Obrana politickej korektnosti

Smrť vegetariánom, debili. To nie je oslovenie vás, milí čitatelia a čitateľky, to je len radenie výrokov českého prezidenta Zemana a primátorky Prahy Krnáčovej. Sú totiž z toho istého vreca, ktoré sa roztrhlo nad Českom na radosť tých, ktorí považujú vulgárnosť za hrdý prejav českého plebejstva.

Lenže každý, kto len trochu rozumie funkcii jazyka, vie, že verbálna hrubosť je prvým krokom k demontáži spoločenských noriem (čo je iste túžba všetkých plebejcov). Zeman, Krnáčová a mnohí ďalší vychádzajú v ústrety českému dopytu po tejto demontáži, alebo možno presnejšie – oni tento dopyt vyvolávajú.

Otázka znie: aké normy to sú, ktoré majú byť demontované? Obávam sa, že v jadre nejde o nič menšie než o normy liberálnej demokracie. Tá sa totiž prirodzene vyvíja k čoraz zložitejšiemu umeniu dialógu, ktoré si vyžaduje čoraz opatrnejší jazyk. Hovorí sa tomu – dnes už mnohokrát výsmešne – politická korektnosť.

Pamätníci moderných českých dejín by určite dokázali vytiahnuť citáty politikov (od Sládka až po Topolánka), ktorí nikdy nešli po hrubosť ďaleko, ale napriek tomu je zrejmé, že až príchodom Zemana a strany ANO na scénu sa vulgárnosť (do ktorej zaraďujem napríklad aj reklamný slogan ÁNO „makáme“) stáva vedomou a otvorenou výzvou spoločenským normám, ktoré česká spoločnosť prijala po roku 1989 ako súčasť svojho smerovania na Západ.

Iste, na samotnom Západe je vulgárnych politikov, ktorí napádajú spoločenské normy, tiež dosť, spravidla to však nie sú prezidenti ani predstavitelia kľúčových vládnych strán. V strednej Európe však jeden taký politik je: maďarský premiér Viktor Orbán. Tento muž, ktorý vlani v lete vyhlásil, že liberálna demokracia je slepá ulička a on povedie Maďarsko inou cestou, nedávno upresnil, čo mu na Západe prekáža: je to „dogma politickej korektnosti“. Na straníckom kongrese vládnej strany Fidesz povedal: „Ako to vidím ja, maďarský ľud je prirodzene politicky nekorektný, čo znamená, že ešte nestratil zdravý rozum.“

Áno, Orbán vidí veľmi presne súvislosť medzi odmietaním liberálnej demokracie a politickej korektnosti.

Je zvláštne, že v miere vulgárnosti politikov sa dnes Slovensko tak viditeľne líši od Česka, hoci tradícia plebejstva je prinajmenšom rovnako silná. Slovenskí politici sú, samozrejme, často trápni a klamú rovnako ako tí českí, k vulgárnostiam na verejnosti však siahajú oveľa menej (iná vec je ich súkromie, keď napríklad poslanca za vládnu stranu Smer poslali do väzby pre podozrenie z týrania svojej manželky).

Čím to je? Myslím, že dôvody sú dva.

Jedným je historická skúsenosť slovenskej spoločnosti s vulgárnosťou, ktorá už raz viedla k demontáži demokracie, teda skúsenosť s Vladimírom Mečiarom (a, samozrejme, ďalšími, ako bol nacionalista Ján Slota). Druhým je vzťah k plebejstvu. Česi sú na svoje plebejstvo akýmsi zvráteným spôsobom hrdí, považujú ho za cnosť. Slováci vedia o sebe tiež veľmi dobre, že sú plebejským národom, ale hrdí na to nie sú, skôr to považujú za svoju nevýhodu, a preto chcú navonok vyzerať lepšie, ako v skutočnosti sú.

Lenže politická korektnosť a liberálna demokracia je presne taká: núti nás byť lepšími, než v skutočnosti sme. Český prezident Zeman (a mnohí ďalší) hlása opačný prístup: užívajme si, že sme zlí. Čo, samozrejme, vedie len k tomu, že budeme čím ďalej horší.

Autor je editor týždenníka Respekt a člen redakčnej rady Denníka N