie. Bol z Ameriky zvyknutý na určitý štandard voľnosti a hneď pochopil, že tu by ho čakali prinajmenšom sledovanie a politická perzekúcia. A tiež už mal aj svoj vek.

Ako rozumiete Dilongovým oslavným gardistickým básňam a sympatizovaniu so Slovenským štátom?

Ťažko som sa vciťovala do toho, odkiaľ vyprýštili takéto poetické poryvy na oslavu gardistov ako v zbierke Gardisti, na stráž!. Predpokladám, že v ľuďoch, ktorí sa vyznačovali patriotizmom a nacionálnym ladením, mohla láska k vlasti, pocity útlaku a túžba po autonómii a samostatnom štáte, ktorá vyvrcholila vznikom Slovenského štátu, vzbudiť určitú eufóriu. Tie básne písal úprimne. Samozrejme, neviem sa s jeho pocitmi stotožniť, aj keď zveršoval to pekne. Ťažko na to nachádzam nejaké vysvetlenie a aj toto sú iba špekulácie.

Našli ste v jeho tvorbe prvky antisemitizmu?

To vôbec. Túto stránku v sebe nemal. V próze Ruža Dagmar, čo bol román adresovaný mojej mame, naznačuje, aké ťažké bolo ženu a dcérku zachrániť. Zmienku o antisemitizme som nenašla ani v žiadnom jeho liste, čo ma potešilo a aj mi trochu odľahlo.

Dodnes vlastne presne neviete, ako babku zachránil. Píšete, že je možné, že klopal na dvere Alexandrovi Machovi alebo aj spisovateľovi a vtedajšiemu šéfovi zdravotníctva Andrejovi Žarnovovi. K čomu sa prikláňate?

Hľadala som prezidentskú výnimku Valérie Reiszovej v Slovenskom národnom archíve. Počas Slovenského štátu sa robievali zoznamy Židov, ktoré slúžili štátnej moci na arizáciu a neskôr na deportáciu. Na súpisoch sa uvádzal napríklad dátum pokrstenia alebo či má človek prezidentskú výnimku. Myslím, že tieto zoznamy nie sú úplné. Na žiadnom zozname výnimiek som babku nenašla a to, že ju mala, viem len od nej. Raz som sa jej pýtala, či musela nosiť židovskú hviezdu, a ona odvetila, že nie, lebo mala výnimku. Tak mi to povedala. Pre mňa ako amatéra bolo náročné naštudovať si všetky nuansy vtedajších rasových zákonov a mašinériu silnejúcich represálií židovského obyvateľstva. Postupne sa mi odkrývala ohavnosť toho štátu. Niežeby som základné veci nevedela už predtým, ale je rozdiel, keď o niečom čítate sprostredkovane a keď držíte v ruke konkrétny originálny dokument z toho obdobia.

Čo ste našli v Ústave pamäti národa?

Dedka Krivdu zaujímalo, aké zložky boli na babičku vedené, vypýtal si ich ešte za svojho života. Mala som celý spis, ktorý bol na ňu vedený na Slovensku a aj v Prahe. Súčasťou je jej výsluch, domová prehliadka, pri ktorej jej zhabali knižky, listy, aj fotografie, čo je veľká škoda. Babka bola vyhodnotená ako spravodajsky nezaujímavá osoba. Pravdepodobne skúmali, či je s Dilongom v spojení, pretože sa vtedy angažoval pri zakladaní rozhlasového vysielača v talianskom meste Salisano po boku Ferdinanda Ďurčanského. Vysielačka, ako aj ich ďalšia aktivita v takzvanom Slovenskom oslobodzovacom výbore mali za úlohu znovu obnoviť Slovenský štát.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Vaša mama kvôli Dilongovi potom nemohla študovať ani na VŠMU – ako to znášala?

Mamu po prvom ročníku herectva zo školy vylúčili. Ja si myslím, že to bolo pre Dilonga, mama si to nemyslí. Povedali jej, že má nedostatok talentu, a mne sa zdá zvláštne, že to povedali aj jej vtedajšej spolužiačke Vesne Žabkayovej, ktorej otec bol obhajcom Jozefa Tisu. Mama asi na začiatku prekĺzla ich kádrovým sitom, nemala totiž svojho biologického otca Rudolfa Dilonga v dokladoch, vždy tam mala Jozefa Krivdu, ktorý ju na matrike oficiálne uznal za svoju dcéru. Ale babička tiež nemohla napĺňať svoje literárne ambície a bola odstavená z literárneho života. Neznie to ako tragédia, ale robiť to, čo človek chce a na čo sa cíti povolaný, je dôležitá súčasť života. Nie je to ohrozenie na živote, ale tiež to nemožno bagatelizovať.

Ako mama vnímala Dilonga? Hnevala sa naňho alebo ho obdivovala?

Obdivovala ho a dodnes ho obdivuje. Do troch rokov vedľa neho s väčšími či menšími prestávkami vyrastala a potom sa s ním stretla až ako dvadsaťsedemročná žena vo Viedni. Má ho vysoko nad všetkými rodinnými príslušníkmi. Vzhliada k nemu, miluje jeho poéziu, všetky listy, ktoré jej kedy napísal, a berie ho ako svojho strážneho anjela. Myslím, že jej celý život chýbal, chýba a bude chýbať čas, ktorý s ním nezažila.

Ako prijala vašu knihu?

Veľmi sa jej obávala a bola z toho nesvoja. Keď vyšla, tak poprosila môjho otca, aby si ju prečítal prvý a povedal jej, či ju môže čítať, či z nej nebude smutná alebo veľmi zranená. Našťastie to tak nebolo, hoci ju kniha dojala. Bola rada, že som to spísala, a ja som veľmi vďačná, že som to vôbec mohla napísať, aj z toho hľadiska, že som sa hlbšie venovala historickým súvislostiam a sama som si v tom príbehu spravila poriadok. Možno som tiež mame po dlhých desaťročiach prinavrátila jej otca a stala sa aspoň takto symbolicky jeho oficiálnou dcérou. Veľakrát sa pritrafí, že človek nemá otca alebo matku, nevyrastá s nimi alebo to okolnosti zariadia tak, že každý žije inde, no málokomu sa stane, že sa k svojmu otcovi nemôže hlásiť menom a musí ho zapierať a skrývať polovicu svojej identity, hoci je na ňu hrdý.

Čo povedala na knihu vaša staršia dcéra?

Čítala ju ešte v rukopise. Najprv sa mi zdalo, že na ňu nemá veľmi chuť, zaujímajú ju iné žánre, a tu som jej zrazu podsúvala historický román o rodine. Možno sa jej to zdalo v prvom momente zvetrané. Potom sa do toho začítala a napokon som ju našla v slzách. Kniha v nej vzbudila smútok za deduškom Krivdom, ktorý zomrel pred rokom a pol. Povedala, že sa dozvedela veľa nových vecí a začala inak vnímať aj moju mamu. Miriam trochu napĺňa jej nesplnený sen – študuje na VŠMU, aj keď nie herectvo, ale scenáristiku.

Prekvapilo vás, že je kniha vypredaná?

Prekvapilo, ale už sa robí dotlač a kniha bude opäť v predaji. Slovenskej beletrie vychádza veľmi veľa a vravela som si, že je to starý príbeh, ktorý síce potrebujem napísať, ale to ešte nič neznamená. Nechcela som vystupovať ako postava v popredí, ale tiež som si povedala, že by bola škoda, keby som úplne negovala, že je to pre mňa osobné. Rovnako som bola presvedčená, že príbehu prospeje maximálna otvorenosť a dnes už nie je namieste niečo zastierať. Niektoré drobné nuansy som však predsa len neodkryla. Nepredpokladala som, že kniha má v sebe taký aktualizačný moment, ale možno holokaust a obludný rozmer toho, ako sa ľudia začali kastovať a vymedzovať voči nejakej menšine, alebo aj to, ako zaangažovanie sa v politike kruto zasiahlo do osudov ľudí, to všetko je teraz v spoločnosti aktuálne.

V knihe opisujete scénu, z ktorej mrazí. Ste vonku s kamarátkou a jej kolegami a jej šéf, vnuk Alexandra Macha, v istej chvíli povie, že dnes má „náš vodca narodeniny“. V ten deň sa narodil Hitler. Prečo ste neuviedli jeho meno?

Ten človek sme my všetci vo chvíli, keď sa vymedzujeme a kastujeme druhých. Jeho identita nie je pre knihu dôležitá, aj keď má svoj faktografický rozmer, lebo je tam príbuzenská spriaznenosť s gardistickým politikom. Samozrejme, uvedomujem si, že aj mňa môžu ľudia takto posudzovať. Každý nejakým spôsobom hodnotíme druhých, aj keď, chvalabohu, nie všetci oslavujeme vodcove narodeniny. Predsudky máme v sebe a strašne radi si robíme názor, či je nejaký človek len dobrý, alebo len zlý. V tejto epizóde som toho človeka zosmiešnila, ale tiež sa snažím si o ňom nemyslieť, že je len zlý. Je nebezpečné triediť ľudí na výlučne dobrých a výlučne zlých.

Čo dobré vidíte na človeku, ktorý oslavuje Hitlera?

Nechcem ho obhajovať. Môj kamarát Robo Bielik namaľoval diptych Chvíľa nehy. Na jednom obraze je Stalin s anjelom a na druhom Hitler s anjelom. Tiež som sa ho pýtala, čo to má byť. Odvetil v tom zmysle, že aj najhorší človek na svete má v sebe polohu anjela, takže nejestvuje absolútne zlý človek a platí to aj naopak. Vyložila som si to aj tak, že všetci ľudia bez rozdielu potrebujú pochopenie a odpustenie. Nemá zmysel v sebe živiť zlosť.

Teraz najčítanejšie