Denník N

Legenda o mŕtvom Čechovi v Tatrách je ako legenda o slovenskej pohostinnosti

Foto – Peter Majkut
Foto – Peter Majkut

Milujeme stereotypy – negatívne o iných a pozitívne o nás samých.

Priemerný Čech prichádza do Tatier

Vystúpi na električkovej stanici v Starom Smokovci, rozhliadne sa a suverénne si pomýli Slavkovský štít s Lomnickým, lebo do Tatier chodí už dvadsať rokov. Má jágrovský účes a so sebou celú rodinu, po horách chodí v sandáloch a ponožkách, v zime dupľom. Všetci vieme, že priemerný Čech o turistickom výstroji netuší absolútne nič.

Až za hranicu skúposti šetrí na všetkom okrem piva, to si, naopak, dopraje pred, počas aj po túre a ešte naň aj nadáva. Inak kupuje výlučne májky, a keď to robí, v podstate zavadzia. Nemá pridanú hodnotu, naopak, je na obtiaž: vrcholom jeho životného snaženia je vybrať si takú túru, na ktorú nemá schopnosti ani vybavenie a tam zahynúť. Aha:

Dvaja Slováci kráčajú popod lavínový svah, keď jeden druhému hovorí: „Hlavne teraz nepovedz nič po česky, lebo to na nás spadne.“

Všetko je to zhrnuté v jedinej replike. Český turista je dobre naladený a neškodný moták, na ktorého bezstarostnosti je niečo iritujúce, akýkoľvek pobyt v horách však vysoko presahuje jeho schopnosti. Žiadne vlastné hory nemá, preto sa pri prekročení tisícmetrovej výšky stáva živou reklamou na výhodnosť životnej poistky. Len keby to pravda bola.

Priemerný Čech prichádza do Tatier. Naozaj

Priemerný Čech príde do Tatier, lebo podobné hory skutočne nemá, navyše ich považuje za svoje. Pivný pupok mu môže a nemusí zakrývať vyťahané tričko skombinované s nevkusnými bermudami – presne ako priemernému Slovákovi. Nemusí im nevyhnutne rozumieť, ale má Tatry rád, sú preňho variantom vodáctva a čundrovania.

Slovenská mentalita mu je blízka, zároveň však príjemne odlišná, pravdepodobne má pocit, že sme otvorenejší a horkokrvnejší. Keď si chce on robiť srandu z nás, zhrnie to do slova Balkán. Cíti sa dobre.

Tam sa to však nekončí: mnoho horolezcov, tých víkendových aj takých, ktorí skutočne tvorili históriu tatranských štítov, je z Čiech a Moravy. Prichádzali a stále prichádzajú na víkendy, celé sezóny, niektorí v Tatrách ostávajú žiť. Do ich dejín sa zapísali rovnako ako Slováci (a pred nimi Maďari a Nemci), história Vysokých Tatier rovnako ako história Slovenska totiž nie je len naša. Ľudia ako Jindro Martiš v nej majú nenahraditeľné miesto.

Priemerný český turista do Tatier príde skôr v lete, lebo skôr ako lyžiarom je skutočným turistom. Strávi v nich priemerný čas, minie priemerné množstvo peňazí a odíde bez toho, aby si to niekto vôbec všimol. Pravdepodobne sa mu páčilo a pravdepodobne sa vráti. Kde sa teda berú všetky mýty o samovrahoch?

Čo hovorí štatistická pravda?

So stereotypmi bežne pracuje reklama: nič netreba vysvetľovať, väčšina cieľovej skupiny sa pobaví a dotknutý národ zväčša neodolá pokušeniu dať svoj nesúhlas oficiálne najavo. Reklama českého mobilného operátora stereotypizujúca Poliakov skončila po pár dňoch, spot Slovenskej sporiteľne s českým dovolenkárom vyvolal podobnú reakciu. S mýtom o neopatrných Čechoch nedávno pracovala kampaň poisťovne aj športovej značky.

Rozumie nám aj Google: slovné spojenie český turista chce automaticky doplniť slovom zahynul, a ak ho prijmeme, doplní aj lokalitu – v Tatrách. Osem z prvých desiatich odkazov na českého turistu aj bez upresnenia hovorí práve o smrti v našich veľhorách, štatistiky však hovoria niečo úplne iné.

V rokoch 2002 – 2013 zahynulo v Tatrách zhodne po 29 slovenských a poľských turistov, Česi nasledujú s dvadsiatimi troma obeťami. V percentuálnom vyjadrení úrazov jednoznačne vedieme my sami, náš podiel stúpol v sledovanom období zo 46 na 56 percent. V pomerných číslach sa ako najviac rizikoví javia Poliaci: zatiaľ čo iba jeden Slovák a dvaja Česi zo stotisíc sa z Tatier nevrátia, z rovnakého počtu ostane na večnej dovolenke až deväť Poliakov. Čísla potvrdzuje aj pohľad na zoznam smrteľných nehôd na stránke Horskej záchrannej služby.

Na rozdiel od subjektívnych pocitov teda všetky objektívne údaje ukazujú, že súvislosť medzi národnosťou a nehodovosťou neexistuje, čísla zhruba kopírujú zloženie návštevníkov. Prečo si napriek tomu myslíme, že na horskom chodníku je bezpečnejšie držať sa od Čecha o niečo ďalej, si ukážeme na našom vlastnom príklade.

Slováci – národ pohostinný. A iné mýty

Mýty sú hrou s vlastným sebavedomím: tvoríme ich o sebe, aby sme sa pri pohľade do zrkadla zdali krajší a v ťažkých časoch našli vzpruhu. Tvoríme ich o iných, lebo nahlas to síce nepovieme nikdy, ale ak sú oni takíto (Česi umierajú, Bratislavčania nevedia šoférovať), znamená to, že my sme lepší. Nás lavína nezasype, my šoférovať vieme.

Jedna zo skál, na ktorej sme vybudovali našu národnú hrdosť, je presvedčenie, že sme pohostinní. Nech si pod tým predstavíme čokoľvek, pravda je to len sotva. Služby? Zlepšujú, ale k vyššej strednej triede majú stále ďaleko. Slušnosť a profesionálna ochota? Ako kde, ale skôr nie. Akceptácia cudzincov? Ak majú peniaze, ale ani vtedy nie nevyhnutne. Pravdou je, že ak si pod pohostinnosťou predstavíme aj niečo iné ako to, že si s cudzincom radi vypijeme, ak to on zaplatí, sme skôr priemerní. Nie je to hanba, ale neodlišujeme sa od zvyšku. Nejakú dobrú vlastnosť si však pripísať potrebujeme, a ani opakované poukazovanie na to, že skutočnosť nie je v súlade s predstavou, náš názor nezmení.

Legenda o mŕtvom Čechovi má presne rovnakú výpovednú hodnotu – s pravdou nemá spoločné nič, je do nej premietnutá len naša vlastná túžba mať navrch a výsledky povrchného pozorovania. Stovky bežných Čechov si nevšimneme, toho jediného, ktorý spĺňa naše predstavy, však áno. Ubezpečíme sa, že máme pravdu, a rozpovieme si vtip z úvodu, ktorý sa ani nemôže mýliť viac.

Práve dnes totiž idem na pohreb, tragicky zahynul môj blízky priateľ. Nič nepodcenil, nespravil žiadnu chybu, mal riadny výstroj vrátane lavínového vyhľadávača. Keď spadla lavína, vydal sa skontrolovať, či sú v poriadku turisti, ktorí sa v oblasti nachádzali, aby v prípade potreby zorganizoval pomoc. Ďalšia lavína ho zachytila. Nebolo to v Tatrách, ale v Alpách, ani on nebol Čech, ale Slovák. Smrť nemá kritériá. Odpočívaj v pokoji, Duško. Zbohom, kamarát.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie