Denník N

Je po všetkom, nastala doba postcirkevná

K dobe postfaktickej, postpravdivej, postkomunistickej a postdemokratickej treba priradiť aj dobu postcirkevnú. Súčasné cirkevné štruktúry sú rovnako vyprázdnené relativizmom ako iné inštitúcie.

Autor je teológ a publicista

Verejnoprávne médiá zaradili do televízneho aj rozhlasového vysielania výklad slova „post-truth“ podľa oxfordského slovníka. V éteri aj na obrazovke preto zaznieva informácia o tom, že ak dojmy prevládnu nad faktami, tak to nie je dobre. Nastáva tak totiž doba postpravdová či postpravdivá.

Na faktoch už prestáva záležať, lebo ľudia sa rozhodujú podľa iných kritérií a to, ako sa veci naozaj majú, nemá už takmer vôbec vplyv na naše rozhodovania. Niežeby pravda prestala byť pravdou, ale už to nie je prerekvizita, na základe ktorej by sa ľudia mali správať. Fakt, že niekto presvedčivo klame, je dôležitý, aby oslovil tie vrstvy vo vedomí človeka, ktoré potrebuje zapojiť do rozhodovacieho procesu vo svoj prospech alebo v prospech myšlienkových pochodov a trajektórií, ktoré podporia jeho agendu, popularitu či verejnú mienku.

Príkladov je viac, ako by sme si želali. Bolo by len nosením dreva do hory, ak by sme v tejto súvislosti citovali vyhlásenia významných ľudí vo verejnom priestore o tom, čo nikdy nepovedali alebo čo sa nikdy nestalo, prípadne ako exemplárne odviedli pozornosť verejnosti úplne iným smerom na základe toho, že ignorovali fakty, ktoré si zaslúžili vysvetlenie.

Vyhlásenie ministra Kaliňáka o tom, že neexistuje korupcia na najvyššej úrovni, dosahuje v tejto cynickej stratégii postpravdivý primát. Aj debata o tom, kto je extrémista, kto je xenofób a kto je už fašista, odvádza pozornosť podobným smerom. Fakt či niekto už dosiahol alebo ešte nie úroveň Adolfa Hitlera, Benita Mussoliniho, Jozefa Tisa, Alexandra Macha, Vojtecha Tuku, je len odvádzaním pozornosti od toho, kam to všetko môže smerovať a dôjsť.

Začalo sa to v Bánovciach

Ak sa vo verejnej debate spomínajú tieto historické mená nositeľov a exponentov režimov, ktoré majú vo svojom programe preukázanú genocídu alebo významne prispievali k tomu, že na genocíde spolupracovali, má to mať len jeden zmysel. Chceli by sme, aby práve jednoznačnosť faktu historického zlyhania a s ním spojenej osobnej i spoločenskej tragédie poskytlo dostatočne silné presvedčenie, že to už nechceme zopakovať.

Paralely z histórie majú byť poučením pre súčasníkov, aby sa podobných omylov vyvarovali. Historické poučenie spočíva v tom, že preukázateľné fakty z dejín, ktoré viedli ku katastrofám kedysi, sa až nápadne podobajú na súčasné procesy a je preto veľmi dobre možné, že ak sú sprevádzané podobnými emóciami a podnecujú tie isté deštruktívne procesy, ktoré sa postupne kumulujú, tak to môže mať podobný tragický kulminačný bod.

Hlasov, o tom, kto všetko už v tomto smere zašiel za horizont, bolo už veľmi veľa. Ja by som s uvzatosťou mne vlastnou pripomenul, že prvá Tisova pamätná tabuľa, ktorú odhalil v Bánovciach nad Bebravou kardinál Korec, bola začiatkom cesty do slepej uličky relativizácie všetkého alebo aspoň toho najcennejšieho.

Jedna z oficiálnych fotografií Slovenského štátu, Slovenskej tlačovej kancelárie (STK) REPROFOTO TASR
Jedna z oficiálnych fotografií Slovenského štátu, Slovenskej tlačovej kancelárie (STK) REPROFOTO TASR

Vtedy si to z dôležitých ľudí všimol a primerane tento počin odmietol len prezident Havel. Duchovná dimenzia a morálny kredit inštitúcie, ktorá dejinne mala mať potenciál byť majákom na ceste z neslobody do zasľúbenej krajiny, kde pravda a láska nebudú zosmiešňovanými pojmami, ale presnými paradigmami evanjeliovej etiky, boli premrhané práve tam.

A odvtedy vždy znova, keď sa hovorilo o blahobyte za Slovenského štátu, vtedy keď arcibiskup, ktorého meno radšej nevyslovím, požehnal majestátne vodcu dnešných parlamentných slovenských fašistov, vtedy keď duchovní pred rokom podporovali kotlebovčíkov a nikto sa neozval, vtedy, keď profesori teologických fakúlt potichu hovorili, že Kotleba je nositeľom pravej kresťanskej tradičnej agendy, či vtedy, keď rehoľné sestry na námestí z alibistického odstupu počúvali, čo hovorí o tradičných hodnotách a rodine rečník Slovenskej pospolitosti…

Františkov hlas nemá kto šíriť

Takže je po všetkom. K dobe postfaktickej, postpravdivej, postkomunistickej, postdemokratickej je potrebné priradiť aj dobu postcirkevnú. To neznamená, že duchovné hodnoty prestali mať zmysel. Len si musíme nastaviť očakávania a pochopiť, že súčasné cirkevné štruktúry sú rovnako vyprázdnené relativizmom ako iné inštitúcie. Je to o to dramatickejšie, že na čele rímskokatolíckeho Vatikánu stojí sympatický František, ktorého hlas na Slovensku nemá kto interpretovať a účinne implementovať.

Kresťanstvo sa preto podľa analógie z predkoncilovej minulosti a slov teológa Romana Guardiniho začína rodiť v srdciach a mysliach ľudí, ktorí sa postavia za kresťanské hodnoty nie vďaka svojim lídrom, ale ako zdravá reakcia na ich zlyhávajúcu vypočítavosť, ako aj ako reakcia na ich manipulatívne zneužívanie populistami, ako to na Slovensku dnes robia páni poslanci rôznych strán.

Postkomunistická cirkev sa dlho snažila pragmaticky využívať svoj sociálny kapitál a v duchu overeného postoja, že účel posvätí všetky prostriedky, skompromitovali seba samých. Pri ambícii stotožňovať samých seba s Najvyšším tým však skompromitovali samotnú podstatu svojej existencie. Preto môže v mene „takmerBožom“ hovoriť posledný križiak aj prvý fašista, a preto sa tí, ktorí vnímajú kresťanstvo ako významnú časť svojej identity, nevedia zaradiť. Lebo ako vieme, na birmovke bol aj najznámejší slovenský postkomunista.

Nechápavé pohľady u Kisku

A teda je po všetkom. Otázkou je, či to budeme brať ako koniec, alebo ako príležitosť vybudovať novú komunitu, kde nebudeme merať len slepú lojalitu voči cirkevným ústrediam, ale zostúpime aj pod povrch biblického posolstva. A že pripustíme, že aj za Prešovom platí skôr to, čo hovorí pápež František, a nie neoľudácka „šuškanda“. Postcirkevná etapa slovenských dejín sa môže preto pokúsiť o reštart toho, čo Tiso a tí, čo jeho dedičstvo oživujú, nenávratne zaviedli do slepej uličky neľudskosti.

Slovenské inštitucionálne cirkevníctvo sa bez ochoty intelektuálne poctivo čeliť súčasným výzvam dostalo do polohy tichej podpory politiky všeobecnej deštrukcie civilizačných úspechov európskeho kultúrneho priestoru, dôvery, solidarity a tradícií. Pred veriacimi, ktorí sa cítia v srdci viazaní imperatívom duchovného a intelektuálneho posolstva biblického monoteizmu, stojí niečo, čo by sme mohli pracovne nazvať ako pokus o autentické kresťanstvo v dobe postpravdivej, postfaktuálnej a postcirkevnej.

Alebo to môžeme nazvať vznešenejšie – slovenské duchovné prúdenie sa môže ešte aspoň na poslednú chvíľu prihlásiť k posolstvu kresťanského univerzalizmu. Zdá sa totiž, že je po všetkom.

Nechápavé pohľady cirkevných hodnostárov pri počúvaní slov prezidenta Kisku ma v tomto uvažovaní o potrebnom reštarte takpovediac „zdola“ len utvrdili. Nehovoriac už ani o bilaterálnom stretnutí predsedu vlády s predsedom KBS, pri ktorom si obe strany vymenili pohľady na závažné otázky spoločenského vývoja a navzájom sa ubezpečili o podpore a spolupráci vo všetkých oblastiach…

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie