Ešte dnes cítim na chrbte bajonet od nacistu, ktorý ma zachránil

Mira Krausová mala štyri roky, keď sa bez poriadneho oblečenia či topánok musela počas holokaustu skrývať s rodinou pred nacistami a gardistami v trenčianskych kopaniciach.

„Po povstaní bolo treba utekať. Tak sme utekali s rodičmi do hôr, ako sme boli, bez kabáta, bez topánok. Až sme sa dostali do Moravského Lieskového. Nad ním sú kopanice, kde sme sa zastavili. Bola tam slamená šopa, kde sme sa skrývali. Až kým sme jedného dňa nepočuli, že bude lapačka na mužov,“ rozpráva Denníku N Mira Fried (rodená Krausová) o augustových dňoch roku 1944.

Bola len malým dievčatkom, ale dodnes si pamätá každý detail.

Blondínka s perfektnou nemčinou

„V noci sme počuli štekot psov a hlas mužov, a tak otec vyskočil. A my sme zostali s mamou v šope. Prišli Nemci a gardisti. Povedali nám, že môžeme odísť dolu do mesta, že nič sa nám nestane. Mama ma zobrala, ešte sme neboli ani na hranici Nového Mesta, keď nás chytili a zobrali do synagógy, ktorá bola v strede mesta, kde sa mal začať na druhý deň transport do Osvienčimu,“ vybavuje si Mira Fried časy, keď jej všetci hovorili Mirka.

Video: Zachránil ju nacista, potom chudobná sedliačka 
Autor: Eugen Korda, Týždeň

Do Bratislavy prišla tento týždeň na tradičné udeľovanie cien štátu Izrael Spravodliví medzi národmi pre Slovákov, ktorí počas holokaustu svojím statočným postojom zachránili život prenasledovaným židom.

Mirkina rodina bola prvé roky počas druhej svetovej vojny relatívne v bezpečí. Otec vlastnil v Novom Meste nad Váhom tlačiarne, ktoré skonfiškovala ľudácka vláda. Arizátor sa mu odmenil tým, že mu vypýtal osvedčenie, aké je jeho zamestnanie dôležité pre ekonomiku Slovenského štátu. Keď však Nemci prekročili hranice v reakcii na Slovenské národné povstanie, bolo po výsade a celá rodina sa s Mirkou sa musela ukrývať, aby sa vyhla transportom do koncentračných táborov.

Rodičia svojej dcére chceli dať meno Miriam, ale vzhľadom na silnejúci antisemitizmus sa radšej rozhodli pre Miru. Až neskôr, keď jej príbeh dopadol celkom šťastne. Po niekoľkých rokoch v komunistickom Československu emigrovala do Izraela.

Ako malé dieťa mala opatrovateľku z Rakúska. „V roku 1939, keď okupovali Nemci Rakúsko, všetci židia utekali z Rakúska na Slovensko, jedna pani mi robila kindermädchen a hovorila so mnou len po nemecky. Lepšie som preto hovorila po nemecky než po slovensky. Keď sme prišli do synagógy, kde bol veľký dvor, sedeli tam nemeckí vojaci. Mamu zobrali dnu. Ja som sa začala hrať s nemeckými vojakmi na dvore. Malé štvorročné dievčatko, blondínka s modrými očami, čo hovorí po nemecky. Ujo, ale ja potrebujem na záchod, povedala som jednému vojakovi,“ spomína Mira, akoby to bolo včera.

Urob dobrý skutok a možno prežiješ

Nemecký vojak jej povedal, že ju zoberie na latrínu. „Ale ja chcem aj mamu.“ „Počkaj, idem dnu do synagógy a zoberiem aj tvoju mamu,“ cituje Mirka slová nemeckého vojaka. „Moja mama bola ťažká fajčiarka. Vypýtala si od neho cigaretu. A on jej hovorí: ‚Je mi veľmi ľúto, milostivá pani, ale ja som nefajčiar.‘ Mama sa zastavila, hovorila si, že jeden nemecký vojak povedal židovke milostivá pani, pozrela sa na neho a povedala mu: ‚Ja by som sa odtiaľ chcela dostať,‘“ spomína si na kľúčovú časť rozhovoru, ktorá im obom zachránila život.

„Vojak si zobral bajonet, namieril ho na nás a povedal: ‚Obráťte sa a choďte.‘ Išiel za nami, ešte dnes cítim ten bajonet za chrbtom,“ hovorí Mira.

„To bol začiatok augusta 1944. Až sme sa dostali za hranice Nového Mesta, tak nám povedal, aby sme utekali.“ Jej mama sa chcela poďakovať vojakovi, chcela mu dať prsteň, čo mala na ruke. Hovorila mu, že možno tú vojnu prežijú obaja, nech asi aspoň zapamätá, ako sa volá. Nechcel. Nakoniec sa ho opýtala, prečo to urobil.

„Mama mi hovorila, že mám skúsiť urobiť dobrý skutok, že možno to prežijem,“ spomína si na vojakove slová.

Z Nového Mesta sa dostali po Moravské Lieskové, tam našli otca. Vonku bol už bol chladný september, túlali sa po lesoch, kde natrafili na jednoduchú sedliačku Katarínu Pastorkovú (1899 – 1979).

Pani, ktorej vnúčatá si tento týždeň za ňu prevzali ocenenie Spravodliví medzi národmi.

Vtedy sa ich opýtala, čo tu v lese robia. Povedali jej, že sú židia a utekajú pred Nemcami. „Zobrala nás do chalúpky, kde bola jedna izba a kuchyňa. ‚Vás nemôžem zobrať,‘ povedala mojim rodičom, ale dieťa si nechám. A nechala si ma celý ten čas a s láskou a nehou so mnou vyčkala do konca vojny. So slzami ma potom na konci vojny odovzdala rodičom,“ spomína Mira na pani Pastorkovú.

V čase záchrany bola vdovou s piatimi deťmi. Napriek veľkému riziku tak zachránila život malej Mirke.

Nikdy si za to nepýtala odmenu a udržovala s Mirkou blízky vzťah, aj keď sa odsťahovala do Izraela. Okrem Kataríny Pastorkovej boli tento rok ocenení ešte ďalší šiesti odvážni Slováci – Filip a Anna Martiškovci, Ondrej a Helena Hažerovci, František a Gizela Svrbickí.