Denník N

Toluén? Skôr ide o to, že vo Fiľakove sa chudobní ani nedostanú k lekárovi

Ilustračné foto N - Daniel Vražda
Ilustračné foto N – Daniel Vražda

Fiľakovo má aj svoje pozitívne príbehy, nielen handričkárov, ktorí mestom občas blúdia po uliciach s fľašami toluénu rovnako, ako sa to deje aj v ostatných slovenských mestách. Miestny klub silových trojbojárov je plný mladých Rómov, patria k najlepším v Európe.

Desaťtisícové mestečko Fiľakovo nie je rajom feťákov toluénu, ani miestom, kde by sa dala študovať drogová scéna na Slovensku. Keby sa zhromaždili všetci Fiľakovčania na námestí, len každý tisíci by pravdepodobne stískal v dlani páchnucu handričku.

Nie je dôvod na paniku, a už vôbec nie na radikálne riešenia, ale ani na zatváranie očí. Oveľa väčší a podľa odborníkov alarmujúci jav je, že najchudobnejších nemá kto liečiť.

Chudobných nemá kto liečiť

Odborník na drogové závislosti Ľubomír Okruhlica hovorí, že fetovanie toluénu je vzhľadom na užívanie iných psychoaktívnych látok skôr okrajový jav. Pred desiatimi rokmi sa liečilo na Slovensku 110 ľudí s touto diagnózou. V roku 2015 ich bolo už len 56.

Čísla o liečených ľuďoch však neodrážajú realitu scény ani reálnu potrebu. Kapacity psychiatrických liečební sú podľa Okruhlicu „na hrane“, ľudia vzdialení od centier sa k liečbe nedostanú. Prednosť majú akútne stavy, ľudia čakajú niekedy na hospitalizáciu až pol roka. 

Toluén

Je to jedna z najagresívnejších návykových prchavých látok. Má rovnaký návykový potenciál ako tvrdé drogy.

Pri vdychovaní toluénu dochádza k intoxikácii, zmene vedomia, halucináciám, ale aj k eufórii či útlmu.

Už po roku užívania dochádza v mozgu k nezvratným zmenám. Závislí končia v mladom veku v lepšom prípade v invalidite, v horšom smrťou, napríklad po zástave dýchania.

Je voľne dostupný v obchodoch, využíva sa v stavebníctve ako rozpúšťadlo farieb a lakov, v obchodoch stojí litrová fľaška okolo 2,20 eura. 

Situáciu problematizuje najmä celkom nový „alarmujúci“ jav v zdravotníctve. Nedostupnosť liečby pre neplatičov zdravotného poistenia. Pritom ide o veľkú časť populácie ľudí závislých práve od prchavých látok.

Okruhlica vidí situáciu jasne. Lekári ich nechcú brať, lebo im to neuhradia poisťovne. Nielenže zaťažujú urgentnú zdravotnú starostlivosť, ale to, že sa neliečia, má negatívny vplyv na verejnosť a poriadok.

„Pri takomto prístupe môžeme očakávať, že problém v spoločnosti bude narastať,“ prognózuje odborník.

Každý tisíci

Hladovým dolinám vládne toluén, vo Fiľakove sa šíri fetovanie toluénu, čuchajú aj deti, úraduje droga chudobných… To sú len niektoré z titulkov médií v posledných týždňoch. Pri ich sledovaní môžete nadobudnúť dojem, že mestečko neďaleko maďarských hraníc zaplavili stovky feťákov s handričkami a neprítomnými pohľadmi. Tak, na to sa treba pozrieť…

Vo Fiľakove sme boli dva razy. Nie je dôležité, že sme nestretli ani jedného človeka s handričkou v dlani sami ani v sprievode mestskej polície, ktorá pozná problémové miesta. Je faktom, že takí vo Fiľakove sú a je to tak takmer vo všetkých mestách. Na východe je ich podľa štúdie Nadácie otvorenej spoločnosti oveľa viac.

dsc_0176
Radnica vo Fiľakove. foto N – Daniel Vražda

Podstatné je, že podľa kvalifikovaných odhadov terénnych sociálnych pracovníkov aj údajov z bezpečnostných kamier a fotopascí sa Fiľakovo nelíši od iných miest na Slovensku. Číslo desať, najviac pätnásť neznamená, že droga chudobných ovláda zástupy ľudí. Ale neznamená ani to, že toluén treba ignorovať.

Keď už sme pri číslach. Keby sme urobili pokus a nechali nastúpiť desať tisíc Fiľakovčanov na námestí, tak by sme okrem iného zistili niekoľko podstatnejších údajov, ako sú handričkári.

Každý tretí by bol pravdepodobne Róm, ale len dvaja z nich príslušníci občianskych hliadok. Každý desiaty z nich nemá prácu. Takmer polovica z voličov dala hlas Kotlebovi. Až každý tisíci by pravdepodobne stískal v ruke handričku s toluénom.

Primátor neplače, rieši

Primátor Fiľakova a etnológ Atilla Agócs má 39 rokov, narodil sa vo Fiľakove a s výnimkou piatich rokov, ktoré strávil na vysokej škole v Bratislave, žije v meste na juhu. O toluéne prvý raz počul niekedy pred dvanástimi rokmi. Dovtedy ani nevedel, že existuje. Nič hromadné, nejakí jednotlivci s handričkou v dlani, hovorí.

Primátor mesta Attila Agócs bol pred nástupom na radnicu riaditeľom Hradného múzea vo Fiľakove.
Primátor mesta Attila Agócs bol pred nástupom na radnicu riaditeľom Hradného múzea vo Fiľakove.

Agócs sa zahľadí smerom k oknu kancelárie na námestí, z ktorého takmer vidí na Trhovú ulicu. Mestskí policajti ju označili za miesto, kde by sme pri troške šťastia mohli nájsť nejakých handričkárov. „Až teraz v poslednom čase sa objavili. Občas, štyria-piati v centre mesta.“

Televízne správy však informovali, že vo Fiľakove „sa“ fetuje a ukazovali všetkých, či skôr niekoľkých handričkárov, ktorých našli. Primátor z toho nemal ani na chvíľu dobrý pocit a nemá ho doteraz.

„Vyzeralo to, ako keby v meste boli samí sfetovaní. Už len chýbalo, že si treba obliecť maskáče a vyjsť do ulíc. Neviem, či si všetci uvedomujú, že týmto nahrávajú extrémistom,“ ťažká si.

Keď primátor hovorí o probléme, nechce svetu oznámiť, že „vo Fiľakove sa fetuje“, veď handričkári sú aj inde, len sa o tom nehovorí. Ani to, že toluén je „naj“ problémom mesta. Jeho správa je, že problém je, ale existujú riešenia a on ich so splnomocnencom vlády pre menšiny Ábelom Ravaszom vidí a navrhuje.

„Chcel som predísť tomu, aby ľudia hovorili, Rómovia fetujú, tu sa nedá žiť. Viacerí sú integrovaní, majú krásne rodiny, pracujú, študujú… Máme tu občanov s veľkým O, prokurátor, učitelia, zástupkyňa riaditeľa školy je tiež Rómka… Toluén nie je problém, ktorý sa týka výhradne Rómov. Nemôžeme dopustiť, aby ich všetkých hodnotili podľa pár jednotlivcov. Toluén nie je problém etnický, ale sociálny, hlbokej chudoby,“ zauvažoval na chvíľu viac etnológ ako primátor.

Toluén pod pultom

Mestskí policajti poznajú „handričkárov“ podľa tvárí. Kto by si nezapamätal desať – pätnásť tvárí. Väčšinou majú dvadsať, možno o tri roky viac a chodievajú najmä na Trhovú a Malú ulicu v centre. Trhová je úzka ulička plná kovových stánkov na predávanie zeleniny blízko mestského úradu. Monitorujú ju kamery a v rámci prevencie tam inštalovali aj fotopascu.

dsc_0172
Fiľakovské zákutia, občas tu môžete naraziť aj na ľudí s handričkou v ruke. foto N – Daniel Vražda

„Bude to ťažké,“ prehodí jeden z policajtov, keď prechádzame pomaly uličkou. Ťažké bude nájsť feťákov, lebo teraz sú kdesi zalezení, ale ťažké bude aj vyriešiť problém s toluénom.

„Hliadkujeme, vyháňame ich, robíme osvetu… Väčšinou handričkujú. Keď nemajú na čučo, rozlejú si toluén na handričky alebo ponožky, pančuchy, šály a nosia ich skryté v pästi,“ hovoria.

Hľadáme ďalej. Pomedzi paneláky, ošarpané rodinné domčeky, ale žiadna známa postavička. Pýtame sa, či fetujú len mladí.

„Máme tu paniu, tak do šesťdesiat rokov. Občas handričkuje s nimi,“ odpovedá mestský policajt.

V miestnej drogérii sa pýtame na toluén. „Máme, na čo ho potrebujete,“ odpovedá skúmavo predavačka a vyťahuje fľašu spod pultu.

Toluén ani iné riedidlá v malom balení už roky v regáloch nevystavujú. Mladým ho ani nepredávajú. „Ani ukradnúť sa nedá,“ dodala, keď vracala fľašu naspäť pod pult.

Aká je toluénová štatistika? Dvaja mŕtvi, tak spred desiatich či dvanástich rokov. Na viac si nespomenuli ani primátor a skúsená sociálna pracovníčka Veronika Svetová z miestneho komunitného centra. Jeden sa vraj vznietil, keď si zapálil cigaretu, a druhý sa pravdepodobne predávkoval.

Aj keby sme zachránili len jedno dieťa

Veronika Svetová pracuje úspešne s komunitou roky. Centrum navštevuje takmer 300 ľudí, z toho asi polovica sú deti.

Sociálna pracovníčka menuje všetky preventívne aktivity, ktoré by mali pripraviť najmä deti na situáciu, keď sa prvý raz stretnú s „handričkármi“. Vysvetľujú, diskutujú, pracujú v teréne aj s rodičmi.

„Máme jeden ‚sólo‘ prípad. Dvanásťročné dievča.  Stretla som ju na ulici, bolo to niekedy pred Silvestrom a zobrala som jej handričku z ruky,“ rozpráva.

Dievča  vychováva starý otec. Chodila aj do komunitného centra. „Iks“ raz s ňou hovorili, vysvetľovali, vie všetko, čo by mala vedieť o nebezpečenstve toluénu. Usmieva sa, prikyvuje, vyzerá, že tomu aj rozumie, ale stále fetuje a k tomu aj žobre. Na čipsy a kolu. Hovorí, že z nudy.

Veronika Svetová vie, že bojovať s „prízrakmi“ je ťažké. Nie je to len toluén, ale najmä nepredstaviteľná chudoba. Na otázku, ako sa žije so stovkami smutných príbehov v hlave, sa na chvíľu zamyslí.

„Vždy si hovorím, že to má zmysel. Keby sme zachránili len jedno jediné dieťa, tak mala táto snaha význam.“

Jeden z príkladov. Mladý muž okolo dvadsiatky. Chceli sme s ním hovoriť, ale odmietol. Veronika Svetová si myslí, že je na dobrej ceste a verí mu. Pol roka je čistý. Nudil sa, nevedel, čo so sebou, študoval, nedarilo sa mu, a tak začal fetovať. Teraz sa drží.

Česi obmedzili predaj

Atilla Agócs aj Ábel Ravasz majú skúsenosti s prácou v komunitách. Nedávno sa stretli a hľadali riešenia. Neexistujú jednoduché. Ich návrhy hovoria o práci s komunitou, cez prevenciu, rómske občianske hliadky, legislatívny návrh obmedzenia predaja toluénu až po riešenia sociálnych otázok.

Splnomocnenec vlády pre rómske komunity Ábel Ravasz a primátor Attila Agócs počas ich nedávneho stretnutia. foto - TASR
Splnomocnenec vlády pre rómske komunity Ábel Ravasz a primátor Attila Agócs počas ich nedávneho stretnutia. foto – TASR

Fiľakovo bolo jedným z prvých miest na Slovensku, kde fungovali rómske občianske hliadky už pred asi dvanástimi rokmi. Nie len existovali, ale sa aj osvedčili. Takmer rok mali desať členov, momentálne „prežívajú“ dvaja.

„Teraz každý sníva o časoch, keď bolo dobre. Mikropráca v komunite, mestská polícia a občianske hliadky sú jedným z možných riešení. Je úplne iné, keď robí poriadok ‚Feri báči‘, ktorého všetci poznajú. Mali rešpekt,“ rozpráva primátor.

Agócsov návrh na legislatívne obmedzenie predaja toluénu po vzore Česka je tiež jednou z možností. Česi od roku 2007 predávajú toluén v maloobchode len na živnostenský list, hoci oficiálne štatistiky tak ako na Slovensku ukazujú, že pokiaľ ide o závislosti, v porovnaní s inými je to okrajový jav.

Renata Hladná, hovorkyňa českého Úradu vlády, odboru protidrogovej politiky, hovorí o výraznom poklese predávkovania prchavými látkami za posledných desať rokov.

„V roku 2015 sme mali hlásenia o siedmich úmrtiach na predávkovanie prchavými látkami, ani jedno po použití toluénu… V tom istom roku požiadal o liečbu jeden prvožiadateľ, celkovo sa lieči priemerne päť až desať ľudí. Alkoholikov liečime vyše 1500 ročne, a to sú len evidovaní,“ opisuje situáciu v Česku Hladná.

Sajko dal mladým alternatívu

František Sajko má 45 rokov, ale vyzerá oveľa mladšie. Pod športovou bundou trénera a bývalého profesionálneho vojaka vidno, že dvíhanie železa ho baví, ale čím dlhšie sa s ním rozprávate, zisťujete, že je v ňom o dosť viac než len veľká svalová hmota.

Nedávno ako pravdepodobne prvý Róm z Fiľakova dostal cenu primátora. Dcéra je na vysokej škole a syn práve ide maturovať a chce tiež ďalej študovať.

 František Sajko (úplne vpravo) a jeho partia zo športového klubu FTC Powerlifting. foto N - Daniel Vražda
František Sajko (úplne vpravo) a jeho partia zo športového klubu FTC Powerlifting. foto N – Daniel Vražda

Absolvoval miestne fiľakovské gymnázium a neskôr vojenskú školu. Vysokú školu nechal a teraz si ju dokončuje v odbore sociálna práca popri zamestnaní. Okrem toho dobrovoľne a zadarmo pracuje v miestnom komunitnom centre a trénuje chlapcov. Pomohol piatim rómskym gymnazistom, trom z odbornej školy a trom dievčatám získať štipendium na vysokoškolské štúdium.

Pochádza z hudobníckej rodiny. Možno aj preto chcel pôvodne hrať v posádkovej hudbe, ale do vojenskej hudobnej školy v Roudnici nad Labem nenastúpil. Prijímačky vrátane talentových urobil, ale nezobrali ho pre menšie zdravotné problémy, ktoré sa neskôr vyriešili samy.

Atilla Sajko je Róm, aj sa k svojej identite hlási. S úsmevom vraví, že je minorita v minorite, pretože hovorí prevažne po maďarsky. Rómsky nevie.

Keď odišiel od vojska, začal chodiť do posilňovne. Tam si všimol mladých chlapcov a oslovil ich, či by nechceli robiť silový trojboj. Jeden z nich, Ondrej Oláh, vyhral hneď prvú amatérsku súťaž. Dnes je majster Európy a na lavičke vytlačí aj 160 kilogramov, teda o sto kíl viac, ako sám váži.

Sajko si urobil akreditovaný trénerský kurz a založil športový klub FTC Powerlifting. Pred vyše dvomi rokmi sa stali súčasťou svetovej asociácie a prišli tituly majstrov Slovenska a neskôr aj Európy. Chlapci väčšinou z marginalizovaných rómskych rodín sa teraz chystajú ukázať svoju silu svetu.

„Klub poskytol priestor dvadsiatim mladým chlapcom, aby mali kde zmysluplne stráviť voľný čas. Tento šport nie je o tom, že musím, ale môžem a chcem. Keby necvičili, možno by experimentovali s toluénom. Vybrali si šport,“ s neskrývanou hrdosťou rozpráva tréner.

Tréner majstrov – skutočný úspech je vzdelanie

František Sajko, alebo ako mu hovoria familiárne chlapci, Feri báči, dal športu nový rozmer a klubu pridanú hodnotu. V telocvični nedvíhajú len železá, ale diskutujú a riešia desiatky problémov, ktoré stretávajú chlapcov v reálnom živote. Improvizovaná sociálna poradňa v telocvični.

Lopota v telocvični mladých Rómov baví. foto N - Daniel Vražda
Lopota v telocvični mladých Rómov baví. foto N – Daniel Vražda

Dvadsiatka mladíkov nefajčí, nepije alkohol, nefetuje… Štyri razy týždenne po dve hodiny im dávajú výbavu aj na zvyšok mesiaca. Sajko verí, že šport ich učí prekonávať samých seba aj rešpektovať autority. Mnohí ich rovesníci išli úplne iným smerom.

„Moji chlapci sa nechcú na nich podobať. Možno sa chcú podobať viac mne,“ hovorí a teší ho to.

Peter a Nikolas hovoria v telocvični o športe aj o trénerovi.  Opakujú náš tréner, vďaka trénerovi… Peter chce dosiahnuť výsledky na svetovom šampionáte v Prahe. „Je to pre mňa motivácia, ale aj disciplína.“

Feri báči je na chlapcov hrdý ako otec. Nestačí, že sú majstrami Slovenska, Európy a možno o chvíľu aj sveta, musia sa učiť. Dokončiť školy, urobiť si maturitu, zamestnať sa, aj sa im to darí.

František Sajko je na svoj tím hrdý. foto N - Daniel Vražda
František Sajko je na svoj tím hrdý. foto N – Daniel Vražda

„Škola je prvá, tlačil som na nich. Vzdelanie je podľa mňa skutočný úspech. Pre Rómov je to prvá a jediná cesta.“

Sajkova filozofia je jednoduchá. Najprv treba pozitívne myslieť, rozdávať sa, a až potom môžeme niečo očakávať. „Ešte niečo som chcel, ale už budem musieť ísť na tréning.“ Sajko chvíľu zauvažoval a nakoniec z neho vyšlo. „Toto určite napíšte. Nič z toho by sme nedokázali, keby nebolo primátora, keby nám nepomáhal a nepodporoval nás.“

Neurobiť nič je najhoršie

Primátor Atilla Agócs sa vracia k téme a znovu opakuje, že fetovanie nie je problém Fiľakova, ale celospoločenský, a tak ho treba vnímať aj riešiť.

Pýtame sa na konečný efekt zákonom obmedzeného predaja toluénu a iných prchavých látok. Maďarsko, kde je voľne dostupný, je tak blízko, že by ste kameňom dohodili, keby ste sa lepšie rozbehli. Navyše sú tu na čuchanie ešte rôzne lepidlá, chemoprén a benzínové čerpacie stanice…

Primátor argumentuje a je evidentné, že o probléme nerozmýšľa deň, dva ani mesiac. Toluén fetuje najspodnejšia vrstva. Títo ľudia nenatankujú auto a neodvezú sa za hranice nakupovať, hovorí.

Navyše, Fiľakovo má šťastie v nešťastí. Hromadná doprava smerom na Maďarsko takmer neexistuje.

Primátor Atilla Agócs. foto N - Daniel Vražda
Primátor Atilla Agócs. foto N – Daniel Vražda

„Osobné vlaky prestali jazdiť pred rokmi, hoci tadiaľto niekedy premávali medzinárodné rýchliky z Poľska do Maďarska. Autobusom do Šalgotariánu, ktorý je vzdialený dvadsaťdva kilometrov, je to dobrodružstvo na pol dňa,“ opisuje miestne reálie Agócs.

Šíriaca sa skepsa ho vyrušuje. „Tak keď neexistujú efektívne riešenia, feťáci si nájdu niečo iné, alebo im fet dovezú priekupníci, potom nerobme nič. Najhoršie je nerobiť nič,“ nepokojne dodáva.

Primátor nie je idealista ani romantik. Vie, že aj keď urobia všetko, možno o niečo klesne počet handričkárov a podarí sa im aspoň zastaviť rozširovanie.

„Nemám ružové okuliare, že zajtra bude mesto čisté, ale cítim povinnosť niečo robiť.“

Keď sa ho opýtate, čo je to „urobiť všetko“, znovu rozpráva o mikroopatreniach, osvete, prevencii, práci v teréne, v školách. Agócs vie, že obmedzenie predaja toluénu a všetko, čo menoval, sú len čiastkové riešenia. Za omnoho podstatnejšie považuje zlepšenie situácie, ktorá vedie k fetovaniu.

„Fungujúci zákon o osobnom bankrote a riešenie bývania. Denno-denne potrebujeme nejakého odborníka, sú medzi nimi aj Rómovia, ale sú takí zadlžení, že im exekútor všetko zoberie. Špekulácie okolo bytov a domov, to je časovaná bomba. Ľudia telefonujú mejlujú…, urobte niečo, zamrzneme, aj my sme ľudia…  Vedia a chcú pracovať. Ak sa zamestnajú, verím, že sa situácia zlepší,“ rozpráva primátor a opäť zdôrazňuje, že toto je podstata.

„Pri exekúciách a bytoch sa to týka päťsto až tisíc ľudí denno-denne. Pri toluéne hovoríme o číslach desať možno pätnásť.“

Atilla Agócs veľmi potrebuje podporu majority. Riešenie rómskych problémov pomôže všetkým, ale neexistujú jednoduché a okamžité riešenia. „Sme hlboko zodpovední za to, čo sa udeje v budúcnosti.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie