Na súkromné bratislavské gymnázium chcú prilákať Rómov, deti na vozíčku aj z chudobných rodín

Školné na gymnáziu C. S. Lewisa je 2000 eur ročne. Škola chce zohnať peniaze, aby 15 percent žiakov mohlo dostať štipendium. Chcú medzi žiakmi aj Rómov a deti z chudobných regiónov, aby už neboli bublinou v bubline.

Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič

Tomáš Vranovský má takmer dvadsať rokov. Má 130 centimetrov a jeho vek by ste mu len ťažko uhádli, je muskulárny dystrofik. Je v poslednom ročníku na súkromnom Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa v bratislavskej Petržalke. Baví ho biológia a história, biológiu by chcel aj ďalej študovať.

Práve vďaka nemu sa škola rozhodla, že bude bezbariérová. A to nielen z pohľadu ľudí so zdravotným postihnutím. Chce, aby do nej chodili deti s hendikepom, ale aj Rómovia, deti z chudobných regiónov a zo znevýhodneného prostredia. Napríklad aj šikovné deti, ktoré žijú v Petržalke, možno pár ulíc od budovy školy, ale ich rodičia si 2000 eur za rok štúdia a 650 eur zápisné nemôžu dovoliť.

„Naša škola je prevažne školou bratislavskej strednej triedy,“ hovorí riaditeľ gymnázia Dušan Jaura. Chce, aby sa škola zmenila, aby bola pestrejšia. „Keď je Bratislava bublina na Slovensku, neradi by sme boli bublinou v bubline.“

Vidieť to podľa neho aj na niektorých predmetoch. „Keď hovoríme o svetovej chudobe a s chudobou sme sa prakticky nestretli, tak je to trošku virtuálne,“ opisuje Jaura.

Miestnosť na individuálny tútoring, ktorý volajú suši bar. Foto N - Tomáš Benedikovič
Miestnosť na individuálny tútoring, ktorý volajú suši bar. Foto N – Tomáš Benedikovič
Tomáš. Foto N - Tomáš Benedikovič
Tomáš. Foto N – Tomáš Benedikovič

Keď to zažijete, je to viac ako debata

Riaditeľ gymnázia hovorí, že je dôležité, aby študenti mali kontakt s chudobou. Rovnako ako s ľuďmi na vozíku alebo s Rómami. „Vidím to pri Tomášovi. Našich študentov to vychováva viac ako všetky debaty, lebo sa musia stať citlivými, na svet a na túto budovu sa musia pozerať očami niekoho, pre koho je každá prekážka veľká výzva.“

Tomáš totiž dnes chodí bez pomoci barlí, schody a vyvýšeniny mu však robia problém. A to je v budove z 80. rokov, v ktorej sú schody od vchodu až po posledné ôsme medziposchodie, komplikované.

„Ťažko sa mi chodí po schodoch, potrebujem už aj pomoc. Svaly mi postupne ochabujú. Na začiatku som to zvládal lepšie, teraz je to horšie.“ Problém sú aj záchody, ktoré sú len na každom druhom poschodí a on potrebuje prekonať schody, aby sa k nim dostal.

Deň otvorených dverí bude v škole 7. februára o 9. hodine.

Tomáša ráno odprevádza do školy otec, berie mu tašku, vynesie ho po schodoch. Keď má problém, telefonuje svojmu bratovi, ktorý chodí tiež do tejto školy. Pomáhajú mu aj spolužiaci, nosia mu tašku. Ak sú s ním pravidelne, vnímajú, že niekedy potrebuje pomoc.

„Tí, čo so mnou nebývajú často, ťažko ma chápu, ale nedá sa im to vysvetliť. Viem, že ostatní nemôžu vedieť, ako mi pomôcť, nemôžu poznať, čo potrebujem. Väčšinou im to aj poviem, ale niekedy sa mi to ťažko vysvetľuje.“ Tomáš sa však stále snaží dokázať, že to zvládne sám.

Škola je rovnako ako takmer všetky v Bratislave bariérová. Do polovice februára by sa to však malo zmeniť. Cez prestávku počuť vŕtanie, na schody, ktoré vedú do budovy, montujú rampu, aby sa aj Tomášovi ľahšie prekonávalo 14 schodov.

Najmä prvý. Ten je vyšší ako ostatné. „Nedokážem prejsť cez prvý schod, ktorý vedie do budovy. Otec ma musí vždy vyniesť a ísť so mnou. Preto som rád, že bude rampa.“

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

„Až kvôli Tomášovi som si uvedomil, že nie každý schod je rovnaký. Bežne to ľudia nevnímajú,“ hovorí riaditeľ Jaura. „Dnes, keď pôjdeš domov, môžeš už ísť po rampe,“ hovorí Tomášovi.

„To budem veľmi rád,“ odpovedá Tomáš. Pre posledný schod už raz cestou zo školy spadol.

Ideálna škola je podľa neho taká, ktorá je bez bariér. Taká je v Bratislave len na Mokrohájskej ulici, kde však chodia len deti so zdravotným postihnutím, neštudujú tak so zdravými deťmi.

Prekážky a bariéry sú problémom väčšiny slovenských škôl. Jedna z posledných správ odchádzajúcej ombudsmanky Jany Dubovcovej sa venuje práve bariéram v školách. Vo veľkom prieskume v Bratislavskom kraji zistila, že väčšina základných a stredných škôl nie je prispôsobená hendikepovaným.

Na škole stavajú rampu. Foto N - Tomáš Benedikovič
V škole stavajú rampu. Foto N – Tomáš Benedikovič

Štipendiá od študentov

Okrem rampy bude na súkromnom gymnáziu výťah, aby sa aj študenti s postihnutím mohli pohybovať voľnejšie po budove. U Tomáša to napríklad teraz riešia tak, že sa veľmi nepresúva a mnohé hodiny má v rovnakej miestnosti. Iné ročníky nemajú kmeňovú triedu a na jednotlivé predmety sa presúvajú do učební.

Napríklad tá na dejepis má na stenách portrét Dubčeka, v rohu starý kroj, pod oknami starý telefón. Starí rodičia žiakov či bývalých žiakov poslali rôzne staré veci, aby učebňa vyzerala ako zo starých čias, aj katedra je už niekoľko desaťročí stará. Prestávky trávia študenti napríklad vo vestibule, kde majú pingpongové stoly, alebo na poschodí, kde je kaviareň.

knižnica. Foto N - Tomáš Benedikovič
Knižnica. Foto N – Tomáš Benedikovič
Zisk z kaviarne ide na štipendiá. Foto N - Tomáš Benedikovič
Zisk z kaviarne ide na štipendiá. Foto N – Tomáš Benedikovič

Práve kaviareň, ktorú prevádzkujú študenti, je jedným zo zdrojov, odkiaľ bude mať škola peniaze na štipendiá pre deti z chudobnejších rodín. Niektorí študenti aj doučujú a peniaze, ktoré zarobia, dávajú na štipendiá. Škola rokuje aj s bývalým prezidentom New York University Johnom Sextonom, ktorý už v škole viackrát bol a zháňa peniaze na podporu detí so sociálne znevýhodneného prostredia, aby mali prístup ku kvalitnému vzdelaniu.

U nás sa snaží pomôcť bratislavskému Bilgymu, v širšom medzinárodnom kontexte zasa vytvoriť systém podpory spolu s bývalým premiérom Veľkej Británie Gordonom Brownom.

Od tohto septembra by chceli prijať päť až desať percent ročníka práve zo sociálne slabého prostredia či detí s hendikepom. Veria, že o rok sa im podarí získať plné štipendium, teda 2000 eur na rok, pre 15 percent detí. Niektorým chcú zaplatiť aj ubytovanie, cestovné a stravu.

V jednom ročníku je do sto detí – v šiestich triedach po 16. So študentmi diskutujú o tom, ako zaradiť vylúčené deti medzi väčšinu, do školy príde aj Slovenské národné divadlo s predstavením Natálka o rómskom dievčatku, ktorého rodinu napadli v Česku neonacisti.

Budúci výťah. Foto N - Tomáš Benedikovič
Budúci výťah. Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Prvé dievča z Plaveckého Štvrtka

Už teraz v škole riešia, že by jedno dievča z Plaveckého Štvrtka mohlo dostať štipendium. Dievča má doučovanie, na prijímačkách sa pokúsi zabojovať. „Jej rodičia sú motivovaní, chcú ju potiahnuť dopredu. Mama sa však bojí, že keď pôjde z dediny do Bratislavy autobusom, niečo sa jej stane. Majú pocit, že je Bratislava rasistická,“ hovorí Jaura.

„Je to bláznivé, ale musíme to skúsiť,“ hovorí riaditeľ, ktorého od snahy zaradiť na súkromné bilingválne gymnázium aj deti z chudobných rodín niektorí ľudia odhovárajú.

Riaditeľ to však chce skúsiť, nebojí sa ani reakcie rodičov detí, ktoré do školy už chodia. „Rodičom hovoríme, že to je naša vízia, už pri vstupe do školy vedia, kam idú, a podpisujú zmluvu, kde je napísaný aj hodnotový rozmer. Ak by sa stalo, že by s tým mal niekto problém, chyba by nebola na našej strane,“ hovorí Jaura.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič
Riaditeľ gymnázia Dušan Jaura. Foto N - Tomáš Benedikovič
Riaditeľ gymnázia Dušan Jaura. Foto N – Tomáš Benedikovič

Deti z chudobných rodín sú bez šance

Riaditeľ vie, že napríklad pri angličtine nebudú môcť od detí zo sociálne slabšieho prostredia chcieť, aby mali už na začiatku také dobré znalosti ako iné deti, ktoré spravia prijímačky.

Pripravujú aj program, aby deti dobehli svojich rovesníkov, lebo rozdiely medzi deťmi zo sociálne slabého prostredia a tými z bohatých rodín je na Slovensku veľmi veľký. Ukázali to aj výsledky Testovania 5 – kým priemerná úspešnosť z matematiky bola 62 percent, deti zo sociálne slabého prostredia nemali ani 30 percent.

„Na Slovensku sú veľmi veľké nožnice, ktoré ukazujú, že pri ľuďoch zo sociálne slabšieho prostredia je len malá šanca uspieť. Vo svete majú 20-percentnú šancu dostať sa do vyššej vrstvy, u nás je to takmer nula,“ hovorí Jaura. So študentmi sa už však dohodol na doučovaní, chce, aby v škole trávili veľa času. „Študentov musíme vyháňať večer domov a teraz chceme, aby sa to ešte posilnilo. Recepcia bude otvorená do ôsmej večer. Chceme, aby to pre nich bol náhradný domov.“

A prečo je u nás taký veľký rozdiel medzi deťmi z chudobných rodín a priemerom? „Každé prázdniny sa tá medzera zväčšuje, lebo zatiaľ čo deti v málo podnetnom prostredí stagnujú, iné deti sa dva mesiace prázdnin vzdelávajú – cestujú, chodia na výlety, posúvajú sa vpred,“ hovorí Jaura.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako učiť chudobné deti

„Viem o tomto zámere a veľmi sa mi páči. Je to chvályhodné a myslím si, že z toho bude benefitovať celá komunita na Bilgyme, nielen tí štipendisti,“ hodnotí plány súkromného gymnázia Vladimír Burjan, ktorý je externým poradcom ministerstva školstva.

Takýto spôsob však podľa neho nie je systémové riešenie – žiakov, ktorí by potrebovali takúto podporu, je zrejme omnoho viac ako škôl, ktoré ju dobrovoľne dokážu ponúknuť. Preto sa musí podľa neho nájsť systémové riešenie, a to nielen v školstve.

Menuje, aké zmeny chystajú v rámci dokumentu Učiace sa Slovensko, kde patrí medzi autorov a má to byť základ pre reformu. Jednou zo zmien je začiatok povinného vzdelávania už od piatich rokov. Učitelia by mali dostať aj lepšiu podporu, a to nielen vo forme viacerých asistentov, ale aj zo strany odborníkov v novo usporiadanom systéme. Mali by podľa neho vzniknúť nadrezortné tímy, kde budú mať odborníci zo sociálnej, vzdelávacej, zdravotnej, z psychologickej, právnej, ale aj bezpečnostnej oblasti väčší vplyv na výchovu a vzdelávanie týchto detí.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N - Tomáš Benedikovič

A ako plánuje riešiť zlé výsledky žiakov zo sociálne slabého prostredia ministerstvo školstva? Pripravuje Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania, ten chce vláde predložiť v apríli alebo máji. Pripravujú aj pilotný projekt Inkluzívna škola, kde by sa v najmenej rozvinutých regiónoch mali zaviesť do vyučovania už na 1. stupni základných škôl podporné aktivity pre žiakov na zlepšenie ich výsledkov a zručností najmä v čitateľskej a matematickej gramotnosti.

Ministerstvo vypísalo aj výzvy za 80 miliónov eur na dva typy projektov. Päťdesiat miliónov má ísť na projekt V základnej škole úspešnejší. Peniaze majú byť na asistentov učiteľov, pedagogických asistentov alebo špeciálnych a sociálnych pedagógov či školských psychológov.

Druhý projekt za 30 miliónov je Škola otvorená všetkým. „Jeho cieľom je zabezpečiť rovnaký prístup ku kvalitnému vzdelávaniu a zlepšiť výsledky a kompetencie detí a žiakov materských a základných škôl,“ tvrdí ministerstvo.

Prečo tak zaostávajú

Testovanie 5 ukazuje, že už medzi deťmi z bohatých a chudobných rodín je obrovská priepasť. V priemere bola úspešnosť z matematiky 62,3 percenta. Deti z chudobných rodín v priemere napísali tie isté testy na 24 percent.

Omnoho slabšie výsledky, ako je priemer, mali títo žiaci aj zo slovenského jazyka. Priemerná úspešnosť bola 63,1 percenta, žiaci zo sociálne slabého prostredia získali v priemere 28 percent. Podobné závery ukazujú aj medzinárodné testy PISA. Podľa nich patríme medzi európske krajiny, kde sociálno-ekonomický status rodičov viac ako inde určuje, aký bude sociálno-ekonomický status ich detí. „Naša škola, žiaľ, nedokáže deti posunúť vyššie. Určite to nie je ľahké, ale príklad iných krajín ukazuje, že je to možné,“ hovorí Burjan.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

A prečo majú deti z chudobných rodín také zlé výsledky? Podľa Burjana neexistuje jeden hlavný dôvod. „Mnohé z týchto detí už prichádzajú do školy s istým znevýhodnením oproti iným deťom, pretože mnohé z nich neabsolvovali žiadne predprimárne vzdelávanie. Neraz im chýbajú základné sociálne, ale dokonca aj hygienické návyky. Rodičia sa im možno dostatočne nevenovali, nedostávali v ranom detstve toľko rozvíjajúcich podnetov ako ich rovesníci,“ opisuje Burjan.

Druhý veľký problém býva jazyk – pre mnohé z týchto detí nie je slovenčina rodným jazykom a po príchode do školy jednoducho učiteľke nerozumejú. A aj keď deti zo sociálne slabšieho prostredia musia chodiť do školy povinne, často veľa vynechávajú.

„Tí, ktorí by možno potrebovali byť v škole dlhšie ako ostatní, sú v nej, naopak, najmenej. A ak aj do školy chodia a snažia sa zapájať, doma často nemajú vhodné podmienky na štúdium. Nemajú pokojné miesto, kde by sa nerušene mohli sústrediť na učenie, nemajú často ani písací stôl či vhodnú lampu,“ opisuje Burjan.

Okrem toho podľa neho nemajú deti motiváciu, lebo často pochádzajú z prostredia, v ktorom vzdelávanie nie je považované za niečo potrebné či užitočné. A školy na to nevedia reagovať a vzdelávať ich. „Niekde na to učitelia objektívne nemajú podmienky, inde možno chýba lepšia profesionálna príprava. Tieto deti sa jednoducho nedokážu prispôsobiť škole – škola sa musí prispôsobiť im. Keď sa tak nestane, títo žiaci majú od prvého ročníka problémy, ktoré si so sebou nesú, a nikdy sa ich sami, bez pomoci zo strany systému, nezbavia,“ hovorí Burjan.