Denník N

Dubnický tábor

Nedávno uplynulo 70 rokov od masovej vraždy Rómov v Dubnici nad Váhom

Rómsky holokaust má stále prívlastok neznámy. Po skončení vojny sa často príkoria, ktorým boli Rómovia vystavení, bagatelizovali.

Zo strany verejnosti nebol záujem zverstvá páchané na Rómoch vyšetriť a preživší tiež ťahali za kratší koniec. Situácia sa nemení ani sedemdesiat rokov po vojne. Tému rómskeho holokaustu sa darí odkrývať iba pozvoľne.

Aj na Slovensku sú miesta, kde vtedajšia nacistická mašinéria ukázala svoju brutalitu v plnej nahote. Tak to bolo aj v Dubnici nad Váhom, kde v novembri 1944 vznikol zaisťovací tábor pre Rómov. Boli v ňom internované celé rómske rodiny, ktoré odtiaľ mali byť vyvezené do vyhladzovacích koncentračných táborov.

Epidémia týfusu zachránila životy

Vznikol na mieste bývalého pracovného útvaru určeného pre rómskych mužov s kapacitou 250 ľudí. V priebehu zimy tam bolo z celého Slovenska sústredených viac ako 700 osôb: rómskych mužov, žien a detí. Hygienické podmienky, ako i dostupná starostlivosť boli veľmi slabé. Ľudia trpeli hladom, zimou a nedostatočnou hygienou. V decembri 1944 vypukla v tábore epidémia škvrnitého týfusu a tábor sa dostal do karantény. Chorým sa nedostalo žiadnej lekárskej pomoci, ba práve naopak, nemecké vedenie tábora rozhodlo o fyzickej likvidácii niektorých nakazených.

Pod zámienkou prepravy do nemocnice nacistickí vojaci naložili 23. februára 1945 chorých na nákladné auto. Odviezli ich do areálu miestnej zbrojovky, časti, ktorá sa dodnes volá Údolie. Chorých a bezbranných tam čakala smrť, zavraždených bolo 26 ľudí.

Až exhumačná správa po skončení vojny v plnom svetle ukázala brutalitu masovej vraždy. Z 26 mŕtvych bolo 20 mužov, z toho jeden chlapec vo veku 15 – 16 rokov a šesť žien (jedna z nich bola v siedmom mesiaci tehotenstva).

Paradoxne epidémia škvrnitého týfusu a vyhlásenie karantény asi zachránili život internovaných Rómov. K deportáciám do koncentračných táborov už neprišlo. Blížiaci sa front, a tým spôsobená dezorganizácia spôsobili, že na sklonku vojny tábor zostal bez velenia.

Rómovia sa rozutekali po okolí. Zariadenie a inventár si rozobrali vojaci a civilné obyvateľstvo z Dubnice a okolia. Ubikácie neskôr zhoreli do tla a ostatné budovy demontovali majitelia z firmy Lozovský a Štefanec. Tábor bol dokonale zlikvidovaný, akoby nikdy neexistoval.

Kríž z prázdnych nábojníc

Po skončení vojny bol masový hrob v časti Údolie exhumovaný, na pôvodnom mieste vznikol improvizovaný cintorín. Pravdepodobne v tomto období tam zamestnanci zbrojárskeho závodu postavili aj kríž zvarený z prázdnych delových nábojníc.

Osud Rómov, ktorí prešli zaisťovacím táborom v Dubnici, ale aj osud mŕtvych a zavraždených v tomto tábore upadá do zabudnutia. Elie Wiesel v súvislosti s holokaustom Židov napísal: Zabudnúť na obete holokaustu znamená nechať ich znovu zomrieť.

V roku 2007 z iniciatívy občianskeho združenia In Minorita v rámci projektu Ma bisteren! bol na tomto mieste osadený pamätník.

Autorka je etnografka, občianske združenie In Minorita

Teraz najčítanejšie