Denník N

Druhé dejstvo Anticharty

Zažil som to na vlastnej koži, keď sme spolu s kolegom nehlasovali za zorganizovaný „protest“ proti Charte ’77.

Česká televízia uviedla pred týždňom film režiséra Pavla Křemena o masívnej propagandistickej kampani rozpútanej proti Charte ’77. V dokumente Anticharta, mechanismus loajality vystupujú historici Petr Blažek a Jan Mervart, vrcholní komunistickí funkcionári Miloš Jakeš a Jan Fojtík, umelci, ktorí sa do kampane zapojili, ale aj takí, čo sa tomu snažili vyhnúť, zaznejú tiež hlasy tých, ktorí svoju účasť odmietli.

Dokument dostupný na webe vykresľuje mašinériu represií, do ktorých režim zapojil okrem straníckych organizácií aj Štátnu bezpečnosť, prokuratúru, médiá, umelecké zväzy, kultúrne inštitúcie. Sú v ňom zábery z oboch veľkých zhromaždení umelcov, 28. januára v pražskom Národnom divadle a 4. februára v Divadle hudby, kde bola vyslovená podpora politike KSČ. Historici pripomínajú, že niečo také sa neuskutočnilo po prvý raz: zábery zo zhromaždenia v tom istom Národnom divadle v júni 1942 vyzdobenom hákovými krížmi, kde po atentáte na Heydricha divadelníci hajlujú na počesť Hitlerovej Tretej ríše, dokladajú, aké prostriedky používala iná totalita.

Po novembri ’89 sa pozornosť verejnosti sústreďovala aj na to, kto všetko figuroval medzi vyše sedemtisíc signatármi Anticharty – bolo medzi nimi veľa známych mien a hodnotných tvorcov. Tým však ustúpilo do pozadia obrovské množstvo ďalších podpisov pod podobné vyhlásenia, ktoré organizovali tisícky pracovísk v celom štáte. To bolo akési „druhé dejstvo“ Anticharty, na ktorom sa, pre ostatných anonymne, podieľalo aj mnoho neskorších kritikov umelcov.

Každý pracovník, ktorý sa k tomu odmietol pripojiť, sa stal terčom pozornosti politických orgánov a bezpečnostných zložiek. Za mnohými sa „zatvorila voda“. Príťažlivosť a zároveň akási desivosť Charty ’77 vyplývali práve z jej jedinečnej sily, takrečeno „razby“. Byť spätým s ňou udelilo človeku čosi ako „totálnu identitu“, ktorá takmer „vyprázdnila“ všetky ostatné určenia. Stačil jediný takýto krok a život sa natrvalo zmenil.

No neboli to len postihy moci: inou tristnou okolnosťou bolo, že sa často našli viacerí známi či kolegovia, ktorí takýto postup vyčítali: mysleli si, že to bolo „zbytočné“, že ste im (prípadne aj danému pracovisku, rozbehnutému projektu, spoločnému dielu a podobne) uškodili, „vrazili nôž do chrbta“.

Zažil som to na vlastnej koži, keď sme spolu s kolegom nehlasovali za zorganizovaný „protest“; boli sme dvaja vari zo stopäťdesiatich. Mal som vtedy trojnásobné šťastie. Hoci moja perspektíva vo výskumnom ústave sa skončila, našiel som si zamestnanie, kde som ako sociológ a terapeut pomáhal klientom v zápase s alkoholom. Ešte väčšmi som sa zblížil s ľuďmi, ktorí už roky boli v dôslednom odpore voči pomerom. Podržali ma moji najbližší: všetko ťaživé som mohol prežívať aj ako niečo oslobodzujúce.

Čo však tí, ktorí také šťastie nemali? Verím, že pre nich platia slová Jana Patočku: „Lidé dnes zase vědí, že existují věci, pro které stojí za to trpět. Že věci, pro které se eventuálně trpí, jsou ty, pro které stojí za to žít.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie