Nie je umenie kupovať umenie, ale predávať ho

Hovorí, že k predaju umenia sa dostal proti svojej vôli. Náhodou. V sebaobrane. Pričasto sa vyskytoval na aukciách a v ateliéroch umelcov, nakupujúc súčasné umenie do vlastnej zbierky, až ho oslovila jedna česká aukčná spoločnosť s ponukou, či by s nimi nechcel rozbehnúť aukcie umenia na Slovensku.

Ale to je už história. Teraz sedí Pavol Weiss vo vlastnej galérii s výhľadom do dvora. Otvoril ju s manželkou Zuzanou vlani na jeseň na Grösslingovej ulici v Bratislave. S aukciami tak po siedmich rokoch končí. Zdá sa mu, že podporovať súčasné umenie je zmysluplnejšie prostredníctvom galérie. Vlastne nie, nezdá sa mu to – je o tom po rokoch skúseností s tým, ako funguje trh umenia na Slovensku, presvedčený.

Na zahraničných aukciách sa dobre predávajú aj súčasní umelci, ale u nás vraj stále platí heslo: radšej menej kvalitný mŕtvy modernista, ako dobrý živý mladý autor.

„Nechcel som byť Soga, nechcel som predávať modernu, ale po prvej aukcii mi došlo, že to musím robiť, lebo inak si aukcia na seba ani nezarobí. A predávať súčasné umenie, to bola neustála mravenčia robota. Po čase ma prestalo baviť vkuse ľudí presviedčať, aby kúpili aj súčasné umenie, lebo je to dobrá voľba a iných zas presviedčať, aby čosi staršie predali,“ hovorí Pavol Weiss.

Predstavu o vlastnej galérii má jasnú. „Budem robiť s umelcami, ktorých prácu mám rád. To je to hlavné.“

Moderna stále ide

Na jeseň otváral galériu dielami českého sochára Michala Gabriela, potom vystavoval diela domácich aj zahraničných autorov geometrickej abstrakcie v rámci výstavy Optické oko, minulý týždeň otvorila White & Weiss Gallery výstavu Ašota Haasa.

„Mám rád figurálnu maľbu, konštruktivizmus aj mnoho vecí, ktoré sú medzi tým,“ hovorí Pavol Weiss. Na scéne chce pôsobiť ako galerista, ktorý sa stará o niekoľkých vybraných umelcov, sú medzi nimi, napríklad, Ivan Csudai, Jana Farmanová, Bohdan Hostinák, Martin Gerboc, Marko Blažo, Ašot Haas, Michal Gabriel, Jaroslav Róna, Adam Széntpétery, s ďalšími o spolupráci diskutuje.

Popri monografických či tematických výstavách plánuje aj krátkodobé výstavy mladých začínajúcich autorov z okolitých krajín, ktorí by tak mali šancu porovnať sa a ukázať svoju tvorbu pred novým publikom. ,,Nie je umenie nakupovať umenie, ale vedieť ho predať. Mnohí si myslia, že galéria je o biznise, ale ona je hlavne o podpore umelca. Je to strategická, dlhodobá činnosť. Máme ambíciu pôsobiť medzinárodne,” hovorí Weiss.

Myslel si, že mladým umelcom pomôže, keď sa budú ich diela predávať v aukcii, dlhodobo spolupracoval s kurátorkou Ivanou Moncoľovou. Ale časom pochopil, že galéria s jasným profilom im môže pomôcť viac. Stávalo sa totiž, že výtvarníci, ktorých diela sa nepredali, boli sklamaní z neúspechu. Ten však často nebol zapríčinený tým, že by ich veci neboli dobré, ale tým, že naši zberatelia sú príliš opatrní a súčasnému umeniu až tak neveria, alebo sa v ňom skrátka nevyznajú.

„Ale stávalo sa aj to, že na aukcii sa dielo nepredalo, ale o dva týždne ho umelec predal sám za menej priamo z ateliéru a ja som z toho nemal nič, hoci som do neho investoval veľa času aj peňazí za prevoz, fotografovanie, katalóg, či propagáciu aukcie. A to ma, pochopiteľne, rozladilo, to sa nerobí,“ hovorí Pavol Weiss.

Môže to byť náhoda

Posledných sedem rokov robil aukcie súčasného umenia dvakrát do roka už bez českých partnerov, sám za seba. „Keď som začínal, osemdesiat percent kupcov boli moji kamaráti alebo známi, ku koncu to bolo naopak. Vždy som si vravel, že keď každou aukciou získame jedného nového zberateľa, ktorý príde zvonka a niečo si kúpi, lebo sa mu to páči, bude to dobré. Ale potom sa mu treba venovať, vedieť, čo by ho mohlo zaujať, starať sa o neho, pomáhať mu, ak chce budovať ozajstnú, kvalitnú zbierku,“ vysvetľuje Weiss.

Nie všetkým však ide o dobrú zbierku. „Pre niekoho je kupovanie umenia módna záležitosť, potom sú takí, čo kupujú umenie ako investíciu, lebo majú peniaze a vedia, že je dobré ich niekam uložiť a zúročiť, ale tí často siahajú po hlúpostiach. Nechajú sa ovplyvniť smotánkami a marketingom, ale to, čo kupujú by ste v dobrých galériách nenašli. A potom sú aj vzdelaní zberatelia, ktorým sa raz, hoci aj úplnou náhodou, otvoria oči pre súčasné umenie a už to ide,“ hovorí.

Spomína si na zberateľa, ktorý k nim prišiel cez prestávku farmaceutického kongresu, ktorý sa konal v rovnakom hoteli, v ktorom práve prebiehala aukcia. Do sály ho prilákalo pár obrazov vystavených vo foyer. „Zobral si katalóg, pýtal sa a ostal v úžase. Dnes je z neho kultivovaný zberateľ, ktorý sa aktívne o umenie zaujíma. Keď otvoria novú výstavu v Prahe alebo vo Viedni, s takmer istotou sa tam vždy stretneme. Nechá si poradiť, ale už má aj vlastný vkus a na svojej zbierke pracuje,“ hovorí Weiss.

Trh má reálne ceny

Na otázku, ako je možné, že ľudia s peniazmi kupujú aj množstvo gýčov a hlúpostí, odpovedá jednoducho: nevzdelanosť.

„Ja si z detstva pamätám dobový realistický obraz Martina Hanulu, ktorý bol v čítanke. Na stene by som ho nechcel mať, ale dodnes si ho pamätám. Možno stačí naozaj málo, aby sa situácia zmenila, lenže nás tu nikto poriadne nenaučil rozlišovať, čo je dobré a čo nie, prečo chodiť do galérie a ako vnímať umenie. Súvisí to s celkovým chápaním vzdelávania v školstve. Ísť do galérie? Keď ani vyučujúci nechápu a nerozumejú pojmu súčasné umenie. Potom máme bohatých ľudí, ktorí kupujú umenie za vysoké ceny, ktoré však nemá hodnotu. Nevzdelanosť je však iba jedna vec, potom prichádza snobizmus. Každý nemusí vedieť, čo má skutočne hodnotu, ale dá sa to predsa overiť, zistiť, treba si nechať poradiť,“ hovorí Pavol Weiss.

Dvojnásobne to podľa neho platí najmä pri zberateľmi obľúbenej moderny, pri ktorej vôbec nie je zriedkavé natrafiť na falzifikát. „Je ich tu veľa a myslím, že sekundárny trh, ktorý funguje mimo galérií a aukcií, je plný falošných Galandov, Benkov a Majerníkov,“ hovorí.

Občas sa stane, že mu klient zavolá a pýta sa na jeho názor, keď má niečo „na ruke“. Niekedy podľa Weissa falzifikát odhalí aj človek, ktorý na to nie je odborník, ale už sa umeniu chvíľu venuje. Potom sú prípady, ktoré treba naozaj preveriť a podrobiť výskumu. „Raz som oslovil Katarínu Bajcurovú, aby určila jedno dielo od Fullu. Výsledok bol pozitívny, ale bolo za tým veľa jej práce, návšteva archívov, nájdené skice a priradenie k obdobiu,“ hovorí.

Slovenská národná galéria však nie je povinná posudzovať diela a súdni znalci, ktorí sú na to oprávnení, zasa nemajú žiadnu trestnoprávnu zodpovednosť. Podľa Weissa by bolo ideálne, ak by diela mohla posudzovať SNG, alebo oblastné galérie, ktoré by na to mali vytvorené aj legislatívne podmienky. Bol by to pre ne zdroj príjmov, hoci chápe, že je to náročný projekt a ľudia by ,,otravovali” kvôli každému obrázku, ktorý im visí na stene.

Za pár rokov života s aukciami súčasného umenia sa podľa neho nezmenilo na trhu príliš veľa, akurát ceny mladých autorov sa zreálnili. Stále občas vyskočí vlna a diela nejakého autora na krátky čas stúpnu, ale vo všeobecnosti sa ceny ustálili. Napriek tomu si je o rozhodnutí skončiť s aukciami istý.

„Poslednýkrát som už urobil iba predajnú výstavu s fixnými cenami. Sústrediť všetko na jeden večer je stresujúce. Organizujete a plánujete niekoľko mesiacov dopredu, príde deň D a vonku je zlé počasie, alebo dobré počasie, alebo finále majstrovstiev sveta v hokeji, vo futbale, hrá sa tenis alebo je cyklistika. A ak chcete mať dobrú aukciu, musí tam byť živo. Vždy je to však neisté do posledného momentu a mne sa s tým už nechce tráviť čas. Verím, že galéria bude mať väčší zmysel. A umožňuje mi aj písať, tvoriť.“

Pavol Weiss (1962) – študoval scenáristiku a dramaturgiu na pražskej FAMU, v 90. rokoch však začal podnikať, pôsobil v reklamnom biznise a v komerčnej sfére, neskôr sa začal venovať umeniu, založil aukčnú spoločnosť White & Weiss contemporary Art Auction, vydal štyri romány, na jeseň mu vyšla kniha pre deti Tajomný mlyn v Karpatoch, píše divadelné hry, najnovšiu – Zo života ľudstva práve uvádza Slovenské národné divadlo.