Mesto Martin dnes na Ústavnom súde vyhralo, ale toto víťazstvo určite nie je také, ako si mesto pôvodne predstavovalo. Spor Martina o niekoľkomiliónovú pohľadávku sa síce vracia na Najvyšší súd, čo zrejme pomôže oddialiť piatkovú dražbu Turčianskej galérie, ale to môže byť napokon jediné pozitívum dnešného verdiktu ústavných sudcov.

Senát Lajosa Mészárosa totiž nepovedal, že rozhodnutie Najvyššieho súdu, ktorý vlani vo februári odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, bolo nesprávne. Naopak, skonštatoval, že rešpektovalo doterajšie rozhodnutia nielen Najvyššieho, ale aj Ústavného súdu.

Prečo teda vrátil spor späť? Pretože o ňom rozhodoval zaujatý senát, a tým boli porušené práva Martinčanov na spravodlivý proces. Štyria z piatich sudcov dovolacieho senátu už totiž rozhodovali v iných dovolacích konaniach týkajúcich sa tejto „nekonečne“ sa naťahajúcej kauzy.

Po novom by teda mali na Najvyššom súde zostaviť senát zo sudcov, ktorí o spore Martina o pohľadávku doteraz nerozhodovali. Ich názor sa v konečnom dôsledku môže zhodovať s tým, ako to videli zaujatí sudcovia: mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietne a Martin sa už potom zrejme plateniu pohľadávky nevyhne. Spor o zaplatenie 8,5 milióna eur sa ťahá na súdoch od roku 2002.

Už po vyhlásení rozhodnutia na to upozornil aj právny zástupca majiteľa pohľadávky, ktorú teraz vlastní PK faktoring právnika Petra Kubíka. Právny zástupca Richard Karkó zdôraznil, že rozhodnutie o priznaní finančného nároku Kubíkovi je stále platné. „Ústavný súd skonštatoval, že Najvyšší súd správnym spôsobom odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, akurát mu vyčítal, že rozhodol nesprávne obsadený senát.“

Chceli prelomiť rozhodovaciu prax, no nepodarilo sa

Samotný Mészárosov senát sa pritom pokúsil doterajšiu rozhodovaciu prax týkajúcu sa mimoriadnych dovolaní prelomiť. Prax je totiž taká, že Najvyšší súd mimoriadne dovolanie odmietne len z toho dôvodu, že účastník nepodal aj riadne dovolanie. To však nie je vždy možné a samotný zákon to vo viacerých prípadoch neumožňuje. Na toto poukazoval aj Mészáros pri čítaní dnešného rozhodnutia. Od rozhodovacej praxe sa však nakoniec jeho senát neodklonil. Ak by tak urobil, mestu by tým mohol pomôcť ešte viac.

Ak sú na Ústavnom súde dva odlišné názory na posudzovanie právnej veci, malo by zasadnúť plénum, aby tieto názory zjednotilo. Aj v prípade tohto sporu sa tak stalo, ale návrh na zjednotenie zamietlo z procesných dôvodov. Nenašlo sa dosť sudcov, aby zahlasovali za jeden či druhý názor.

Preto platí zaužívaná prax. „Nemôžeme prelamovať rozhodnutia Ústavného súdu,“ skonštatoval Mészáros.

Namiesto moderného lyžiarskeho strediska vznikli súdne spory

Na začiatku miliónového sporu bol veľkolepý plán vybudovať moderné lyžiarske stredisko na Martinských holiach. Mesto založilo s ďalšími subjektmi akciovú spoločnosť, do ktorej mal každý zo spoločníkov vložiť nepeňažné vklady. Martin tak urobil, no tento majetok nebol zavkladovaný na katastri. Preto spoločnosť Lyžiarske stredisko Martinské hole zažalovala mesto o zaplatenie vkladu v peniazoch. Od zvyšných dvoch akcionárov spoločnosti však ich vklady súdne vymáhala. Mesto najprv právoplatne vyhrávalo na všetkých úrovniach.

Zmenilo sa to až v roku 2010 na základe mimoriadneho dovolania zastupujúceho generálneho prokurátora Ladislava Tichého, ktorý vtedy šéfoval prokuratúre. Najvyšší súd mu vyhovel a zrazu nastal zvrat v posudzovaní kauzy. Verdikt vo februári 2015 prikázal mestu peniaze zaplatiť.

Mesto pred dnešným rozhodnutím Ústavného súdu dúfalo, že sa Mészárosov senát dotkne aj rozhodnutia z roku 2010. „Chceme odstrániť jednu z najhrubších procesných chýb. Rozhodnutie, ktoré bolo právoplatne prijaté v prospech mesta a rok sa s ním nič nerobilo, bolo zrazu zrušené,“ apeloval na Ústavnom súde právny zástupca mesta Peter Kubina. Teraz si počká na písomné vyhotovenie rozhodnutia. „Potom povieme, aké budú ďalšie kroky,“ dodal. Po dnešnom rozhodnutí Ústavného súdu mohlo mesto Martin požiadať o odklad exekúcie, ktorá hrozí. Ani na piatok naplánovaná dražba Turčianskej galérie by sa tak nemala uskutočniť.

Nekonečné súdne ťahanice

Súdne spory zdedil súčasný primátor Andrej Hrnčiar po bývalom vedení mesta. Primátor a podpredseda Národnej rady (Most-Híd) sa odmietal dohodnúť na vyplatení pohľadávky. Dnes po rozhodnutí Ústavného súdu hovoril o víťazstve.

„Neviem ani opísať, ako veľmi ma teší, že Ústavný súd dokázal, že na Slovensku existuje spravodlivosť. Mesiace boja proti krokom majiteľa pohľadávky a exekútora a ťažké obdobie nútenej správy ukázali, že sa oplatí vytrvať a brániť sa všetkými dostupnými prostriedkami,“ komentoval rozhodnutie súdu Hrnčiar na webe mesta.

Nútená správa a súdne spory sú to, čo Hrnčiarovi ostalo namiesto moderného lyžiarskeho strediska. V roku 2010 si Martinčania už takmer rok pritom mysleli, že spor vyhrali. V tom čase však nastal zvrat po už spomenutom mimoriadnom dovolaní Tichého. Podal ho na žiadosť vtedajšieho majiteľa pohľadávky Martina Garguláka, ktorý tvrdil, že dovtedajšie súdne rozhodnutia boli nezákonné, pretože nemal možnosť vystúpiť na súde. Sám však pri nadobudnutí pohľadávky zákonným spôsobom požiadal konkurznú správkyňu, aby ho pri uplatňovaní pohľadávky zastupovala na súde.

Keď vo februári 2015 Najvyšší súd rozhodol, že Martin musí platiť, obrátilo sa mesto na Ústavný súd aj na nového generálneho prokurátora Jaromíra Čižnára. Ten podal mimoriadne dovolanie. Ústavná sťažnosť pripadla ústavnému sudcovi Ľubomírovi Dobríkovi, ktorý o nej nekonal, kým sa nerozhodlo o mimoriadnom dovolaní, teda rok. Medzičasom sa mu skončilo funkčkné obdobie a jeho 107 spisov si ostatní sudcovia odmietali prerozdeliť. Sťažnosť mesta tak „spala“ naďalej. Martin sa pritom snažil cez ňu dosiahnuť, aby Ústavný súd pozastavil vykonateľnosť rozhodnutia Najvyššieho súdu, teda aby sa vyhol exekúcii.

Súboj o senát na Ústavnom súde

Súčasne s odchodom Dobríka z funkcie prišlo aj zmienené rozhodnutie Najvyššieho súdu o odmietnutí Čižnárovho dovolania. O dôvod viac, aby sa na Ústavnom súde rozhýbali. Právny zástupca mesta Peter Kubina poslal na Ústavný súd žiadosť, aby o sťažnosti, ktorú po Dobríkovom odchode nemal nikto na starosti, začali konať. Plénum pomerom hlasov 6 k 4 nepovažovalo za potrebné sa tým zaoberať. Kubina preto poslal druhú sťažnosť mesta, a tá pripadla práve Mészárosovmu senátu. Napadol v nej rozhodnutie Najvyššieho súdu o odmietnutí Čižnárovho dovolania.

Mészárosov senát chcel pripojiť k tejto druhej sťažnosti aj sťažnosť prvú, no opäť to plénum pomerom hlasov 6 k 4 odmietlo. O dôvodoch sa nikdy mesto ani verejnosť nedozvedeli, hoci Kubina ich poskytnutie písomne žiadal. Medzičasom prišli námietky zaujatosti voči všetkým sudcom Mészárosovho senátu, ktoré poslal nový majiteľ pohľadávky Peter Kubík. Nebol síce priamym účastníkom konania na Ústavnom súde, no ten námietky akceptoval. A keď začali o nich konať, Kubina namietol zvyšok súdu, čím ho vlastne prinútil, aby sťažnosť ostala Lajosovi Mészárosovi, Ladislavovi Oroszovi a Ľudmile Gajdošíkovej, teda pôvodnému senátu.

Toto pravidlo pritom platí od kauzy nevymenovaného generálneho prokurátora Jozefa Čentéša. Prijal ho vládny Smer potom, ako nastala medzi Čentéšom a exprezidentom Ivanom Gašparovičom námietková vojna. Čentéša vtedy tiež zastupoval Kubina.

Kým Kubina riešil námietky, tak sťažnosť pôvodne z Dobríkovho stola skončila po prerozdelení spisov u predsedníčky Ivetty Macejkovej. A hoci Mészárosov senát mal už vytýčené verejné zasadnutie na december, a teda sa blížilo rozhodnutie v spore, Macejková chcela obe sťažnosti spojiť na spoločné konanie. Nie k Mészárosovi, ale do svojho senátu. Keďže by sa tým konanie opäť predlžovalo, Kubian tú prvú sťažnosť stiahol späť a tým spojeniu zabránil. Aj vďaka tejto „zákulisnej“ vojne sa dnes Martin dočkal verdiktu.