Vypnite občas tú reality šou z parlíku

„Som sklamaný,“ vravel mi pri pive mladý úspešný Slovák, ktorý sa prišiel pozrieť na vystúpenie stand-up comedy v Bruseli. Niežeby sa nezabavil. Ale čakal, že budeme riešiť politiku a všetkým naložíme. A my sme z pódia žartovali o živote, o vzťahoch a alkohole.

Žije v zahraničí už dlho, a jeho hlavný kontakt so Slovenskom je cez sklo smartfónu, ktorý ho každý deň vovádza do bludiska našich médií. Pri ňom som si uvedomil, na čo sa dnes scvrklo vnímanie našej krajiny. Stopäťdesiat „farmárov“ na hradnom kopci, ktorí hľadajú svoje percentá. Najúspešnejšia reality šou, pri ktorej každodennom sledovaní si mnohí nestihli všimnúť, že zabudli žiť vlastné životy. Slovensko vyzerá cez filter pavučiny sociálnych sietí ako obrovské kino, pred ktorým stoja kilometrové rady nadržaných divákov, ktorí sa nevedia dočkať 127. epizódy ságy Ja žalujem, ty žaluješ.

Ibaže život je príliš krátky na to, aby sme si mohli dovoliť stratiť v ňom hodinu a pol sledovaním dvoch liberálnych „titánov ducha“, ktorí sa nevedia dohodnúť ani len na tom, čo je to vlastne fašizmus. Lebo po prvé tu na to máme povolanejších, a po druhé, who cares? Nikdy z toho nikto nič neodcituje v diplomovke.

Z politiky nám zase raz poriadne „zadrbáva“. Poznám tie symptómy, zažil som mečiarizmus. Ešte aj Kristus na kríži sa musel v kostole zmieriť s tým, že sa v kázni dostal na rad až po Vladovi. Desilo ma, keď otec búchal päsťami do stola, kedykoľvek ho zbadal v televízii, nevedel som si nikdy zapamätať, pred ktorým strýkom nesmiem o štátostrane zle hovoriť, nechápal som, prečo sa kamarátstva uzatvárali podľa toho, kto aké noviny čítal, a mrzelo ma, že aj medzi deťmi nahradilo to krásne slovo „chuj“ meno Lexa.

O veľa sme vtedy prišli. Všetko bolo iba čierne alebo biele, títo boli zlí a títo dobrí (mladícka naivita) a presvedčenie bola pravda. Dnes by som s radosťou vymenil tie tisícky novinových článkov radšej za Márquezov, Dostojevských a Proustov. A debaty o nich.

Nie je totiž nič divné na tom, ak sa chcete v krčme s kamarátmi baviť o knihách, o kapele, ktorú ste nedávno objavili, alebo len tak, o svojich snoch.

Ja viem, že v krajine, kde je neschopná polícia takým dôkazom neexistencie korupcie ako nenájdené drôty dôkazom existencie wifi v stredoveku, kde minister obrany narovnáva paragrafy rozkazom a kde premiér s čerstvými plukovníckymi frčkami filozofuje o tom, kto dostal a nedostal od prezidenta metál zaslúžene, je až ťažké uveriť, že sa v lekárňach neminul Lexaurin.

Napriek tomu, váš život je oveľa zaujímavejší. Musí byť. Aby keď sa stretneme, nemuseli sme počúvať o pobabraných životoch a názoroch tých, ktorí sú nám vlastne úplne ukradnutí. Lebo Slovensko nie je hradný kopec, Slovensko sme my.