Denník N

Ak si ocko pustí seriál, darmo hovorí dieťaťu, nech si číta knihu

Foto – Tibor Hujdič
Foto – Tibor Hujdič

Tibor Hujdič alias „pán Mrkvička“ chodí po školách a číta deťom knihy. Má dobrý prehľad o návykoch detí a aj niekoľko tipov na dobré knihy pre deti a mládež.

Koľko kníh za mesiac prečítate?

Od troch do dvadsiatich kníh pre deti a mládež. Knihy pre dospelých čítam iba dvakrát za rok, vždy na nadšené odporúčanie kamaráta, ale znova a znova ma sklamú. Dospelácke čítanie ma nudí.

Čítajú dnes deti?

Celoživotných čitateľov strácame. Záujem o čítanie u detí nad 12 rokov prudko upadá. Deti do šesť rokov zas „čítajú“ cez uši. Prvý prieskum na túto tému upozorňuje, že každé tretie dieťa príde do školy s tým, že mu ani mama, ani oco nikdy nečítali. Takéto dieťa už pri nástupe do školy oproti deťom, ktorým rodičia pravidelne čítajú, zaostáva. Ak ich nik nepodporí, tak sa čitateľmi pravdepodobne nestanú.

Prečo rodičia deťom nečítajú?

Ak si ocko pustí seriál a pošle dieťa „choď si čítať“, tak dieťa neuverí, že je čítanie dôležité. Ak si ocko číta – stáva sa príkladom. Faktom je, že ak chce rodič dieťaťu pravidelne čítať, tak to zaberie veľa času. Oveľa jednoduchšie je dať dieťaťu elektronickú hračku či rozprávkový TV kanál: dieťa to baví, jeho pozornosť je zamestnaná – neotravuje. Čítanie je veľký výdaj energie, k dieťaťu si treba sadnúť a nič iné nerobiť. Od rodiča to vyžaduje veľké nasadenie. Kto číta rád, robí to automaticky. Kto nečíta, zmysel v tom neuvidí.

Ako je to s deťmi, keď prídu do školy?

Na prvom stupni je to celkom dobré, lebo pani učiteľky sa veľmi snažia, aby deti čítali. Pre učiteľky je dobrá vizitka, ak dieťa dobre nahlas číta. Ale keď prídete do ôsmeho ročníka a opýtate sa, kto z nich za posledný rok prečítal viac ako dve knihy, ktoré nie sú povinné, tak sa z 25 párov rúk zdvihne jedna, najviac dve. To je realita, ktorú žijeme – 14- až 15-ročné deti nečítajú.

Tibor Hujdič (45)

Študoval sociálnu prácu na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Ako sociálny pracovník pracoval s deťmi s mentálnym postihnutím, s deťmi z detského domova, s deťmi s problémami v správaní, pracoval na sanácii rodinného prostredia. V roku 2010 založil Detské kníhkupectvo Mrkvička, zamerané na predaj kvalitných kníh pre deti a mládež. Bol autorom rozhlasovej relácie Detská knižnica o kvalitných knihách pre deti a mládež vysielanej v Slovenskom rozhlase. Cez dramatizované čítania ako „pán Mrkvička“ inšpiruje deti na školách k záujmu o čítanie. Pre učiteľov a knihovníkov realizuje semináre o podpore detí v čítaní a čitateľskej gramotnosti.

Vrátia sa k tomu na strednej škole?

Veľmi málo. Čitateľov nám prudko ubudlo a ešte bude ubúdať.

Čo sa stane na druhom stupni? Učitelia už nedávajú na čítanie taký dôraz?

Kým do štvrtého ročníka je s deťmi jedna učiteľka, ktorá sa snaží, aby deti pekne čítali, tak na druhom stupni chce učiteľ geografie, aby sa naučili geografiu, dejepisár, aby vedeli dejepis, a slovenčinár, aby poznali kľúčových autorov. Nik nesleduje, či sa žiak stane čitateľom. Všetci využívajú, že dieťa číta, ale nik nepracuje na tom, aby rozvíjalo svoje čitateľské zručnosti. A aj keď sa učiteľky slovenčiny pokúšajú viesť deti k čítaniu, nevytvára sa spoločenstvo čitateľov.

foto - Tibor Hujdič
Foto – Tibor Hujdič

Ako si to mám predstaviť?

Keď vojdete do väčšiny tried na základných školách, nájdete tam 24 mobilov, ale ani jednu knihu. To je vizitka školy. Prostredie triedy dieťaťu denne osem hodín hovorí, že knihy nie sú dôležité. Keď v triede nie je ani jedna zaujímavá kniha či časopis, ale je tam 24 mobilov, ktoré ponúkajú digitálny svet plný okamžitej zábavy, ktorá sa dá ľahko konzumovať, tak je jasné, čo deti budú cez prestávky robiť. Prostredie školy im hovorí, že čítanie nie je zaujímavé a dôležité, keď tam nie je ani jedna zaujímavá kniha. Ak by bolo dôležité, knihy by tam boli. Druhá vec je, že v škole je zákaz čítania. Dieťa si nesmie z domu prinesenú knihu čítať inokedy ako cez prestávku alebo po vyučovaní. Nie je vytvorený žiadny priestor, kde by si deti mohli čítať vlastné knihy a rozprávali sa o nich.

Študenti majú povinnú literatúru a čitateľské denníky.

To nepomáha. Povinná literatúra slúži štátu, aby si mohol odfajknúť, že deti prečítali autorov, ktorých považujeme za našich kultúrnych klasikov. Aj keď všetci vieme, že ich nečítali. Ale v zásade jediný dôvod povinnej literatúry je, aby sme pri testovaniach a maturitách mohli povedať, že všetky deti toto dielo čítali, a tak z neho môžeme dávať otázky. Väčší rozmer to nemá. Neverím, že niekto sa stane čitateľom, lebo ho prinútime prečítať si nejaké knihy. Tak to nefunguje.

Hovoríte, že v škole je zakázané čítať si vlastné knihy. Ako by to malo fungovať? Mali by si na biológii vytiahnuť vlastnú knihu a čítať si beletriu?

Napríklad v Česku na školách majú projekt Čtenářské dílny. Má ho takmer polovica škôl. Je to rozšírenie literatúry, ktoré funguje tak, že dieťa si donesie na hodinu svoju knihu, 15 minút si z nej číta a potom každé dieťa dostane rovnakú úlohu, ktorú však rieši vo svojej knižke. Je to veľmi dobre vymyslený spôsob. Deti si navzájom ukazujú zaujímavé knihy, rozprávajú sa o nich, ako vzniká zápletka, ako sa vyvíja, odhadujú, ako sa to skončí. Je to veľmi dobrá aktivita, ako podporovať dieťa v tom, aby sa stalo dobrovoľným čitateľom. Očakávať od hyperaktívneho chlapca, ktorý po piatich minútach literatúry padá zo stoličky, že príde domov a bude si sám od seba v pokoji čítať 30 strán a potom sa o tom s niekým porozpráva, je nereálne.

Čo s ním teda?

Jediné miesto, kde sa ho dá viesť k čitateľstvu, je škola. Ale priestor na to neexistuje na 99 percentách škôl. V škole sa dnes nečítajú ani iné texty ako učebnice. Pýtal som sa dcéry môjho kamaráta, ktorá je ôsmačka, koľko jednostranových neučebnicových textov si čítali s učiteľmi a rozoberali ich za posledný polrok. Povedala mi, že sa to stalo asi trikrát. Učebnica nie je text, ktorý vás baví čítať. Nesadneme si dnes večer a nebudeme si čítať z učebnice. Sú to nahromadené nespochybniteľné nudné fakty.

V medzinárodných porovnaniach zaostávame v čitateľskej gramotnosti. Čím to je?

Problém je, že mnohí ani nevedia, čo to čitateľská gramotnosť je. Človek, ktorý je čitateľsky gramotný, si počas čítania kladie otázky a potom hľadá ďalej v knihe odpoveď. Je to forma myslenia. Ale keď čítate text učebnice, v hlave vám nemôže preblesknúť jediná otázka, lebo tam nie je nič kontroverzné, nič znepokojujúce, nič, o čom by ste mohli pochybovať. Sú to vyabstrahované pravdy, ktoré sú nemenné ako výstrel z Aurory. Texty, nad ktorými by sa dalo uvažovať, v škole chýbajú. Učitelia strácajú príležitosť ponúknuť deťom niečo, čo by ich bavilo čítať. A to nemusí byť beletria.

Skúste povedať príklad.

Môžem zobrať text o spánku zvierat, ktorý bude provokatívny, zaujímavý, a budeme sa rozprávať, ako spí čmeliak, ako tuleň a ako ryba. Musia to však byť príťažlivé texty. Keď na hodinu prinesiem jedenapolstranový text, že o ňom budeme hovoriť, prvá reakcia ôsmakov je: „Kto to bude čítať?“ Pre nich je nepredstaviteľné, že si majú prečítať stranu a pol. Mnohí z nich po troch-štyroch rokoch „nečitateľstva“ stratili techniku čítania, čítajú „habkajúc“ a prečítať stranu a pol je pre nich vážny problém.

Takže ak by žiaci na hodinách čítali zaujímavejšie texty, aj čitateľská gramotnosť by bola lepšia?

Ďalší problém je, že učitelia nevedia, ako majú svojich žiakov učiť čitateľskú gramotnosť. Ako rozmýšľať počas čítania. To treba naučiť – máloktoré dieťa sa to naučí samo od seba. Na školeniach, kde by ich to mali naučiť, ich to učí akademik, ktorý to v živote deti neučil. Učí teórie, ktoré si vyčítal z kníh. Ako keby som vás chcel naučiť šoférovať, ale v živote som nesedel za volantom, len som si prečítal príručku. Potrebujeme praktikov, ktorí robili aktivity s čitateľskou gramotnosťou a majú s nimi dlhoročné skúsenosti. Ale takých ľudí tu nemáme.

Je dôležité, čo deti čítajú. Aj vy robíte výbery kníh podľa veku detí a odporúčate ich rodičom aj učiteľom. Podľa čoho vyberáte knihy?

Venujem sa hlavne beletrii. Nevšímam si knihy, ktoré si deti nájdu samy. Nie je zaujímavé odporúčať Denník odvážneho bojka, lebo ten má obrovský marketing. Predajcovia ho deťom natlačia. Mňa zaujímajú knihy, po ktorých by deti nesiahli, lebo ich nenájdu, hoci majú vyššiu hodnotu. Nie sú len ľahkým čítaním, ale prinášajú provokatívnu a dôležitú tému a sú dobre napísané. Nie sú povrchné. Napríklad je kniha od slovenského autora o šikane detí, ktorej výsledok je, že chlapec sa naučí karate a potom sa ho všetci zľaknú. To je veľmi povrchné až trápne. Je absurdné, že toto niekto odporúča svojim čitateľom, lebo takto sa šikana nedá riešiť. Takto to nefunguje.

Skúste povedať nejaký príklad dobrej knihy pre mládež.

Je tu kniha, ktorá v Británii dostala The CILIP Carnegie Medal, čo je prestížna cena za literatúru pre mládež. Kniha sa volá Zápisky z bunkra. Je to príbeh chlapca, ktorého psychopat s ďalšími piatimi ľuďmi uväznil v betónovom bunkri a tam ho brutálnym spôsobom mučí. Je to kontroverzná kniha. Je výborne napísaná. Je o násilí, a tak hneď vznikla otázka, či to je vhodná kniha do rúk mladých ľudí. Odpoveď je áno, lebo sa vcítite do obete a cítite, ako je neprijateľné a neprípustné, aby niekto zo zábavy mučil iných ľudí. Dieťa, ktoré sa začíta do tejto knihy, si možno večer zapne internet a pozrie si reálne video, ako niekto niekomu odstrelí hlavu. A verím, že sa na to video už nikdy nebude pozerať spôsobom, že to je zábava, ako jeho rovesníci, ktorí ju nečítali.

Spomenuli ste Denník odvážneho bojka, ktorý je veľmi populárny. Je to dobrá kniha?

Je to priemerná komerčná kniha.

Sú Harry Potter, Pán prsteňov alebo Hry o život kvalitné knihy? Odporučili by ste ich, keby nemali taký marketing aj bez vás?

Keď sa ma dieťa na tieto knihy spýta, zvyčajne odpoviem protiotázkou: „Ty si to asi čítal, však? Čo sa ti páčilo?“ A potom poviem: A poznáš knihu od Richarda Adamsa Daleká cesta za domovem? To ti je fantastický príbeh o králikoch, ktoré ujdú pred hrozným nebezpečenstvom a… Úprimne – načo hovoriť o knihách, ktoré sa predajú samy od seba? Radšej hovorím o skvelých knihách, ktoré si deti a rodičia sami nenájdu.

foto - Tibor Hujdič
Foto – Tibor Hujdič

Ako by ste ľuďom, ktorí nepovažujú čítanie za dôležité, vysvetlili, prečo dôležité je?

Je to fantastická vec pre osobný, alebo aj profesionálny a ekonomický život. Ak nečitateľstvo a negramotnosť u nás zvíťazia, budeme tu mať ľudí, ktorí síce nie sú analfabeti, lebo poznajú písmená, ale sú negramotní, nedokážu pracovať s informáciami vo svoj prospech. Pre deti je beletria dôležitá, lebo podrobne opisuje emócie a situácie a dieťa lepšie pochopí, čo sa v ňom aj v ľuďoch okolo neho deje. Pomáha to empatii. A pochopeniu súvislostí. Je dôležité, aby deti čítali dobré knihy, lebo keď sa nám dobrý príbeh dostane pod kožu, stávame sa ľudskejšími.

Pred polrokom ste predali svoje kníhkupectvo Mrkvička. Ako sa dnes živíte?

Kníhkupectvo som založil preto, aby som šíril kvalitné knihy pre deti a mládež, a aj preto, aby zisk z neho podporoval moje snahy o rozširovanie záujmu o čítanie. Keď som pochopil, že obchod namiesto podpory v šírení čitateľstva ma chce na 100 percent pre seba, opustil som ho. Teraz chodím po školách a čítam deťom. Pre učiteľov a knihovníkov robím minisemináre o tom, ako podporiť žiakov v tom, aby sa stali čitateľmi, a o tom, čo je čitateľská gramotnosť. Lebo to nevedia. Majú pocit, že dieťa číta s porozumením, ak nájde nejakú konkrétnu vec v texte, ale to nie je čitateľská gramotnosť. Pripravujem sa aj pomôcť učiteľkám v materských školách, aby podporovali rodičov v čítaní svojim deťom. Venujem sa aj tomu, aby školské knižnice neboli iba na papieri, ale aby reálne fungovali. Okrem toho sa každý večer začítam do dobrej knihy pre deti.

Boli ste jedným z iniciátorov otvoreného listu ministrovi školstva o záchrane školských knižníc. Vyšla však štúdia, podľa ktorej má Slovensko najviac knižníc na počet obyvateľov. Je potrebné, aby školy mali svoje knižnice? Nemáme ich dosť?

Počet našich knižníc môže byť veľký, ale realita je biedna. Sú to skanzeny, nie sú to knižnice. Väčšina školských knižníc sú sklady povinnej literatúry z 80. rokov. Máte tam 32 kusov Čenkovej detí a 30 kusov Jana. To však nie je školská knižnica. To je sklad zaprášených zvyškov zo socializmu. Otvorí ju pani učiteľka na hodinu týždenne a nik nepríde. Pozrel som sa na jednu knižnicu, ktorá ma 3000 presne takých kníh, ako som povedal, a požičaná bola jedna.

Pán Mrkvička sa predstavuje deťom:

Ako by mala vyzerať školská knižnica?

Štandardná predstava je, že je to rovnaké ako detské oddelenie verejnej knižnice, len v škole. To je omyl. Verejná knižnica slúži na voľnočasové čítanie. Školská knižnica má inú funkciu: má slúžiť ako servis na vzdelávanie. Chemikár tam bude mať filmy, materiály, životopisy slávnych chemikov, ktoré budú podporovať vyučovanie chémie.

Predpokladáte, že ministerstvo školstva dá peniaze na knižnice?

Naše vzdelávanie upadá, lebo naše deti nie sú čitateľsky gramotné. Nemajú chuť sa vzdelávať, čítať a rásť vďaka čítaniu, tak sa môžeme rozhodnúť, že s tým niečo urobíme. A súčasťou riešenia čitateľskej negramotnosti musí byť aj moderná školská knižnica. Inak premrháme šancu.

Čo očakávate, že sa po otvorenom liste stane?

Maximalistická verzia je, že vznikne pracovná skupina, ktorá začne riešiť školské knižnice a aj rozpočet školy na knižnicu či knihovníka. Spustí aj procesy, aby metodické centrum pre školské knižnice dokázalo budovať moderné knižnice. Lebo dnes sa to nedeje. Minimalistická je, že dajú nejaké drobné – napríklad vymyslia projekt za 10-tisíc eur a povedia, že sa 20 škôl môže uchádzať o 500 eur na nové knihy. Tým sa však nič nevyrieši, len sa pár škôl poteší, že môže nakúpiť nové knihy. Dúfam, že to bude smerovať k maximalistickej verzii, ale uvidíme.

Najlepšie knihy pre deti a mládež, ktoré vlani prečítal Tibor Hujdič, aj s vekovým odporúčaním
Michael Roher – Babička, kuře a Drnditonda

Jednoznačne najväčšie návaly smiechu v roku 2016.

To prefíkané Kura si hovorí v strednom rode: „Som choré. Smrteľne choré. Dni veľkolepého Kuraťa sú spočítané. Úboho tu zhyniem.“

Lebo Toníčkovi stačí málo, aby si od tých kuracích rečí cvrkol do pyžama… Alebo Babička… no Babička je stelesnené dobro, cvičiace kľuky a potápajúce sa a pečúce nenormálne koláče a… a ktoré je za každú (skutočne každú) zábavu.

Smiech, smiech a smiech!! Úžasnú bláznivú jazdu zapísalo Rakúsko na Čestný zoznam IBBY v roku 2014.

Neváhať a čítať!

Pre mračúňov. 5+

Annie M. G. Schmidt, Fiep Westendorp – Špinuška

Dievčatko, ktoré nevydrží byť čisté dlhšie ako 30 minút. Nečudo, že rodina má najväčšiu vaňu v meste.

Kniha od autorky, ktorá bola ocenená cenou H. Ch. Andersena za celoživotné dielo pre deti a mládež.

Pre prehnane čistotných rodičov a začínajúcich čitateľov. 3+

Pavel Šrut – Párožrúti

Miznú vám doma ponožky? Tak aj vy ich máte doma – tajomné bytosti „párožrúti“ sa totiž živia ľudskými ponožkami.

Kniha bola ocenená cenou Magnesia Litera 2009 a v roku 2011 ocenením Kniha desetiletí pro děti a mládež.

Pre namrzené práčky. 6+

Daniel Rušar – Kamzíkův velký skok

Za mňa: knižná udalosť roka 2016 v literatúre pre deti – kniha „európskeho formátu“. Krásny, nežný, dojemný, bez štipky klišé a napriek tomu s láskou a porozumením – rozhovor matky so svojím synom kamzíčaťom o strate brata.

Výnimočná kniha a dvojica výnimočných autorov: Daniel Rušar text, Ľubo Palo ilustrácie. Dole klobúkom.

Pre smútky. 5+

Barbro Lindgrenová – Tajné bratstvo

Literárne prekvapenie posledného pol roka. Nie je to pre každého čitateľa – ale ak máte chuť na literárne prekvapenie, niečo čudne bláznivo-bláznivé – takmer filozofické (pripomína mi Žabákova dobrodružství od Kennetha Grahama), tak toto stojí za čítanie.

Barbro Lindgren bola ocenená cenou Astrid Lindgren Memorial Award 2014.

Pre fajnšmekrov. 5+

Benny Lindelauf – Opak starostí 

O tejto knihe nepoviem nič. Aby som svojimi slovami zbytočne nič nepokazil, poviem iba – toto je krásne čítanie.

Kniha bola v roku 2006 zapísaná na čestný zoznam IBBY.

Pre náročných. 12+

Frida Nilsson – Piráti z ledového moře

Nádherný príbeh mi pripomína Mio, môj Mio a Bratia Levie srdce od Astrid Lindgrenovej, ale nie je to žiadna kópia – je nežný, odvážny, plný citu, strhujúci na čítanie.

Pre nebojkov. 6+

Astrid Lindgrenová – Mio, môj Mio

Zabudnite na Pipi. Pre mňa je Astrid Lindgrenová Mio, môj Mio a Bratia Levie srdce. Boj so zlom je prítomný a nájsť odvahu je neľahké – hlavne keď si malý chlapec, ktorý práve spoznal svojho ocka.

Pre nebojkov 2. 6+

George MacDonald – Princezná a goblin

Tajomné, tajomné a ešte raz tajomné. Dych vyrážajúci je fakt, že toto dielo bolo napísané pred 150 rokmi a akoby bolo napísané včera. Aj rozprávka, aj fantasy. Veľmi ma vydanie v slovenčine potešilo.

Pre nebojkov 3. 6+

Patrick Ness, Siobhan Dowd – Sedem minút po polnoci

Milujúci rodič sa vám stráca pred očami. Nočná mora ožíva. Jedna z najsmutnejšo-najkrajších kníh môjho života.

Kniha získala ocenenie Carnegie Medal 2011.

Pre nečierno-bielo vidiacich. 13+

John Boyne – Chlapec na vrchole hory

Sedemročná sirota. Dobrý chlapec sa v Hitlerovom dome stane ľudskou beštiou.

Pre svojprávnych. 10+

Radioservis, a. s. – Proč má zebra pruhy (aneb Chytrej jak rádio 2)

A nakoniec niečo nebeletristické. Skvelé otázky a kratulinké skvelé odpovede. Ideálne na začiatok chémie, dejepisu, biológie či geografie. Mimochodom, chcete vedieť, prečo máme na prstoch svaly? A aký je rozdiel medzi čiernymi a zelenými olivami? Ozaj, a kedy bolo vymyslené čajové vrecúško?

Pre zvedavých chechtavcov. 7+

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie