Denník N

Mladá režisérka: Znásilnenia sa nedejú iba v temných uličkách

Tereza Nvotová (1988) končí štúdium na FAMU, žije v Prahe. Ako 19-ročná nakrútila dokument Ježiš je normálny!, hrala vo filmoch Malé oslavy či Tango s komármi. Jej snímku Špina premiéruje Medzinárodný filmový festival v Rotterdame v sekcii Bright Future pre debutujúcich tvorcov. Do slovenských kín príde na jeseň.
Tereza Nvotová (1988) končí štúdium na FAMU, žije v Prahe. Ako 19-ročná nakrútila dokument Ježiš je normálny!, hrala vo filmoch Malé oslavy či Tango s komármi. Jej snímku Špina premiéruje Medzinárodný filmový festival v Rotterdame v sekcii Bright Future pre debutujúcich tvorcov. Do slovenských kín príde na jeseň.

Tereza Nvotová sa vo svojich filmoch venuje citlivým a kontroverzným témam. Platí to o jej novinke, ktorú si vybral prestížny festival, aj o chystanom dokumente.

Celovečerný hraný film Špina TEREZY NVOTOVEJ má v týchto dňoch premiéru na áčkovom festivale v Rotterdame. Mladá režisérka rozpráva o tom, prečo sa rozhodla venovať práve téme znásilnenia a ako sa jej pracovalo na portréte Vladimíra Mečiara, ktorý dokončuje.

Študujete pražskú školu, Špina je však bratislavský film, nakrúcal sa v slovenčine, s tunajšími hercami. Tak to malo od začiatku byť?

Áno, príbeh tak bol napísaný. Chceli sme ho robiť tu. Aj keď je, myslím si, univerzálne zrozumiteľný, jeho reálie sú typické pre Slovensko.

V čom?

Hlavne v jeho téme. Okrem toho, že je to film o dospievaní, spracovávame v ňom tému znásilnenia. Pri téme sexuálneho násilia sme za Českom a inými krajinami pozadu v diskusii, aj v legislatíve. Chýbajú nám zákony, ktoré inde v Európe dávno platia.

Téma filmu pripomína vlaňajšiu kauzu Čistý deň, kde je podozrenie, že zamestnanec v reedukačnom centre v Galante sexuálne zneužíval maloleté dievča. Čo si o tomto prípade myslíte?

Vôbec ma to neprekvapilo. Myslím, že je to len jeden z množstva podobných prípadov, ktoré sa na Slovensku dejú. Samozrejme, nechcem tvrdiť, že každom ústave sú znásilnenia na dennom poriadku.

Sú v nich určite aj ľudia, ktorí si robia svoju prácu poctivo a venujú jej celoživotnú energiu, hoci nie sú dobre zaplatení. Náš príbeh však nehovorí o pomeroch v ústavoch, ale o dospievaní krehkého dievčaťa, ktorému sa obráti svet hore nohami.

Inštitúcie z vášho filmu každopádne vychádzajú v nedobrom svetle. Traumatizovanej hrdinke pobyt na detskej psychiatrii nepomôže, ale iba zhoršuje jej problém.

Žiaľ, nevycucali sme si to z prsta. Čerpali sme z príbehov ľudí, ktorí to takto zažili. Nevravím, že psychiatria je zlo, naopak podporujem destigmatizáciu starostlivosti o duševné zdravie. Druhá strana mince však je, že niektoré zariadenia, kde traumatizované, či len hyperaktívne deti končia, sú v zlom stave.

Podobne ako vo filme – jediné čo potom týmto deckám pomáha, sú oni sami navzájom. Napríklad väčšina detí, s ktorými sme nakrúcali, bola na ťažkých liekoch. To je jeden z tých problémov, že u nás sa radšej poriadne zamedikuje namiesto komunikácie s pacientom terapiou a podobne.

Môže to film zmeniť?

To musia zmeniť príslušné orgány, ale aj ľudia, ktorí v týchto inštitúciách pracujú. Snímka je akýmsi výkrikom, ktorý sa pokúša prelomiť mlčanie a rozprúdiť diskusiu.

Okolo nás sa vyskytovalo až príliš mnoho príbehov sexuálneho násilia, alebo obťažovania, ktoré boli umlčané, pretože tu neexistuje dostatočné mentálne a systémové prostredie, aby mohli prehovoriť a vyrovnať sa s tým. Takisto nás štve mýtus, že znásilnenia sa dejú v tmavých uličkách a dievčatá si za to môžu sami, lebo nosia krátke sukne.

Podľa európskych štatistík to tak vôbec nie je, väčšina prípadov znásilnenia pácha niekto známy v „bezpečnom“ prostredí domova. Tomu sa však na Slovensku stále ťažko verí. Tak som si hovorila, že možno keď to ľudia uvidia v telke, príde im to reálnejšie.

film_spina2

Ako sa vám pracovalo s chovancami z ústavov?

Veľká časť príbehu sa odohráva na detskej psychiatrii a decká v ňom majú veľa priestoru. Vedela som, že deti z konzervatória nemajú šancu pochopiť to prostredie, preto som vynechala normálne kastingy. Tri mesiace som chodila po detských domovoch a diagnostických ústavoch a hľadala deti, ktoré sa nehanbia postaviť pred kameru a byť samy sebou. Nakrúcanie bol silný zážitok pre nich aj pre mňa.

Herci, ktorí boli medzi nimi zamiešaní, vedeli, odkiaľ kam majú viesť situáciu, a decká sa do nej vžili. Nemali s tým problém, veď vysedávať na skupinových terapiách je ich denná realita v ústave.

Nazvali by ste film Špina žánrovo ako so­ciálnu drámu?

Drámou určite, ale nie sociálnou. Naša hlavná hrdinka pochádza z normálnej strednej vrstvy, ktorá býva v dome za Bratislavou, nemá žiadne so­ciálne problémy. Vo filme sa pozeráme na svet jej očami, takže by som skôr povedala, že to je intímna dráma.

V Prahe ste začali na FAMU študovať dokument, dokumentom bol aj váš film Ježiš je normálny. Prečo ste prešli k réžii hraných filmov?

Nerozdeľujem filmy na dokumenty a hrané. Každá téma si pýta svoju formu a konkrétne táto by sa ťažko spracovávala ako dokument. S tým, že Špina bude hraným filmom, som sa prihlásila na magistra na katedru hranej réžie.

Podobné kategorizácie mi inak prekážajú, pretože bránia tvorcom v slobode: dokumentárny režisér ťažšie získava financie na hraný film a podobne. Škatuľkovanie filmom iba ubližuje.

spina007a

Dokumentom bude aj film o bývalom premiérovi Vladimírovi Mečiarovi, ktorý práve dokončujete. Zaujímavá situácia nastala, keď ste z neho pred pár rokmi premietali ukážky publiku na festivale v Jihlave. Napísal som o tom článok, ktorý čítalo veľa ľudí, vy ste k nemu pripojili prosbu, aby tí, ktorí sa chcú k tomu vyjadrovať, nakrútili a poslali vám svoj názor v krátkom videu. Čo to bol za nápad a ako to dopadlo?

Dokument o Mečiarovi bol pôvodne môj bakalársky film. Chcela som urobiť portrét politika v dôchodku. Po premietaní ukážok a článkoch z toho vznikla téma v médiách, ktorú množstvo ľudí komentovalo na internete.

Došlo mi, že ju treba poctivejšie spracovať a vzhľadom na veľa komentárov, ktoré ma často obviňovali z nekompetentnosti, mi prišiel fajn nápad vyzvať tých ľudí, nech mi svoje názory pošlú v natočenom videu.

Koľko ste ich dostali?

Prišlo jedno jediné, čo ma – vzhľadom na to, že komentárov boli stovky – pobavilo. Je to údel internetových diskusií, že na vás útočia, ale keď im dáte slovo, tak sú ticho.

Keď v roku 1998 skončil mečiarizmus, mali ste desať rokov. Čo vás na tom období tak priťahuje?

Začalo to tým, že som čítala o Mečiarovi odchádzajúcom z politiky. Nikdy som neinklinovala k politickému dokumentu, ale vtedy som si hovorila, že tento človek ma zaujíma. Zažila som 90. roky jeho vlády, a aj ako dieťa vnímala, aké boli emotívne nabité.

Tak ma zaujímalo, ako to vlastne prežíval on a prečo robil tie veci, ktoré robil. Všetci ma najprv vysmiali, vraj k Mečiarovi sa nikdy nedostanem. Ale ono to, paradoxne, vôbec nebolo zložité.

Čo stačilo urobiť? Napísať mail Mečiarovej sekretárke?

V podstate. Samozrejme, on prejavil vôľu sa stretnúť. Neviem, ako reaguje na iných, ktorí sa s ním snažia stretnúť, podľa toho, čo mi hovoril, tak skôr nereaguje. Netuším, prečo motyka vystrelila akurát pri mne.

Myslíte si, že keby ste neštudovali v Prahe, možno by vám ani nenapadlo, že je vôbec možné nakrútiť o Mečiarovi film? V politickom dokumente nemáme takú silnú tradíciu, ako majú Česi.

Je pravda, že v Česku o dokumente uvažujú inak. To, že to nikomu na Slovensku nenapadlo, mohlo byť spôsobené aj tým, že mnohí stále majú pocit, že ľuďom ako je Mečiar sa vôbec nedá dostať. Že sú kdesi zabarikádovaní. Pritom aj oni sú ľudia. A často chcú hovoriť.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie